Reportáž: Beh hrebeňom Čergova - jesenná klasika na východe Slovenska

Beh hrebeňom Čergova je horský beh v dĺžke 31,8 km s prevýšením 1 500 metrov. O tom, ako prebiehal jeho 12. ročník, sa dočítaš v tejto reportáži.

Ako napovedá názov - Beh hrebeňom Čergova, nejde o klasický okruh, ale o beh z bodu A do bodu B po hrebeni pohoria Čergov na severovýchode Slovenska. Štart je v obci Kamenica a beží sa cez najvyššie vrcholy horstva: Minčol (1 157 m n. m.), Dvoriská (1 057 m n. m.), Solisko (1 056 m n. m.), Veľká Javorina (1 098 m n. m.), Čergov (1 050 m n. m.), Lysá (1 060 m n. m.) až k horskej chate Šport nad obcou Drienica.

Ide o veľmi pekné lesy, kde prevažujú listnaté stromy, ktoré v tomto období dekorujú prostredie jesennými odtieňmi. K tomu lesné zvážnice, single traily a za pekného počasia aj kruhové výhľady. Už dlho ma táto trasa lákala a tento rok to konečne vyšlo.

Pred štartom

Hoci štart a cieľ sú v rôznych bodoch, logistika je úplne bezproblémová. Ráno okolo 7 sa zgrupujeme v obci Drienica, odkiaľ majú pretekári zabezpečený autobus na miesto štartu, Farmu Kamenica. Auto tým pádom bude čakať blízko cieľa.

Preteky tento rok vyšli na 18. októbra a počasie je dosť mrzké. Pripravila som si pekné výrazne farebné kraťasky s bielym tričkom, nech vnesiem aspoň trochu pozitivity do šede oblakov. Predpoveď ale sľubuje na sobotu nízke teploty, ráno dážď a neskôr na hrebeňoch studený vietor. Mením teda outfit na jesenno-zimný - legíny pod kolená, termotričko s dlhým rukávom a rukavice.


Predpoveď ranného dažďa sa napĺňa už cestou autobusom. Prajem si, aby presun trval čo najdlhšie. Nechce sa mi do chladného vlhkého počasia vystrčiť ani nos. Nakoniec je ale zázemie na štarte oveľa príjemnejšie ako nevykúrený autobus. Prezentácia prebieha vo vnútornej miestnosti, je tam teplo a zahriať sa môžeme aj pripraveným čajom. Kto nestihol rannú dávku kofeínu, môže ju doplniť na mieste.

20 minút pred štartom sa konečne odhodlám vyjsť von na rozklus. Už dopršalo, takže sa to dá prežiť. Zimnú bundu spolu s ostatnými osobnými vecami odkladám do kufra auta, ktoré nám vyvezie batohy do cieľa. Povinná výbava nie je predpísaná, a tak mám so sebou iba bežecký opasok, telefón, fukerku, pol litra energy drinku a 4 gély.

Z Kamenice na najvyšší vrch Minčol

Po posledných inštrukciách zaznieva o 9 ráno povel na štart. Začiatok je veľmi príjemne behateľný a hoci už od začiatku jemne stúpame, ide sa mi dobre. Časť úvodu trasy po zelenej turistickej značke je asfaltová, dá sa tu aj trochu pridať.

Vyštartovala som bez akýchkoľvek ambícií či plánov. Dnes si chcem len dobre zabehať. Vôbec nekontrolujem hodinky, idem na pocit. Pali sa mi stratí z dohľadu dosť rýchlo, čo je pre mňa dobrý indikátor, že neprepaľujem. Aj po prechode na trailový chodník sa dá stále bežať. V strmších kopčekoch kroky skracujem, v miernom stúpaní a rovinkách ich predlžujem.


Napojíme sa na modrú značku a tá nás bude viesť nasledujúcich 20 km. O výhľady sme žiaľ ochudobnení, lebo je stále zatiahnuté a hmlisto. Má to ale mystickú atmosféru.

Na vrchole najvyššieho bodu trasy aj celého pohoria, Minčole, je železobetónový pilier. Nie je to žiadny pomník. Ako som sa dočítala, ide o merací bod pre kartografiu a orientáciu v teréne, ktorý vybudovali v 30. rokoch 20. storočia. Odborne sa to volá trigonometrická sieť I. rádu.

Hrebeň od Minčola po Sedlo Priehyby

Prvú občerstvovačku na 7. kilometri len obieham a pokračujem bez zastavenia. Na otvorených miestach cítiť sľubovaný vietor. Dnes sa takmer nepotím, no zimu v pohybe znášam celkom dobre. Bez rukavíc, čelenky a zakrytého krku si to však predstaviť neviem. Chvíľku nám popršalo aj na trati, dokonca som na hrebeni zaostrila snehové vločky.

Terén už je viac vlnitý, ale stále behateľný. Aj podklad je perfektný, len niekde dosť podmočený a blatový. Za suchých podmienok by sa tu dalo bežať aj rýchlejšie. Baví ma striedanie stúpaní a klesaní, úzkych a širších chodníkov. Kto hľadá behateľné traily, tu si to určite vychutná.

