Skialp Everesting alebo 9 000 výškových metrov za 16 hodín - ako si posunúť limity

Poďte sa pozrieť tam, kde čísla začínajú naberať skutočne extrémny charakter a kde si viete posunúť svoj limit. A rovnako si povieme, ako sa vôbec dá zvládnuť podobná porcia výškových metrov.

Everesting je vo svojej podstate naozaj veľmi jednoduchá myšlienka. Máte kopec a na ňom „natočíte” výšku Mount Everestu, teda 8 848 m. Celá veda . No keď nad tým človek začne uvažovať, vynorí sa množstvo detailov, ale aj zaujímavých „paralel” s dobíjaním nejakého skutočného himalájskeho velikána.

Zrejme najväčšie čaro spočíva v možnosti prispôsobiť sa, čo vo výsledku ovplyvní celkovú náročnosť a vašu ochotu sa do niečoho podobného vôbec pustiť. Z podobného dôvodu sa Everesting a jemu podobné alternatívy dostali viac do popredia záujmu, keď začala „korona”. Zavreté fitká, žiadne akcie, cestovanie obmedzené...no tak si nájdem kopec za domom a ideme na vec . Podobne som uvažoval v roku 2020, keď sme sa vám pokúsili sprostredkovať cyklistickú verziu a potiahli sme až k 5-cifernému číslu - Everesting - ako sa dá zvládnuť 10 000 výškových metrov?


Odvtedy „ubehlo" kopec vody, mladý podrástol a ani neviem ako, máme rok 2022. A hlavne sme medzitým spustili náš projekt MTHIKER, ktorý sme postavili na podobných základoch. Snahou je priniesť trochu iný pohľad na outdoor, teda taký, ktorý je najmä o sprostredkovaní zážitku alebo nejakej skúsenosti širokej skupine ľudí. Ak si všimnete náš nový web, ten sa osamostatnil, ale v podstate funguje v symbióze s cyklistickým portálom MTBIKER. Okrem toho, tu nájdete aj eshop, ktorý je rovnako postavený na rokmi osvedčenom základe a spokojnosti zákazníkov, či viacero infočlánkov pre začiatočníkov.

Veľmi dôležitou esenciou je motivácia. Tým nemyslím motiváciu len na nejaké „šialenosti” pre pár bláznov, ale najmä takú pre každodenný pohyb. Mať v hlavne nejaký cieľ, pripraviť sa v rámci možností, skúsiť si ho splniť a popritom si všetko užiť a mať radosť z pohybu vonku. Mix, ktorý mňa osobne najviac baví a drží pri športe už roky.

No poďme už do tých našich „Himalájí” formou videa a pod ním nájdete článok, ktorý všetko dopĺňa.

Vybrať si kopec a podmienky

Možno tu v texte a videu nájdete ešte nejednu paralelu s cyklistikou, ale ťažko odolať porovnaniu. Navyše cyklistika takisto patrí pod outdoor, no nie? . Ak sa bavíme o verzii na lyžiach, výber kopca a hlavne podmienok hrá doslova kľúčovú úlohu a má oveľa väčší význam ako pri bicykli.

Pozrime sa najskôr na kopec, ktorý ma v prvom rade musí baviť. U mňa to znamená, že sa potrebujem dostať niekam „hore”, kde mám pocit, že som nad všetkým okolo. Taktiež nechcem naberať metre niekde medzi davom ľudí a stúpať celý čas rovno hore po zjazdovke. Ešte k tomu sa tam niekde hádať s vlekármi, že im ničím „menčester”. Chcem, aby zjazd nebol po upravenom svahu, ale svojím spôsobom „free”.

Bavte sa pohybom a športom a podobné akcie využite na spestrenie, či na potrebnú motiváciu „vykopať” sa von.

Rovnako dôležitá je možnosť ľahko dostupného „zázemia”, v mojom prípade Multivanu naloženého jedlom a všetkým potrebným . Keď si zhrniem všetky svoje požiadavky, ako dokonalý kandidát aj z hľadiska „logistiky” sa javí domáca Vrátna. Od parkoviska Vrátna výťah hore do Snilovského sedla pekných 740 m prevýšenia, metre naskakujú v podstate neustále, zjazd popod lano a krásne výhľady ako dobrá spoločnosť. Rovnako treba myslieť aj na pravidlá národného parku a preto sa držím pri lanovke a staniciach vzhľadom na jazdu večer.


