Pokračovanie prechodu Šumavou - krásne ale bolestivo

Putovanie Šumavou pokračuje a my si začíname dávať otázku, bolo nám to treba? Je tu síce krásne, ale pravú turistiku si predsa len predstavujeme trochu inak.

V predchádzajúcom článku sme v našom putovaní prišli na chatu Dreisessel a zažili sklamanie a frustráciu. Nie je však koniec pekným chvíľam a my napriek nezdaru pokračujeme ďalej. Do plánovaného cieľa nás čaká ešte skoro 120 km.

Návrat pod kopce

Z vrcholu Trojstoličník schádzame prudkým, skalnatým chodníčkom do doliny na Trojmeznú cestu. Ak si mal pocit, že si užívame turistické chodníčky nejako dlho, áno, bolo to skoro kompaktných 20 km. Ale neboj sa, už znova sme na asfaltke. A ako sa zdá, bude jej znova požehnane.

Prvý úsek po rázcestník Nové Údolí má 3,5 km a pokračovanie k vlakovej stanici ďalšieho 1,5 km. Tu prichádzame na zaujímavé miesto.

Najskôr míňame pamätník železnej opony. Ide o úsek, kde sú ponechané ostnaté hraničné oplotenia a strážna veža zo súdružských čias. Pozerám na to a veľmi sa teším, že žijem v dobe, ktorá takéto ploty nepotrebuje.


Kúsok za pamätníkom je priestranná odpočinková zóna, obchodík, krčma a vlaková stanica. Na chvíľu si sadáme k stolu a nalejeme do seba 4 malinovky. Je tu kopa turistov, ale hlavne bikerov. Čas je však neúprosný a nás dnes čaká ešte okolo 15 km. Poberáme sa teda rýchlo ďalej.

Asfaltka sa mení na tvrdú, štrkovú zvážnicu. Prechádzame lesom pomedzi vyzbierané čučoriediská. Sem-tam nás obehne nejaký biker. Hranica je v lese kúsok od nás, z diaľky počujeme ruch mestečka Haidmühle.

Krajina sa oproti kopcom znova zásadne zmenila. Prechádzame upravenými a pokosenými lúčkami a pastvinami. Kde-tu sa pasú kravičky, z lesa voňajú huby, slniečko začína klesať, naťahujú sa tiene. Nebyť brutálne boľavých nôh, bola by to krásna prechádzka.

Keď bolesť chodidiel dostáva nový rozmer

Po 30 km máme toho už obaja dosť. Nejde o únavu, kondične je to v pohode, keďže nekráčame ťažké terény. Problém je povrch, ktorý nás ničí, neskutočne nás bolia nohy. Asfalt je proste za trest. Šotolina tiež nič extra, ale aspoň sa snažím triafať malé kamienky a nerovnosti, aby mi masírovali chodidlá. A sem-tam je to tak príjemná bolesť, až sa pristihnem, ako si to užívam.

Všimli sme si tu zaujímavý fenomén. Na križovatkách sú vedľa seba turistické aj cyklistické smerovníky. Navádzajú na tú istú trasu, ale každý ukazuje úplne inú vzdialenosť. A to je bežne rozdiel aj 2-3 km na 10 km úseku. Najskôr nás to zmiatlo, ale po čase sme si z toho začali robiť srandu a prestali sme to brať vážne.


Krajina je monotónna, ale stále krásna. Posledný úsek nás privádza na rozsiahle oblasti mokradí. My, samozrejme, ideme asfaltkou pomedzi ne. V diaľke konečne počujeme zvuk rýchlostnej cesty, čo znamená, že sa blížime do dnešného cieľa. Blbé je akurát to, že v tomto teréne sa zvuk šíri do diaľky.

Od momentu, ako sme prvýkrát počuli zvuk áut, je to na križovanie rýchlostnej cesty ešte 3 km. Včera koľaje, dnes rýchlostná cesta. Čo bude zajtra, tankodrom?


Tu by sme mali pokračovať obchádzkou Obecního vrchu z ľavej strany, no rozhodujeme sa skrátiť si cestu po cyklotrase, ktorá má ísť súbežne s cestou. Celkom nás prekvapuje, keď prichádzame na miesto, kde je cyklotrasa vedená úzkym odvodňovacím žľabom. Rýchlo ho prebehneme skackaním pomedzi odpadky a konečne vchádzame do dediny Strážný, nášho dnešného cieľa.

