Reportáž: Račiansky kros - v cieli aj s vytknutým členkom

Ako si spestriť zimnú prípravu? Poďte sa spolu so mnou pozrieť na cestičky Malých Karpát, ktoré vám prirastú k srdcu rovnako ako mne.

Račiansky kros je podujatie, ktoré radím medzi svoje obľúbené. Ukazuje aj mimobratislavským bežcom, že aj v okolí hlavného mesta sa dajú nabehať kopčeky. Hlavná trať má dĺžku 16 km s prevýšením 500 m, no kto si na ňu netrúfa, môže si zvoliť kratšiu 9,5 km trať s prevýšením 335 m. Samozrejmosťou sú aj behy pre deti, ktoré v cieli dostanú čokoládovú medailu!

Organizátori vytvorili tomuto podujatiu zaujímavý formát, keďže si môžete na rovnakej trati zasúťažiť v zime, v lete a aj na jeseň. Ja som sa minulý rok postavila na štart zimnej a letnej edície na 16 km a chcela som si tak porovnať svoju výkonnosť aj tento rok.

Z prípravy si príklad neberte

Pravdupovediac, trailovému behu som túto sezónu veľmi nedala – v teréne som mala nabehaných slovom „nula“ kilometrov. Aj napriek tomu som verila v slušný výsledok a dokonca mi hlavou prebehla myšlienka, či by sa mi nezadarili aj stupne víťazov. Minulý rok v lete som totiž finišovala na štvrtom mieste v kategórii v čase 1:30:23 a tentoraz som bola v lepšej forme (aspoň som si to pred štartom myslela). Veď behať s kočíkom je skoro to isté, ako behať do kopca, či?


Základom na tomto krose je neprepáliť začiatok, keďže hneď na prvých troch kilometroch nastúpate 250 m. Nechcela som teda zostať verná svojmu mottu „neprepáliš – neužiješ“, ale chcela som si s rozumom strážiť pozíciu a rozbaliť to v druhej polovici. Realita však nakoniec bola trošičku iná...

Laktát párty

Čísla s nohami vôbec nespolupracovali. Po štyroch kilometroch som bola úplne hotová a zvažovala som možnosť odbočiť na kratšiu trať. Tepy som mala relatívne nízke (nie 200), s dychom som vládala, ale nohy som mala ako kamene. Laktát mi striekal snáď aj z uší. V tej chvíli som zhodnotila, že beh do kopca nie je beh s kočíkom a že si to dnes pekne vychutnám. Do cieľa mi chýbalo ešte 12 km... zo 16... yes.


Posledný rok tréningovej prípravy popri materskej dovolenke ma ale naučil, že krízy prichádzajú a odchádzajú, takže hlavou som to nechcela za žiadnych okolností vzdať. Podľa mojich skromných prepočtov som sa pohybovala asi na 4. mieste tesne za 3. babou, ktorú som v zbehoch sťahovala. Račiansky kros však nie je len o zbehoch, a ostatné dievčatá ma začali predbiehať už okolo 5. - 6. kilometra. Paradoxne som najviac strácala na rovinkách, kde sily chýbali najviac.

Druhýkrát som si vytkla ten istý členok, no tentoraz mi už bolo jedno, kto ma predbieha.

Trať tohto krosu je naozaj krásna – čo nastúpate, to aj naklesáte. Občas vás môže spomaliť blato alebo popadané stromy, ale preto sa to volá kros, však áno? Terén je inak krásne behateľný a jediný úsek, ktorý som musela chodiť, bol posledný kopec na 12. kilometri. Tempo som však nevedela, pretože vtedy ma akurát Orange vítal v Rakúsku. Som však presvedčená, že tí najlepší behali aj to.

Klesanie k cieľu

Posledné štyri kilometre sú viac-menej dole kopcom a ja som mierila na podobný čas ako pred rokom v lete. Oklepala som sa z agónie pichania v boku, pod rebrom a bohvie kde ešte a povedala som si, že zbeh si trošku viac „pustím“. Nechcela som však riskovať zranenie a niekoľko chlapov ma predbehlo, no bolo mi to v podstate jedno.

Posledný lesný úsek pred cieľom sa cestička zužuje a ja som už na chrbte cítila ručať valiaceho sa pretekára. Nemala som dôvod nepustiť ho, a tak som sa mu za chvíľkového spomalenia uhla. Myslím, že mi stihol aj poďakovať, ale v tom sa tak strašne zrúbal, že som si myslela, že sa zabil. Ja v snahe čo najrýchlejšie zabrzdiť a nezrámovať ho ešte viac, som si vytkla členok. Au.


Poznáte to, keď sa futbalista zraní na ihrisku, potom mu na to miesto nastriekajú chladivý sprej a po troch pocupitaniach je ako zázrakom opäť pripravený hrať? Presne to som si v hlave premietla a bez spreju som po troch pocupitaniach opäť bežala dole. Bola som už predsa 300 metrov od cieľa. Pozrela som sa za seba, odkiaľ sa blížili ešte dve baby. Trochu som zrýchlila a prišla posledná zákruta a výbeh z lesa.

Grand finál

A čo ja? No mňa pleslo o zem druhýkrát. Druhýkrát som si vytkla ten istý členok, no tentoraz mi už bolo jedno, kto ma predbieha. Schúlila som sa na kraj cestičky a začala som plakať ako malé dieťa. Bola som prekvapená, že každý pretekár, ktorý ma obehol, sa ma spýtal, či nepotrebujem pomôcť. Zahrialo ma to pri srdiečku.


Napokon ma tam našiel aj jeden z organizátorov, ktorý chcel ku mne zavolať hasičov. Predstavila som si, ako ma zachraňujú chlapci zo 126-tky zo seriálu Texas 9-1-1 a zdvorilo som odmietla. Dokrivkala som do cieľa, dostala medailu a nasledovalo ďalšie slzavé údolie. Skončila som na 8. mieste v kategórii (z 25) v čase 1:33:22.


Silno som premýšľala, na ako dlho ma toto zranenie vyradí z hry, ale našťastie mám už oba členky také vyhegané, že to nakoniec nebude až také dramatické. V cieli som si ešte vychutnala to najlepšie občerstvenie, aké na pretekoch môžete dostať. Už iba kvôli tým chlebíčkom sa oplatí lámať si členky znova!