Z púšte Death Valley do snehu na Mt. Whitney za týždeň

Ako to vyzerá, keď si chceš od lezenia v Yosemitoch oddýchnuť týždňovým kráčaním v Death Valley?

Po mesiaci lezenia v Yosemitoch sa na rovnakom kontinente ako my zjavil náš kamarát Kvaky a spolu s ním aj nápad stráviť spolu týždeň na „aktívnej dovolenke”. A keďže z Yosemitov sa pomaly vytrácalo aj teplo, aj slovenská partička kamarátov, tento nápad nám hral do karát.

O čo vlastne ide?

Po pár telefonátoch a dohodnutí dátumu a miesta stretnutia dostávame od Kvakyho základný briefing a zopár linkov. Viacdňový trek, ktorý máme na pláne, sa volá Lowest to Highest. Ako by si si mohol tipnúť, spája najnižšie položené miesto 48 kontinentálnych štátov - Badwater Basin (986 metrov pod hladinou mora) a najvyšší bod Mount Whitney (4 421 m n. m.).

Americká geografia nie je moja silná stránka, a tak otváram mapy a pýtam si viac numerických informácií. Približne 220 km, približne 10 000 výškových metrov, približne 6 dní a väčšinou cez púšť. Rýchla matematika a zhodnotenie toho, ako vyzerajú nápady mojich parťákov mi vravia, že si slušne zamakám a dúfam, že ma nenechajú niekde uprostred púšte.

Príprava a logistika treku

Prvý prieskum vraví, že sme vyhrali. Trek sa optimálne chodí v prvej polovici novembra, aby v púšti bolo už trochu znesiteľnejšie a aby na Mount Whitney ešte nebol sneh. Začiatok plánujeme na šiesteho novembra, takže paráda. Refreshujem predpoveď počasia na púšť a neviem, či to niekedy aj vyzerá inak ako slnko.

Druhý prieskum vraví, že síce na trase človek stretne zopár vodných zdrojov, prameňov alebo studničiek, niektoré z nich môžu byť nespoľahlivé, alebo neexistujúce. Preto sa odporúča na niektoré miesta odviezť nejakú vodu dopredu.


Z hľadiska bezpečnosti je potrebné dodať, že na trase sú 2 miesta, kde si človek vie dokúpiť potraviny (Panamint Springs a Lone Pine) a väčšina trasy je takmer úplne bez mobilného signálu. Mať niečo (satelitný telefón alebo smartphone s podobnou funkciou), čím si človek v prípade núdze vie zavolať pomoc, je určite namieste. Posledným strašiakom je teplo v púšti a prípadné stretnutie škorpiónov alebo štrkáčov. Pred nimi internet len varuje a vraví, že treba pozerať pod nohy.

„Skrývam si vodu v púšti, aby som ju mohla vypiť o tri dni!” Píšem kamarátom a rodine pár dní pred trekom, a varujem, že sa nebudem hlásiť, ale že Kvaky má múdry telefón, takže keby niečo, niekto nás nájde.

Malým bonusom na trase je fakt, že cesta na štart je pre autá uzavretá z dôvodu povodní (povodne a púšť naozaj môžu existovať v jednej vete, ak sa ti nechce veriť, pohľadaj niečo o flash floods), takže k štartu sa prejdeme nejakých 30 km navyše. Posledným bonusom na trase je, že záver je na Mt. Whitney, z ktorého sa treba aj vrátiť dole, čo pridá ďalších 17 km. Plánovaných 220 km je teda skôr niečo okolo 265 km.

Vyrážame!

Stretnutie v kempe vo Furnace Creek je plné zážitkov z posledného mesiaca v Amerike. Milujem stretávať kamarátov z domu počas cestovania. Pocit blízkosti a nadšenie zo spoločného času sú ešte lepšie, ako keď sa stretneme doma.

Nastavíme budíky na 4:00 h a líhame na karimatky v kempe. Auto nechávame na verejnom parkovisku a veríme, že sa nám k nemu po ukončení treku podarí dostopovať. Ráno naberieme každý okolo 6 litrov vody a začíname ukrajovať prvé kilometre. Na štart vedie údajne zaplavená asfaltka.


Snaha ísť „naľahko” sa stretáva so snahou neumrieť od smädu, zbaliť si jedlo na 2-3 dni a nezmrznúť v noci. V batohu mám spacák, karimatku, termo oblečenie, páperku, jedlo, vodu a varič. Nič z toho by som spätne nepovažovala za zbytočné, ale batoh by som nenazvala ultralight.