Hľadáme bankomat, ideme sa ubytovať a hurá na večeru. Ubytko máme v malej prekúrenej izbičke, a tak si dovoľujeme preprať veci, do rána určite uschnú. V reštike do seba natlačíme grilované rebierka a ideme zničení spať. Ani dnes Brufen na dobrú noc nesmie chýbať. Vyšlo nám to na 38 km a 1257 výškových za 8:45 hod pohybu.

Deň 3: Strážný - Prášily

Podľa predbežných plánov sme včera dokončili prvú polovicu trasy. Podľa toho, ako ma večer všetko bolelo, som predpokladal, že ráno sa nepostavím. Ale napodiv, zase je všetko relatívne OK. Hodinky hlásia super zotavenie a kvalitný spánok, nohy stačí trochu rozhýbať a je to fajn. Balíme veci, upratujeme izbu a vychádzame von.

Keď konečne vyšliapeme na vrchol, čaká nás ešte nekonečnejšie klesanie.

Zisťujeme, že dnes sa asi bude treba lepšie obliecť. Citeľne sa ochladilo a obloha vyzerá na dážď. Vyťahujem si ešte vestu. V lokálnom obchodíku u Vietnamca si kupujeme raňajky a mlsky na celý deň. Pred obchodom stretávame partiu chalanov, vyzerajú, že sú na Stezce Českem.


Neprešli sme ani kilometer a z neba začínajú padať prvé kvapky. Najskôr sa ich snažím ignorovať s presvedčením, že to hneď prejde. No keď začínam cítiť, ako mi vlhne oblečenie, rezignujem a vyťahujem bundu. Lenka sa naťahuje do pršiplášťa. Kým sa takto prebalíme, obiehajú nás chalani, ktorých sme stretli pred obchodom. Majú také tempo, že za pár minút sa nám strácajú z dohľadu, makači.

Dnes to bude ťažké na morál

Kráčame po zelenej značke. Keďže plánovaná červená je asfaltka, ostávame v nastavení „ak po asfalte, tak najkratšou možnou trasou“. Na mapy.com študujeme vždy pár km dopredu a operatívne sa rozhodujeme, kade pôjdeme.


V slušnom daždi sa motkáme lesom, po asfalte. Okolo nás znova pribúda divokejšia príroda a mokrade. Keď už je podklad na prd, aspoň sa je na čo pozerať. Napriek počasiu to ale dnes celkom ide. Ani sa nenazdám a máme za sebou 10 km a prichádzame k chate Hájenka Knížecí pláně. Krásne fotogenické miesto.

Z chaty idú vône, avšak na obed je ešte skoro a nás čaká ďalších 35 km. Pofotíme a pokračujeme. Po dlhšej dobe sme na mieste, kde je viac ľudí na prechádzkach, alebo turistike. Predsa len, je tu chata a prístup možný autom aj autobusom.


Nasledujúci strmáčik nás privádza k osade Bučina. Tu by mal byť hotel, v ktorom sme zvažovali nocľah, len nám to nakoniec kilometrovo nevyšlo. Na informačnej tabuli sa dozvedáme, že ide o najvyššie položenú osadu v ČR. Sme vo výške 1200 m n. m.

„Chčije a chčije”

Asfalt sa konečne mení na šotolinu, sklon sa zmierňuje a krásne nám prší. Uvedomujem si, že v takomto nečase som ešte nikdy nebol na turistike a presviedčam sa, že aj to treba zažiť. Obávam sa akurát momentu, keď mi premoknú topánky a začne mi byť zima.


Po 15 km máme za sebou „úvodné“ 15 km stúpanie. Až tu mi dochádza, že dnes to zatiaľ bolo len do kopca. Následne rýchlo zbiehame zhruba 100 výškových a prichádzame k smerovníku U pramene Vltavy.

Samotný prameň je o niečo ďalej a znamená zachádzku na opačný smer. Keďže dážď neustáva a bolesť nôh sa stihla vrátiť s novou intenzitou, rozhodujeme sa kráčať ďalej a podobné zachádzky ignorovať.

