Hľadanie stratenej motivácie

V živote každého človek príde moment, keď stratí chuť na všetko, čo ho predtým bavilo. Keďže nie som výnimka, u mňa ten moment nastal tiež. Častokrát je psychické zdravie podceňované a nikto tomu neprikladá veľkú dôležitosť.

Po strednej škole som sa rozhodol, že pôjdem na vysokú školu. Našťastie sa mi podarilo vybrať si odbor, ktorý ma bavil. Usilovne som študoval a bol do toho úplne zažratý. Počas vysokej školy som sa dostal na prax do najlepšej firmy v odbore, čo som študoval. Bol som dieťa šťasteny a po škole mi ponúkli možnosť u nich pracovať.


Nabehol som na stereotyp pracujúceho človeka. Keďže som bol mladý a mal som tesne po škole, bol som plný motivácie, odhodlania a snov, ako chcem, aby môj život vyzeral. Pomaly roky ubiehali, v práci to nešlo tak, ako by som si predstavoval. Po práci som často nemal chuť na nič. Začal som sa nezdravo stravovať a nezdravo priberať. Zrazu sa môj život točil len okolo pizze a filmov. Postupne som sa pričlenil, k čím ďalej tým väčšej skupine obyvateľov, ktorí trpeli obezitou.

Ani som si to neuvedomoval a postupne som upadol do stereotypu, ktorý bol akurát tak cestou do „pekla“. Postupne sa u mňa vytratila motivácia do úplne všetkého. Nebavila ma práca, nebavili ma prechádzky a posledná vec, na ktorú som myslel bolo, aby som šiel niekam do prírody. Bez toho, aby som si to pripúšťal alebo hocako uvedomoval, začal sa u mňa prejavovať syndróm vyhorenia. Čím ďalej tým viac sa to stáva fenoménom dnešnej doby.

Niet nad dobrých kamarátov

Objavil som opäť v sebe toho chlapca, čo bol vždy vonku, čo vždy trávil čas v prírode.

V mojom prípade som mal šťastie na skvelú partiu v práci. Najviac som si „padol do oka“ s kolegom, ktorý bol a stále je vášnivý cyklista a turista. Začali sme sa spoločne baviť o bicykloch, o rôznych trasách a chodníčkoch v Malých Karpatoch, o túrach, ktoré by sme mohli spolu absolvovať. Po mesiacoch rozhovorov sme sa združili skupinka vášnivých turistov a naplánovali si prvú trasu a kopec, ktorý by sme chceli zdolať. Ako hrdí Slováci sme si nemohli vybrať iný vrch ako ikonický Kriváň.

Konečne poriadna túra v Tatrách

Kriváň bol jeden z kopcov v Tatrách, ktorý som vždy túžil zdolať. Bohužiaľ, moja kondička v tom čase bola veľmi chabá. Kúpil som si svoje prvé športové hodinky Suunto Ambit3 Vertical a začal som behávať, aby som na tom Kriváni neostal naveky. Prvé športové hodinky bol prvý motivačný krok, aby som konečne začal so sebou niečo robiť. Mohol som pozorovať, ako sa moje hodnoty zlepšovali a vďaka rôznym aplikáciám s tým súvisiacim som sa mohol porovnávať aj s ďalšími ľuďmi.

Som dosť súťaživý typ, takže ma niekedy aj štvalo, že je niekto lepší ako ja. To ma nútilo makať na sebe ešte viac. Okrem toho, že som začal behávať, som sa začal viac túlať po chodníčkoch v Malých Karpatoch. Prirodzeným ďalším krokom bolo, že som si kúpil, po veľmi dlhej dobe, bicykel. Začal som sa tešiť na víkendy, že konečne niekam vybehnem. Bez toho, aby som si to nejak silil, začal som tráviť viac času v prírode.


Nadišiel ten deň. Postupne si balím veci a chystám sa na výstup na Kriváň.

Je to neskutočný zdroj pozitívnej energie a motivácie.

Nešli sme, nejak zvlášť, ťažkou trasou. Rozhodli sme sa, že pôjdeme od Troch studničiek a po ceste z vrcholu si to dáme ešte okolo Jamského plesa. V tom čase som nepatril medzi zrovna športovcov a okrem toho, že som niesol záťaž na chrbte, mal som dosť veľkú záťaž aj vpredu (vďaka väčšiemu bruchu). Nad pásmom kosodreviny ma chytila menšia kríza a musel som si sadnúť. Keď som videl tie výhľady, zabudol som, ako ma všetko bolí a že nemám absolútne kondičku. Ako som tam sedel, díval sa a vnímal tu prírodu a majestátne výhľady vôkol mňa, zas sa to vo mne rozhorelo.

Objavil som opäť v sebe toho chlapca, čo bol vždy vonku, čo vždy trávil čas v prírode. Popritom, ako som sa díval na okolité kopce, hneď som si predstavoval, ako ich všetkých zdolám. Po príchode domov, keď odznel ten pocit, že ma všetko bolí a prečo som tam šiel, som si hneď začal zháňať prvé poriadne turistické topánky a ďalšiu výbavu. Zrazu som trávil dni nie tak ako kedysi, pri krabiciach od pizze a pri filmoch, ale sedel som za počítačom a plánoval ďalšie túry a výlety.

Stačí len vyjsť zo svojej komfortnej zóny

Nepoviem nič nové, ak budem tvrdiť, že príroda je liek. Je veľa vedeckých štúdií, ktoré dokazujú blahodárne účinky na telo. Už naši predkovia tvrdili, že aj malá prechádzka v prírode „očistí telo aj dušu“. Po tomto svojom znovuzrodení som začal viac na sebe makať. Uvedomil som si, že práca nie je všetko. Človek môže mať vynikajúcu kariéru, ale nemusí byť šťastný. Nič sa nevyrovná pocitu, keď človek po hodinách chodenia a často aj trápenia vystúpi na vrchol hory. Pri tých výhľadoch, kedy je všetko malé a drobné, si človek uvedomí, že jeho problémy a práca sú len malým zrnkom piesku, ktoré netreba brať vážne.


Ako ma práca a okolie demotivovalo, tak ma jeden výstup na Kriváň dokázal motivovať iným smerom, ktorý ma robí šťastnejším. Od výstupu ubehlo už pár rokov. Odvtedy sme s partiou zdolali Rysy, kde sme si dali aj vynášku tovaru. Plánujem aj výstupy nielen na Slovensku, ale aj v okolitých štátoch a krajinách. V posledných rokoch s kolegami obľubujeme Západné Tatry. Nič sa nevyrovná pocitu, keď človek chodí 12 hodín, zdolá niekoľko vrcholov, užíva si nádherne výhľady a po túre si dá zaslúžene pivo. Minulý rok sa nám podarilo zdolať aj Gerlachovský štít.

Príroda uzdravuje

Nech sa už deje čokoľvek, stále viem, že ak mi je najhoršie, stačí sa obliecť, vyjsť aspoň za dom a dať si prechádzku prírodou. Je to neskutočný zdroj pozitívnej energie a motivácie. Človek môže byť demotivovaný, môže mať plné zuby všetkého, ale stačí jeden deň v prírode alebo v horách, vďaka ktorému objavíte nový zmysel svojho života, novú motiváciu do života. Tak to bolo aj v mojom prípade. Stačí sa len obuť a vykročiť.