V stúpaniach sa hrám s dýchaním, snažím sa kontrolovať nielen rytmus kroku ale aj dychu. To nikdy na pretekoch nerobím, no zmysel to má.

Neodradí ma ani ďalšie stúpanie, ktoré začína hneď nad chatou. I keď dajako nechce skončiť.

Už od začiatku sa na mňa tlačí iná dievčina, až mi je to nepríjemné. Dúmem, či jej vyhovuje môj „pacing”, a akú má asi taktiku. Možno pôjdeme spolu celú trasu a 2 kilometre pred cieľom vyšprintuje. No strasiem sa jej už pred druhou občerstvovačkou v Sedle Priehyby, aj keď skôr ona sa striasla mňa. Nenechám sa ale nijak vyhecovať, idem si svoje.

Hrebeň medzi Sedlom Priehyba a Sedlom Čergov

Trochu dlhšie mi trvá doplniť do fľašky vodu a po rozbehnutí som akási zatvrdnutá. Za občerstvovačkou je výraznejšie stúpanie na Hrašovík, ktoré už musím vykráčať. Sme v polovici trasy a zrazu sa mi nejde dobre. Žeby to bolo tým, že nie som zvyknutá na taký behateľný terén a je mi to veľa?

Najviac spomaľujem na trávnatom podklade, nikdy nebol mojou silnou stránkou. No snažím sa to kompenzovať na úsekoch, ktoré majú tvrdší povrch.


Sme ako na húsenkovej dráhe, stúpame a klesáme. Občas zavnímam vrcholový kríž či turistický rázcestník. Často preskakujem sprava doľava hľadajúc čo najbehateľnejší terén. V zbehoch dnes treba byť viac opatrný, jesenné lístie v kombinácii s vlhkými kameňmi a koreňmi môže byť zradné. Celkovo sú zbehy ale na môj vkus dosť krátke a neviem v nich získať až tak veľa.

Na posledných 12 kilometroch začínam sledovať hodinky a odrátavam dĺžku. Ide to pomalšie, než by som si priala. No začína sa vyjasňovať a občas pomedzi stromy prenikne slnečné svetlo. Pri Veľkej Javorine si všímam nápis Vlčia. Tak tu je tá slávna súkromná prírodná rezervácia. Na Čergov treba prísť aj nepretekovo a poriadne to tu preskúmať.


Posledná občerstvovačka je v sedle Čergov, kde ale nezastavujem. Tu sa aj odkláňame od modrej značky. Už mám za sebou 27 kilometrov, a to ma psychicky veľmi povzbudilo.

Záverečných päť

Neodradí ma ani ďalšie stúpanie, ktoré začína hneď nad chatou. I keď dajako nechce skončiť. Nevadí, treba to už vydržať, určite bude posledné. Omyl. V tejto časti je totiž viac stúpania než klesania. Trasu som si zjavne nenaštudovala pozorne.

Neprichádza ani tradičný záverečný zbeh, na ktorý tak nedočkavo čakám. O to viac oceňujem okoloidúcich turistov, ktorí ma energeticky povzbudzujú a lichotia mi. Aj slnko, ktoré konečne porazilo mraky. Dobeh do cieľa sa mi však zdá nekonečný.


Zbehu sa dočkám až posledných 700 metrov. Je síce krátky, ale po širokej zjazdovke. Vo vetre mi slzia oči, a tak len dúfam, že správne kladiem nohy. Asfaltový úsek nad cieľom je asi najstrmšia časť trasy, mám pocit, že ak sa viac nakloním, pritiahne ma gravitácia.

Ale konečne som tam, v cieli, za 3 hodiny a 26 minút. Druhá žena a prvá nad 40 rokov. Dostávam kvietok a vystíska ma aj sám organizátor a kamarát v jednom.

Afterparty

Zabehala som si fakt super! Tuším som takto veľa na trailových pretekoch ešte nebežala. To len potvrdzuje, ako parádne behateľné chodníky sú tu. V rámci svojej tradičnej sebakritiky sa trochu karhám za tú druhú časť. Išlo by to určite aj rýchlejšie.

Beh hrebeňom Čergova má okrem super trasy aj perfektnú organizáciu a priateľskú až rodinnú atmosféru. Všade cítiť ochotu a láskavosť. Po dobehnutí ani nevypijem regeneračný nápoj. Občerstvenie, ktoré nám pripravili, vykryje všetky potrebné zložky. Výborná fazuľová, domáce koláčiky a pagáčiky, nápoj podľa výberu.


Výsledky sú vyhlasované v 2 ženských a 3 mužských kategóriách. Víťazstvo v jednej z nich sa ušlo aj Palimu, ktorý mal najlepší čas medzi mužmi 50+. Podujatie ale vyhlasovaním nekončí a kto má chuť, zostáva sa zabávať až do rána. My sme si užili len tú dennú časť, ale zato plnými dúškami.