Odmenou za to je nám jedna z najotravnejších pasáží celej trasy. Pred nami vidím dlhokánsky, rovný úsek do mierneho kopca. Keď na jeho vrchol konečne vyšliapeme, čaká nás ešte nekonečnejšie klesanie. Les okolo je síce krásny a divoký, ale keď zdvihnem hlavu, prší mi do tváre. A tak sa snažím hľadieť čo najviac pod nohy a čas si krátim striasaním a odfukovaním kvapiek zo šiltu šiltovky. Inak zisťujem, že do dažďa skvelá vec.

Už tam budem?

Z nejakého dôvodu som bol presvedčený, že čochvíľa máme prísť na ďalšiu chatu a v duchu si predstavujem ako si dám čaj a horúcu polievku. A hlavne ako si oblečiem aj dlhé nohavice, keďže v navlhnutých kraťasoch mi začína byť zima.

Ešte nejaký čas sa snažím v duchu opakovať „už tam budem“, ale keď sa dlho nič nedeje, nedá mi to a pýtam sa Lenky, kedy budeme na tej chate. Nechápavo na mňa pozerá, že tú sme predsa obišli už riadne dávno. Až spätne zisťujem, že to bola chata v osade Bučina, ktorú sme obišli pred 10 km.

Zaliezam teda pod stromy a vybaľujem si nepremokavé nohavice. Samozrejme natiahnuť ich na mokré nohy je boj, a tak mi na pomoc prichádza aj Lenka. Pár 100 metrov kráčam takto oblečený, keď sa stane čo? Samozrejme prestane pršať a vykukne slniečko.

Do šľaka, v momente je mi horúco, ale nechcem sa vyzliekať, aby na mne veci čo najviac obschli. Kontrolujem mapu a vidím, že pred nami je osada Modrava. Dohodnem sa sám so sebou, že skôr ako tam sa nevyzlečiem.


Máme za sebou niečo okolo 24 km a z môjho pravého členka sa začína ozývať stará známa bolesť. Zoznámili sme sa na Malorke a odvtedy ma nenavštívila. No zdá sa, že nekonečné asfaltky ju prilákali späť. Chytajú ma kŕče z vrchnej strany chodidla. Šľachy, väzivá...? Neviem, čo presne to je, ale bolí ma každý krok na rovine a v klesaní, keď musím viac prepínať špičku. Včera ma to párkrát pichlo, ale dnes to začalo byť veľmi intenzívne.

Po 26 km sme konečne v osade Modrava. Svieti na nás slniečko, veci mi slušne preschli a ja vidím hneď niekoľko reštaurácií. Pýtam sa Lenky, či by si niečo malé nedala pod zub. Najskôr váha, ale napokon sa dohadujeme na polievke. Podľa recenzií si vyberáme low cost podnik, ale so super hodnotením. Objednáme si držkovú a rezeň. Dáme si na polovicu.


Po prvej lyžičke Lenka zhodnotí, že polievka je tak dobrá, že sa so mnou nepodelí, mám si objednať vlastnú. Bohužiaľ držková bola posledná, a tak skúsim kulajdu. Rovnako výborná. Rezeň v nás zmizol ako nič, rovnako pôvodne neplánovaná štrúdľa. Ako sa hovorí, nebolo nám zle, ale je nám lepšie. S plnými bruškami sa dvíhame a vydávame na ďalší úsek.

Technika v koncoch

Vychádzame z reštiky, hádžem do seba ešte Brufen, nech to s boľavou nohou zvládnem ďalej. Zapíname pokračovanie aktivity v hodinkách, lenže zrada. Moje hodinky sa totálne zbláznili a hádžu ma od 100 do 2000 metrov mimo trasu. Dávam im chvíľu čas, ale vôbec to nepomáha. Nechávam to tak, snáď sa to časom zastabilizuje.


Počasie sa zatiaľ drží, dokonca na chvíľu skladám bundu a rozzipsovávam bočné vetráky na nohaviciach. Studený vetrisko ma ale rýchlo presvedčí, že to je zlý nápad. Súbežne s asfaltkou ide aj vyšliapaný chodník v tráve, a tak neváham a zbieham naň. Celkovo je v tomto úseku krajina zvláštne krásna.