Prvý deň, prvé prekvapenia a prvé problémy

Kráčame rovnou asfaltkou uprostred púšte. Sem-tam sa rozprávame, sem-tam prejde okolo cyklista, ktorý nechápe, čo tam robíme. Okolo obeda prichádzame na oficiálny štart treku - Badwater Basin. Na sebe máme nové sun hoodies, slnečné okuliare a miesto na obed volíme v jedinom tieni, ktorý vrhajú verejné toalety.

Dopĺňame energiu, prepočítavame litre vody, kontrolujeme chodidlá aj zvyšné kilometre. Mapa hlási 25 km. Dnešným cieľom je prísť k Hanaupah Springs, kde údajne tečie voda. Predstava tečúcej vody uprostred púšte mi nedáva zmysel, ale viem, že nie som práve expert na miestne podmienky.

Každý rieši svoj vlastný svet - otlaky, smäd, únavu alebo strach, že dnes ešte pôjdeme naspäť.

„Čo spravíme, keď tam nebude voda?” Nadhodím otázku expertom, s ktorými kráčam. „No, asi budeme musieť ísť naspäť a ideálne v noci, kým nesvieti slnko.” Znie odpoveď a hoci sa mi predstava vrátiť sa 55 km nepáči, vyzerá to tak, že sa naplní. Dohodneme sa, že si každý pošetríme jeden liter vody, aby sme mali keď tak niečo na návrat.


Začíname kráčať. Je teplo! To sme čakali. Medzi verejnými toaletami v Badwater a dolinou, kde sa skrýva prameň (o ktorom aspoň ja dosť pochybujem), je veľká rovinka, kde kedysi asi bolo nejaké more. Na zemi je teda pár centimetrová krusta soli.


Fotogenický terén nás rozptyľuje od tepla aj smädu a my plníme telefóny rovnakými fotkami slanej zeme. Keď tu zrazu… Samo stúpil do blata! Blato je pomerne tekutá hmota, ktorú som v púšti nečakala, ale ukazuje sa, že pod krustou sa ukrývajú pomerne veľké plochy takéhoto nečakaného prekvapenia.

Zo smiechu a fotenia Samových hnedých topánok ma vytrhne blato na vlastných topánkach. Po pár fotkách a videách začínam chápať, že táto senzácia potrebuje aj riešenie. Asi v polovici osemkilometrového traverzu po slanej zemi sme natrafili na bažinu blata. Hĺbka, dĺžka, šírka… neznáme. Skúšame, hľadáme a po polhodine zúfalstva na riešenie rezignujeme a kráčame blatom. Teplo, smäd aj fotogenické scenérie nás už trápia menej.


Okolo štvrtej poobede si sadáme na karimatky na druhej strane „mora”. Unavení, smädní, spotení, hladní a fakt špinaví. Tak dnes ešte 17 km k miestu, kde je voda. Snáď…


Postupne priobliekavame vrstvy a snaha rozptýliť sa náhodnými pesničkami, cukríkmi, debatkami alebo hrami sa strieda s tichom, v ktorom každý z nás rieši svoj vlastný svet. Otlaky, smäd, únavu alebo strach, že dnes ešte pôjdeme naspäť. Okolo 10. večer sa stane to, čo som nečakala. Na zemi v tme zbadáme vodu, ktorá sa o chvíľu zmení na malý potôčik. Nemusíme ísť naspäť!

Samove hodinky hlásia okolo 60 km, nohy hlásia únavu, tenisky hlásia vrstvu blata a hlava hlási, že prvý deň ma celkom prekvapil. Po 17 hodinách od začiatku si líhame na rovnakú zem, po ktorej chodilo osem nôh pána pavúka a zaspávame.

Pokračujeme v dobrodružstve

Spánok robí divy a zobúdzame sa prekvapivo oddýchnutí a mentálne pripravení na ďalšie kilometre. Dnešok má pomerne jednoduchú dramaturgiu. Naším cieľom je prejsť cez hrebeň na druhú stranu. Na hrebeni vo výške cca 3 000 m očakávame menej tepla, menej kyslíka a menej slaného blata ako včera.

Očakávania naplnené a o štvrtej už začíname zostupovať na druhú stranu. Dnešným cieľom je kemp Wild Rosé, ktorý má na mape tri vodovodné kohútiky, o ktorých funkčnosť sa po včerajšku vôbec nebojím. Keď sme našli vodu uprostred púšte, v kempe nejaká byť musí.


Ako sa očakávania naplnili v prvej polovici dňa, tak nás prekvapilo, že kemp vodu nemal. Obehli sme zopár kempujúcich, uvarili večeru a zaspali s dúfaním, že zajtra aspoň jeden prameň fungovať bude. Ak nie, budeme musieť vydržať k obchodíku Panamint Springs. Od toho nás delí asi 35 km rovnej púšte.