Hneď dodám, že určite by bolo „drsnejšie” robiť všetko niekde čisto v horách bez pomoci zázemia, ale ako vravím, čaro Everestingu je práve v možnosti prispôsobenia sa - ako si spravíš, tak máš.

No a teraz podmienky. Sneh, ako vieme, je zamrznutá voda a má skutočne veľa podôb. Navyše, ani jeden extrém (teda ľad alebo úplná kaša) nie je na podobné akcie ideálna. Najmä ak sa bavíme o „voľnom teréne”, teda nie tam, kde je sneh upravovaný a terén zratrakovaný. Bohatá nádielka však umožnila, že aj tie „povestné” šutre popod lanovku ostali zasypané snehom a dalo sa zlyžovať až dole k parkovisku.


Do toho oteplenie, ochladenie a severná orientácia svahu poskytli vhodný priestor ísť na vec. Aspoň tak mi to pripadalo. Najmä prvé jazdy boli z kopca poriadny zaberák na nohy. Kto už lyžoval na ľade a zamrznutých hrudách snehu vie, čo mám na mysli. Najmä po tej prvej si hovorím, čo tu idem dnes robiť? Na druhej strane tým, že bolo ráno tvrdo, nezvlhli mi zase rýchlo pásy, ktoré som, samozrejme, poriadne navoskoval a ošetril, aby sa nerobili „papuče” a vydržali čo najdlhšie. Jednoducho všetko má svoje plus a mínus, no rozhodne sa oplatí dopredu sa nad tým zamyslieť a pripraviť si „stratégiu” a výbavu.

Detaily, ktoré rozhodujú

Neprijímate energiu pre daný moment, ale na ďalšie hodiny dopredu.

Pri podobnej akcii väčšinou človek spozná silu detailov, ktoré buď vyladí vo svoj prospech, alebo na ne doplatí. Týkajú sa najmä komfortu, ktorý si treba vedieť spraviť. Aj tá najmenšia vec, ktorá vás bežne len jemne „irituje”, sa po X hodinách môže premeniť na muky. Povedzme nohavice, ktoré vám neumožnia ľahký krok, ponožky, ktorých švík občas tlačí atď. Dôležitý je v prvom rade komfort na nohách, takže osvedčené ponožky (u mňa X-Bionic) a rozhodne aspoň 2 páry, ideálne aj 3. Dať si po čase suché „fusakle” je ako malý sviatok, ja som mal možnosť ešte druhých lyžiarok, čo bolo skôr malé znovuzrodenie . Takých vecí je viacero, každý má niečo iné a je dobré nájsť spôsob, ako ich vyladiť.

Jedlo - kľúč k úspechu

Každý sme vo svojej podstate iný, máme inú kondíciu, metabolizmus, odolnosť, no jedno podľa mňa platí. Vhodné dopĺňanie energie je v prípade extrémnych akcií skutočný kľúč, na ktorom pohorelo zrejme najviac pokusov. Asi najdôležitejšie pravidlo, ktoré si treba uvedomiť, je pomerne jednoduché: „Neprijímate energiu pre daný moment, ale na ďalšie hodiny dopredu”. Alebo inak - všetko, čo do seba hádžete, musí ísť s predstihom, a nie, keď vás už berú mdloby, alebo príde náznak slabosti.

Takže treba neustále niečo zobať, aj keď práve nemáte chuť, ideálne po menších kúskoch. Zabudnite na nejakú čarovnú potravu, špeciálne drinky, tuby a neviem čo. Základom je pestrý mix všetkého možného, aby ste do seba neustále vedeli niečo dostať. Samozrejme, vhod príde aj športová výživa, najmä dobrý iontový nápoj a nejaké tie gély na záver, keď už nedokážete tak ľahko zjesť „tuhú” potravu a aj žutie vás unavuje. Ako inak, občasný raketový pohon alebo forsáž je bežný sprievodný jav, ktorý sa na horách a pri výkonoch akceptuje .

Stratégia alebo ako oklamať hlavu

Čo rozhodne pomáha, je mať určitú stratégiu, alebo aj inak povedané, trochu oklamať hlavu. Nepredstavujte si pod tým nič špeciálne, iba si napríklad povedzte, kedy si spravíte väčšiu pauzu, kedy si dáte kávu, kedy prehodíte ponožky a pod. Aj keď sa všetko potom upravuje podľa situácie, mať plán veľmi pomáha a hlavne odvedie pozornosť od toho, že vás čaká neviem koľko výstupov a zjazdov. Je lepšie, keď viem, že si skúsim dať 3 kolá a potom pauzu, ako keď si hneď poviem, že uvidím. No a potom sa zabávate prispôsobovaním realite a nezabúdajte hľadať aj v maličkostiach niečo pekné .