Lúky, mokrade, meandrujúci potok. Do tejto panorámy mi ešte chýba grizzly loviaci lososy a budem mať pocit, že som v dokumente o kanadskej divočine. Fascinujúce scenérie. V diaľke zahliadneme rozhľadňu Poledník a otvárame debatu a ďalšom smerovaní nášho pochodu. Na rázcestníku Tmavý potok sme mali v pláne ísť doprava po modrej. No keď v diaľke pred nami vidíme rovnú asfaltku a strmý kopec, rozhodneme sa netradične.

Neprší, tak si to o trošku predĺžime a vybehneme na rozhľadňu Poledník. Stále síce asfaltka, ale výhľady nás lákajú. Kontrolujem hodinky a zisťujem, že sa práve „pohybujem“ v lese asi dva kiláky od miesta, kde reálne sme. Kašlem na to, stiahnem si údaje od Lenky.

Ďalej, ale o to strmšie – ďalej, ale o to silnejší dážď

Nestačíme prejsť ani 200 metrov od rázcestníka a začína znova popŕchať. Dúfal som, že toto už dnes máme za sebou. „Našťastie“ o ďalších 200 metrov sa popŕchanie mení na lejak. To, čo sme dnes zatiaľ s dažďom zažili, boli oproti tomuto prehánočky. V priebehu 5 minút tečú po ceste potoky vody a ja len čakám, kedy mi premoknú topánky.


Aspoň že príroda znova začína byť divoká. Prvé dva kiláky majú štandardný, jemný sklon. Ďalšie 3 nám na šumavské pomery dajú celkom zabrať. Dážď neustáva a my nastúpame 300 výškových skackaním pomedzi potoky dažďovej vody. Kúsok pod vrcholom stúpania dážď ako zázrakom prestáva a do pár sekúnd sa ukazuje modrá obloha. Apríl?

Stretávane rangera ovešaného fototechnikou, vchádzajúceho do lesnej húštiny a za stromami vidíme rozhľadňu Poledník. Už len kúsok. Les naokolo je znova divoký, polom plný života.


Prichádzame k rozhľadni. Z diaľky vidíme, že sa tu dá legálne bivakovať na vyhradenom plácku. A rovnako je tu aj veľa exteriérových plôch pod strechou, kde sa dá v prípade nepriazne počasia schovať. Bohužiaľ pre nás, rozhľadňa je dnes zatvorená skôr ako bežne, z prevádzkových dôvodov. Škoda, tešil som sa na výhľady.

Pokiaľ nie si fanúšikom dlhého kráčania po cestách, naplánuj si len túry na konkrétne miesta.

Kúsok pod ňou teda vybiehame aspoň na malú vyvýšenú terasu postavenú kúsok ďalej v lese. Sme len pár metrov nad terénom, ale výhľady sú aj tak fascinujúce. Azúro, slniečko, polom, divoký mladý les. Neviem to vysvetliť, ale pôsobí to na mňa harmonicky a upokojujúco. Na banneroch si čítame informácie o orkáne Kyrill a lykožrútovej kalamite. Je tu krásne vysvetlené, ako sa tieto procesy opakujú a ako patria do prirodzeného životného kolobehu lesa.

Už to len dobojovať

Je čas vydať sa ďalej, už to nie je ďaleko, no budeme veľa klesať. Moje chodidlo na mňa zdola máva, či mi nešibe, no nemám na výber. Na 8 kilometroch klesneme okolo 500 metrov. Parádna šotolina - to by som si povedal, keby som bol na biku. Teraz však len zatínam zuby, hľadím pred seba a snažím sa čo najrýchlejšie a zároveň opatrne kráčať.


Tesne pred koncom klesania prechádzame lesom, kde sú povedľa cesty výstražné cedule so zaujímavým upozornením. NEVYBUCHLÁ MUNICE, NEBEZPEČÍ OHROŽENÍ ŽIVOTA! Tento úsek má cca 2 km a mne hlavou behá, čo za tým je? Neskôr zisťujem, že sa mi plní moje včerajšie zamyslenie o tankodróme. Za „socíku" tu bolo veľké armádne cvičisko, ktorého pozostatky sa v lese povaľujú dodnes.

