Reportáž: Ako môj prvý maratón ubehol príliš rýchlo?

Aké je to zabehnúť maratón? Pred letom som nechápala, ako môže niekto zabehnúť 42 km. Po lete hovorím, že pomerne ľahko.

Po mojom švajčiarskom bikepackingu som bola štastná a naplnená, ale prebicyklovaná. Deň po zvládnutí „Matterhorningu” som si išla zabehať do Karpát a behalo sa tak dobre, že som dala rovno prvý trailový polmaratón. Svalovica bola na nasledujúci deň statočná, ale motivovalo ma to na maratón. Keď som dala polmaratón bez prípravy, tak možno mám aj na maratón, či?

Zvládnem to?

Dva týždne pred Košickým medzinárodným maratónom mieru nám naša firma ponúkla, že ju môžeme ísť reprezentovať behom. Jasné, idem. A keď už mám cestovať z Bratislavy do Košíc, tak snáď nebudem bežať len polmaratón. Plán bol za dva týždne ešte nabehať čo najviac objemov. Samozrejme som nestihla skoro nič. Ešte som si jemne presilila členky. Takže s nabehanými 370 kilometrami tento rok a ďalšími 200 kilometrami v predchádzajúcich rokoch života som sa prihlásila na maratón.

Moje okolie reagovalo rôzne. Tak ako pri každej „zábavke”, ktorú si vymyslím. Niektorí ma odhovárali, že si ublížim. Niektorí mi verili a vraveli, nech si to hlavne užijem. A veruže som si to užila. Každý jeden kilometer som sa usmievala.

Zdroj: © Erste Digital / Radosť v cieli

Zimomriavky zo štartu

Stáli sme na štarte. Pozerala som sa na ľudí okolo seba a naivne som sa usmievala. Do čoho som sa to len pustila? Veď ja vôbec nie som bežec. Ešte vo vlaku rozprával chalan, ako poctivo trénoval a ako behá 30tky... Ale než som stihla prísť o svoju naivitu, zaznel výstrel, začali hrať Vivaldiho Štyri ročné obdobia a bolo odštartované. Tá hudba znela fakt dramaticky. Naskočili mi zimomriavky. Neviem, či od zimy, alebo od atmošky. Keď som videla ako beží dvojica bežcov nevidiaci + vodič, tak mi oči zaliali slzy dojatia. Wow, ja bežím maratón. Tá atmosféra bola neskutočná. Ešte keď som doma pozerala záznam z RTVS, tak som celý štart prežívala znovu.

Asi na štvrtom kilometri som v bežiacom dave spoznala kolegovu maminku, členku diamantového klubu MMM, Evičku Kissovú. Toto bol jej 36. maratón v Košiciach. Bola vodičkou pre bežcov a bežkyne s tempom 6:24 min/km (cieľový čas 4:30h), tak som sa k nej pridala a prvé kolečko sme dobehli spolu. Všetci ju zdravili a povzbudzovali. Dala mi veľa rád ako šetriť sily. Veruže, lepšiu spoločnosť na prvý maratón som si nemohla želať. Bolo mi veľkou cťou. Ešte pred obrátkou nás predbiehala skupinka afrických bežcov, ktorí šprintovali ako o život. Veru, finišovali maratón, keď sme my dobiehali prvú polovicu.

Nevidiaci bežec s vodičomAfrickí bežci predbiehajúci autorku

Pošta pre Teba na 30. kilometri

Nemala som strach, že by som maratón neudýchala
Prečo si skracovať niečo, čo je také krásne?
a ani o to, že by mi došla sila. Na bicykli sa mi nikdy nič také nestalo. A to nehovorím o 2 hodinových jazdách, ale o pár extrémoch. Bála som sa, že ma zastaví bolesť v niektorom kĺbe. Pred dvoma mesiacmi som si počas behu mierne podvrtla členok a stále v ňom nemám úplnú mobilitu. Členky som nakoniec cítila obidva asi od 5 km, ale bolesť sa nestupňovala, nepulzovala, bolo ich len „cítiť”. Tak som si z toho nerobila veľkú hlavu. Občas nejaká bolesť prišla a než som si to uvedomila, už aj odišla a cítila som niečo iné.