Začíname sa učiť, ako vyzerá ráno. Uvariť raňajky, pobaliť spanie, umyť zuby… Obchod je krásnou motiváciou, no vidieť ho od rána na obzore je drsné mentálne cvičenie. Využívame každý tieň, ktorý vidíme a obchod naozaj navštívime okolo 13:00.


Hektolitre sladkých bublinkových nápojov, burgre, hranolky, zmrzlina… všetko po 2 dňoch v púšti chutí akosi lepšie.


Na dnes zostáva už iba 8 km k vodopádom. Vodopády v púšti? Nesnažím sa tváriť ako expert na púšť a vravím si, že sa nechám prekvapiť.

Usmievam sa na dychberúce výhľady v dychberúcej nadmorskej výške.

Vodopády Darwin Falls sa naozaj našli a my sme pri nich ochotne zaspali. Ráno nás čakal neznačený úsek cesty k China Springs a dúfanie, že odložená voda v púšti je stále aj odložená, aj nevypitá. Dnes nemáme cieľ ani miesto na spanie, kráčame najďalej, ako nám to pôjde, aby sme zajtra vedeli prísť až do ďalšej civilizácie.


Piaty deň prechádzame cez Cerro Gordo Ghost town, kde sa ťažilo striebro. Dobrovoľník Andrea nám rozprával o jeho histórii, ponúkol nás kávou aj keksíkmi. Myslím, že nemal ani tušenie, koľko šťastia vyrobil niečím tak jednoduchým, ako je káva.


Veľkou motiváciou dnešného dňa je večera v McDonalde v meste Lone Pine. Ten stíhame už len vo forme McDrive, ale to mu na chuti nič neuberá.


Podarilo sa! Aj keď nám zatvorené dvere predajne McDonalds zmrazlili úsmevy, McDrive nesklamal a my uzatvárame piaty deň. Ešte dva!


Šiesty deň venujeme požičaniu mačiek, káve a „restday-ovému presunu” 18 km na kemp pod Mt. Whitney.

Highlight a šťastie na počasie

Posledný deň je na pláne splniť druhú časť názvu treku - „highest”. Mount Whitney má pri ceduľke na vrchole napísané číslo 14 505 ft, ktoré ako všetko v Amerike treba prepočítať. Môj strach z výškovej choroby núti celú trojicu vstávať o tretej ráno. Za svitania sa dostávame nad hranicu lesa, kde si pripomínam, že aj keď púšť a kaktusy boli nové a krásne, v mojich očiach proste vyhrávajú hory.

Známy diskomfort šliapania do kopca, vychodený chodník a kyslé cukríky ma nútia sa usmievať na dychberúce výhľady v dychberúcej nadmorskej výške.


Ak by si sa chystal na Mt. Whitney, určite odporúčam skorý štart. Nechaj si dostatočnú rezervu, uži si výhľady a pomalé tempo - možno ti výška rýchlejšie aj tak nedovolí.


O 11-tej sa fotíme na vrchole a oficiálne končíme Lowest to Highest. Neoficiálne nás čaká povinný zostup, ktorý ale prebieha hladko.


Večera v známom prostredí McDonaldu, tacos a neobmedzené možnosti civilizácie nám prídu ako zázrak, po ktorom spokojne zaspávame.

Oddych od lezenia bol určite menej oddych, ako som čakala, ale určite stál za to. Zbaliť si všetko do jedného batoha a pár dní s ním stráviť čas v spoločnosti kamarátov, ešte nikdy nebol zlý nápad, a ja si to pomedzi visenie v lane rada pripomeniem. Debatky uprostred púšte, zúfalstvo uprostred slaného blata a výhľady v horách pri Mt. Whitney si v sebe ukladám ako motiváciu na ďalšie podobné nápady.

S vďačnosťou za počasie (deň po konci prišla snehová búrka a Mt. Whitney by sme nedali), každú kvapku vody v púšti, nápady, no hlavne skvelú spoločnosť Kvakyho a Samka si vravím, že tento svet je super miesto a oplatí sa ho vidieť.

Zhrnutie

• Názov: Lowest to Heighest
• Lokalita: Death Valley
• Turistické značenie: nie je
• Obmedzenie: trek sa odporúča kvôli počasiu chodiť v prvej polovici novembra
• Fyzická/kondičná obtiažnosť: 5
• Technická obtiažnosť: 3
• Trvanie: 7 dní
• Parametre: cca 250 km, prevýšenie cca 10 000 m
• Typ: viacdňový trek
• Možnosť parkovania/spoje: podľa lokálnej situácie (v našom prípade bol najbližší bod vzdialený 30 km od oficiálneho začiatku treku)