Dnešné „trápenie“ sa konečne končí. Po skoro 46 km a 11:20 hod pohybu sme pred dedinkou Prášily. Hľadáme si booknuté ubytko a ostávame v malom šoku. Tak nejak sa stalo, že sme si objednali izbu v najstaršej chate v oblasti a máme ju celú iba pre seba.

Nie je tu prevádzkar, no hlavne sa nekúri a ani nedá zapnúť kúrenie. Po celom dni sme skrehnutí a navlhnutí. A tak si prenášame matrace do spoločenskej miestnosti, kde je jediná možnosť zohriať sa. Stará, kachľová piecka.


Naložíme do nej drevo a odchádzame sa prejsť do neďalekej reštiky na večeru. Samozrejme, dnes už nevaria. Dáme si teda aspoň horúci čaj a robíme zásadné rozhodnutie. Končíme. Zajtra nás malo čakať ešte ďalších skoro 40 km do mestečka Železná Ruda. Obaja ale máme dosť. Dnes sme zmokli, premokli, vymrzli, neskutočne nás bolia chodidlá a zdá sa, že budeme hladní. To by zmohlo aj koňa.

Hneď si pozeráme spoje na ráno. S potešením zisťujeme, že keď o 8 nastúpime na miestny bus, večer o 8 budeme doma. Sen cestovateľov to nie je, no lepšie ako prstom do oka.


Ráno sa budíme do slušného dažďa a spokojne konštatujeme, že sme sa rozhodli správne. Rýchlo sa balíme a utekáme na zastávku. Zo spojov ešte obdivujeme okolitú krajinu a znova sa utvrdzujeme v tom, že skončiť bolo správne. Zažili by sme to, čo v prvý deň. Rovina, hospodárska krajina, samé asfaltky a zvážnice. A to nám už ozaj nie je treba.

Oplatí sa teda ísť na Šumavu?

Samozrejme, že oplatí a rozhodne odporúčam. Je tu nádherne. Pokiaľ však nie si fanúšikom dlhého kráčania po cestách, naplánuj si len túry na konkrétne miesta. Ja by som sa sem rozhodne vrátil na biku. Ľahké XC alebo gravel si tu budú krochkať blahom.


Posledný deň nám dal poriadne zabrať, ale musím povedať, že výbava ma podržala. Konečne som mal možnosť poriadne testnúť bundu, gate, batoh aj topánky. Bol som samozrejme navlhnutý, ale nič vyslovene nepremoklo. Naproti tomu Lenka s pršiplášťom z „Dekáču" mala problém, že jej premokal a cícerky vody tiekli aj vnútrajškom.

Celkovo nám to vydalo na necelých 130 km a prevýšenie 3300 m. Na trojdňový pochod celkom slušné, myslím.

Zhrnutie 2. a 3. dňa

• Názov: Šumava, CHKO Šumava, NP Šumava
• Lokalita: juhozápad ČR, hranica s Rakúskom a Nemeckom
• Značenie: veľmi dobré, pokiaľ chceš využívať prepojovacie cestičky, je dobré mať navigáciu
• Obmedzenie: podľa dostupných info bez sezónnej uzávery, avšak pozor, prechádzaš cez najvyššie stupne ochrany
• Fyzická náročnosť: 3-4/5 – dlhé pochody po tvrdom povrchu
• Technická náročnosť: 1/5 – celá trasa je v podstate dlhá prechádzka
• Technická náročnosť: úseku Hraničník – klesanie z Třístoličníku – 3/5 – strmé úseky na kameňoch
  
• Trvanie: celkový čas: druhý deň – 10:30 h, tretí deň – 11:20 h
• Parametre: druhý deň – 38 km/1257 m, tretí deň – 45,8 km/964 m
• Typ trasy: roviny, asfalt, zvážnica, turistický chodník, hrebeň, vrchol, zvážnice, možno ísť obojsmerne
• Parkovanie/spoje: zo SR dostupné autom aj spojmi. Cesta spojom je na celý deň, veľakrát budeš prestupovať
• Mapka/GPX: druhý deň, tretí deň