Po 30tom kilometri som očakávala povestnú maratónsku „stenu”, ale peacemaker Dominik povedal, že dnes „dáme stenu preč”. A aj tak bolo. Žiadna stena, žiadne kŕče. Užila som si každé jedno ťapnutie, každú jednu občerstvovačku, každé jedno povzbudenie od domácich. Na obrátke bolo zábradlie plné tlačiacich sa ľudí, až som sa cítila vskutku ako atlét. Na tempá ani tep som vôbec nepozerala. Bežalo sa mi dobre, mohla som sa rozprávať so spolubežcami.

Na celej trati ma podporoval môj priateľ. Občas so mnou aj pobehol a skontroloval, či je všetko ok. Veľmi dobre mi padlo mať niekoho pri sebe. Vôbec som netušila, v akom stave prídem do cieľa a, hlavne, v akom stave vlakom z cieľa odídem domov. Takže mať so sebou supporťáka mi pomáhalo si počas behu udržať pokojnú hlavu a netrápiť sa „čo bude potom”.

Nebyť v tom sama bol ten najkrajší pocit

V cieli práve vyhlasovali výsledky kategórií a hrali im pesničku We are the champions, keď som dobiehala posledné metre. Na tribúne ma povzbudzoval Jurko a môj firemný ERSTE team. S mojím šéfom Ferom som si ešte pred cieľom stihla tľapnúť. Bolo úžasné mať takúto podporu, neskutočne si to vážim. Dobehla som aj s banánom v ruke, lebo od poslednej občerstovačky som nahodila vrtuľu a nestihla som ho už zjesť.

Zdroj: © Erste Digital
No a je to. Prebehla som cieľovou bránou. Každý jeden kilometer som sa smiala. Na posledných kilometroch som ešte zrýchlila, lebo už nebolo na čo šetriť. Asi som išla pod svoj limit, ale veď by bola škoda bežať rýchlo. Prečo si skracovať niečo, čo je také krásne? Na konci nebolo žiadne uľavenie. Žiadny pocit „víťazstva”, že som dokázala zabehnúť maratón. Ten prišiel až deň na to, keď som si uvedomila, že asi som celkom silná. V cieli ma čakalo skôr prekvapenie, že bežať maratón je krásne. Taktiež ma čakal ten najlepší team, priateľ Juraj, gratulácie a objatia. Bolo mi cťou byť pochválená od pána bežca, vicemistra Slovenska v polmaratóne a kolegu, Šimona Wahlandta. Až sa mi kolená podlamujú, že taký atlét čaká na mňa v cieli, potľapká ma po pleci a úprimne sa teší z môjho „víťazstva”.

Cesta je cieľ

Ach, keby som vám len vedela sprostredkovať, ako som si to užila. Heslo košického maratónu je „Výskušaj raz, miluj navždy”. Veru. A pokojne pôjdem ešte pomalšie, aby som mala viac zážitkov. Aby radosť trvala dlhšie. A opäť, ako po každej mojej bicyklovej ultra výzve, necítim sa nijako výnimočná. Veď je to „len” o tom, ísť si zabehať na 4 a pol hodiny.

Zdroj titulnej fotky: © Erste Digital
report_problem Našiel si v texte chybu?
patusa 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Reportáž: Sardínia Trail – 3 epické dni, ktoré nie sú zadarmo

Reportáž: Sardínia Trail – 3 epické dni, ktoré nie sú zadarmo

Sto km v troch etapách počas troch dní s prevýšením 4 000 m. Tri etapy na troch rôznych miestach, z ktorých sa jedna líši od druhej.
Pozvánka: Apríl - okrem behu aj poriadna štafeta a horský festival

Pozvánka: Apríl - okrem behu aj poriadna štafeta a horský festival

Sezóna je už v plnom prúde a počet pretekov exponenciálne narastá. Čo nás čaká v apríli?
Reportáž: Sliezsky dom v zime a pretekovo

Reportáž: Sliezsky dom v zime a pretekovo

V tejto reportáži vás vezmem na zaujímavý zimný bežecký projekt, ktorého súčasťou sú aj zimné bežecké preteky na Sliezsky dom.
keyboard_arrow_up