Čo vie byť zlomové, je nejaký „žolík" v rukáve, v mojom prípade druhé lyžiarky a lyže s pásmi. Väčšinu času som šliapal v modeli Scarpa F1 LT, pričom možno logické by bolo siahnuť hneď po druhých, v podstate pretekárskych Alien 1.0. Pre mňa bolo oveľa lepšie využiť „Zátopkovu stratégiu”, mať ich v zálohe a pošetriť si ich na posledné kolá. K tomu aj suché a navoskované pásy, čistá radosť a morálka dostal obrovský impulz. Takým žolíkom môže byť napríklad aj kamarát, ktorý vás príde pozrieť vo vhodný moment, či manželka .

Oblečenie, na ktoré netreba myslieť

Už vyššie spomínam, že základom je komfort a s ním súvisí aj oblečenie. Nevariť sa smerom nahor, „neklepať kosu" cestou dole. V mojom prípade sa pridal ráno aj silný vietor, ktorý teplotu tlačil pocitovo nadol. Rozhodne sa nechcem neustále prezliekať, stačí mi „prplanie” s pásmi . Ono sa to nezdá, ale po X hodinách vám na nervy lezie každý zbytočný pohyb navyše. A rovno poviem, že som zvolil naozaj dobre, a v podstate som mal po celý čas to isté. Základom bola tenšia spodná vrstva Sportful 2nd Skin a na tom bunda Karpos Piz Palu.

Odvetraný chrbát a spodná časť rukávov, no predná časť a boky chránené proti vetru membránou Gore-tex Infinium. Takže vo výsledku mi nebolo teplo, keď začalo duť ani pri zjazde, ma neprefúklo, navyše veľké vrecká na pásy a jedlo. So sebou som vozil teplú bundu Miage ako zálohu a prišla vhod počas oddychu a posledných zjazdov, keď už som bol viac unavený a bola mi väčšia zima. Nohavice Karpos Alagna Lite, ktoré už mám roky a sú presne medzistupňom medzi „elasťákmi" a voľnými nohavicami, ideálne na svižný skialp. Ráno som mal na nich ešte ľahké Karpos LOT, do kopca v tzv. „slipovej verzii”, takže potom stačilo len zapnúť a šup dole. Okrem výmeny rukavíc a ponožiek žiadne prezliekanie, žiadne starosti, len zapínať a rozopínať.


Mám doma síce aj pretekársku kombinézu, ale nechcel som pred kamerou chodiť toľko hodín v „šprcke" .

Čísla a porovnanie

Poďme sa trochu pozrieť na porovnanie s cyklistickým Everestingom, ktoré som načrtol aj vo videu. Už zo svojej podstaty má cyklistika obrovskú výhodu v zjazde, keď si môžete sadnúť a „oddychovať". V kopci máte dve možnosti, v sedle a zo sedla, čo zapojí trochu iné svaly a prelomí monotónnosť. No a rovnako je pri biku menej „prplania” s vecami okolo, žiadne pásy, lyžiarky... nuž, bicykel je vážne dokonalý stroj, čo vám poviem . Vtedy mi dobitie Everestu trvalo nejakých 14:50 hod, s priemerným tepom 142 úderov za minútu. Pamätám si, že mi všetko krásne ubehlo bez jedinej krízy a bez mihnutia oka som pokračoval až na 10 000 výškových metrov, čo vo výsledku trvalo 17 hodín s počtom spálených kalórií na hodnote 11 500 kcal. Záznam v aplikácii Strava.


Táto situácia bola odlišná v tom, že som bol celý čas na nohách, plus veci okolo zhltli čas, ale najmä energiu. Ak vynechám „kamerovanie” a nejaké prestoje, cesta hore trvala vždy okolo 52-55 min. Zjazd dal nohám zabrať viac a najmä doobeda, keď bolo všetko tvrdé a ľadové. Trval však asi iba 7 min, pretože som ho dával v podstate len s 2 menšími prestávkami a pomerne svižne. Na druhej strane to bola zmena pohybu, pri predstave bežeckej verzie ma neraz striaslo . Rečou čísel mi tých 9 000 v. m trvalo 16,5 hod, 67 km, priemerný tep 143 úderov za minútu a celkovo spálených 12 000 kalórií. Záznam v aplikácii Strava.

Kríza, bolesti a únava?

Nech nemáte dojem, že všetko bolo v štýle „veni, vidi, vici”, rovnako prišla aj na mňa únava, či inak povedané kríza. Našťastie po tých rokoch už viem, že nejaké úplne „kladivo” väčšinou nepríde, ale ide skôr o menšie náznaky, ktoré viem vždy prekonať. Po nejakom 8. kole, čo bolo okolo 5 000 v. m, keď som išiel dva výstupy po sebe, už dosť bojujem s myšlienkami a teším sa na „basecamp" ako nikdy .


Navyše, vtedy ma prišla pozrieť aj Lenka, dal som čipsy, kolu a zase bolo dobre. No do reči mi už príliš nebolo, čiže ak som niekoho stretol a ten sa ma pýtal, kam idem, čo idem lyžovať a pod., nepôsobil som veľmi zhovorčivo .

Čo sa mi overilo, bol fakt, že mám skutočne asi azbestové nohy. S otlakmi nemám nikdy problém, rovnako mi skelet modelov Scarpa F1 a Alien sedí a nikde ani náznak nepríjemných pocitov. Pre istotu som si ešte predtým oholil aj holene, nech mi nejaký chlp nerobí potom šarapatu... navyše cyklistická sezóna sa aj tak blíži . V závere cítim najmä spodný chrbát. Nie je to tak úplne bolesť, ale už ho mám stuhnutý nekonečným ťahaním nôh do kopca. Najlepšia pomoc je v aute sa na chvíľu posadiť a trochu sa uvoľniť.

A prečo robiť niečo takéto? No pretože môžeme.

A po „výkone”? Niekto si myslí, že prídem domov, ľahnem a spím. Lenže všetko pobaliť, vybaliť a navyše telo je po podobnom vypätí skôr nabudené, nakoniec s ťažkosťami zaspím až o 2 v noci. Hneď ráno ma budí kuriér skoro ráno a už nezaspím, takže práve ten deň pôsobím ako po bitke. Človek je taký spomalený, hovorím, že vláčny, a len sa udržuje v akomsi pohotovostnom režime. Nohy síce unavené, ale žiadna svalovica, bolesti kĺbov alebo svalov. Tu zrejme zohráva najväčšiu úlohu, ako ste zvyknutí na celkové zaťaženie a keďže ja sa hýbem v podstate neustále, nemá extrémna záťaž veľké následky.

Niekedy sa stane, že vás podobná akcia „pochová" na dlhú dobu. Inokedy môže byť výsledok úplne opačný a extra „stimul” postrčí kondíciu vyššie. Po pár dňoch cítim, že teraz ide zrejme o druhý prípad a na lyžiach, či na biku sa mi šliape akosi lepšie. No jedlo do mňa padalo ako do studne .

Znechutiť si kopec?

Možno si kladiete otázku, či sa mi teraz pri pohľade na kopec vo Vrátnej nerobí zle. Paradoxne po podobnej akcii mám úplne iný pohľad. Pri cyklistickom Everstingu som šiel Polom od Strečna cca 16-krát, teraz Snilovské sedlo cca 12-krát. Keď prídem pod kopec a poviem si, že idem len raz, alebo aj 2 či 3-krát, otvorí sa úplne nový pohľad na vec - veď to je nič.

A podobný pohľad si viem následne preniesť aj na iné situácie, keď sa cítim unavený, ale ešte chcem pokračovať. Teda občasné posunutie limitov, resp. komfortnej zóny má svoje benefity .

Radosť z pohybu vonku

Hneď dodám, že som si nerobil nejaký prieskum, či už niekto niečo podobné robil a rozhodne nie som prvý ani posledný. Taktiež sa nechcem hrať na nejakého „drsňáka”, určite sa nájde človek, čo dá niečo podobné aj bez komfortu auta, v iných podmienkach, rýchlejšie a pod. Lenže o to vôbec nejde. V prvom rade z podobných vecí musíte mať radosť a ostatné je druhoradé. Navyše nemusíte dobíjať Everest, je mnoho nižších svetových kopcov, prípadne skúste náš Gerlaching. Bavte sa pohybom a športom a podobné akcie využite na spestrenie, či na potrebnú motiváciu „vykopať” sa von. A na rovinu poviem, že ten pocit, keď si niečo podobné splníte, rozhodne stojí za všetku námahu. A prečo robiť niečo takéto? No pretože môžeme .