Reportáž: Kokavská spoveď jednej bežkyne - ultrabeh Kokava Trail

Ultrabeh dlhý 78 km s 3330 výškovými metrami cez menej známe, ale očarujúce Veporské a Stolické vrchy.

Kokava Trail je v poradí 13. behom ligy SUT (Slovak Ultra Trail). Beh vznikol len minulý rok, takže je to stále taký „baby“ beh v lige. Vyzerá však veľmi unikátne kvôli lokalite, cez ktorú vedie. Počas neho sa totiž objavujú krásne Veporské a Stolické vrchy a priznajte sa, vedeli ste, kde sa tieto pohoria nachádzajú?

Ja síce áno, ale len preto, že cez ne vedie červené značenie Rudnej Magistrály, ktorú mám prejdenú. Nebyť nej, tiež by som netušila. A tak, čo môže byť krajšie, ako objavovať nové miesta, lesy a lúky počas trailového behu s parametrami 78 km s prevýšením 3330 m? (Všetko? Či nič?)

Ako stretnutie s kamošom mení moje bežecké výzvy

Štyri týždne dozadu bol môj ultrabežecký rok úplne bezvýznamný. Žiadne vyhliadky, žiadne plány, len behy v prírode pre radosť. A potom…? Stačilo na to len jedno stretnutie s kamarátom, ultrabežcom Martinom.

Ja len tak tipujem, že keďže miesta na tohtoročné ultrabehy zmizli z registrácie rýchlejšie než teplé rožky, tento mal voľné relatívne krátko pred štartom, kvôli svojej zaujímavej lokalite štartu v Kokave nad Rimavicou.

Aj preto sa bolo možné štyri týždne pred pretekmi ešte registrovať. Pre organizátorov to asi nie je ideálne, ale nás to potešilo. Resp. potešilo nie je to správne slovo, keď vieš, že počas behu budeš trpieť, nadávať, stonať, že môže pršať, fúkať, ale aj páliť silné septembrové slnko. Ale v návale emócií a Martinovho nadhľadu sa nedalo odolať myšlienke zúčastniť sa na Kokava Trail.


Je piatok podvečer a ja mierim do Kokavy nad Rimavicou. Po príchode si idem rovno vyzdvihnúť štartovné číslo do kulturáku, kde sa odohráva prezentácia bežcov. Prebehne to celkom rýchlo a už mierim do telocvične, kde pred pretekmi budem spať spolu s ostatnými bežcami.

S ocom, ktorý ma sem priviezol, si ešte vymeníme posledné inštrukcie k zajtrajšku a rozlúčime sa. Plánuje ma totiž povzbudiť na trase, čo si veľmi cením. Doteraz som len počúvala, prečo behám tieto šialenstvá a k čomu je to dobré, ale myslím si, že keď to uvidí na vlastné oči, možno mu to začne dávať aspoň trochu zmysel.

Tesne po mojom príchode dôjde Martin, rozloží si veci na spanie vedľa mňa a rovno sa ideme socializovať. V jednej z miestnych krčiem sadáme k pivku a spolu s ďalšími bežcami kecáme o zážitkoch, životoch, behoch. Túto časť ultra, kde každý zdieľa krásne dobrodružstvá, mám asi najradšej. Stačí mi tam len sedieť a počúvať a cítim, ako mi stúpa chuť, odhodlanie a motivácia vystúpiť z komfortnej zóny a zažiť niečo šialené.

600 m výškových na raňajky

Ráno budíček o 5:30. Štart máme o 7:00, ale mám rada dostatok času na ranné rutiny - hygiena, pobaliť sa, niečo zjesť. Keďže ma oco čaká na štarte, tak tam s radosťou mierim skôr. Je relatívne teplo. Kraťasy a tričko s krátkym úplne stačia. Ani bundu si neberiem, nie je tentokrát v povinnej výbave a aj prehánky hlásia až večer. Pevne verím, že sa im vyhnem.


Na štarte stretávam kamarátov z predošlých behov. Všetci si prajeme, samozrejme, len to dobré. Presne o 7:00 na zvuku fujary vyráža približne 150 odhodlaných bežcov smer Utekáč, kde sa nachádza prvá občerstvovacia stanica s kontrolou K1.

Začiatok je zaujímavý. Ideme viac-menej pokope, a hneď po pár metroch začína prvé seriózne stúpanie. Cca 600 výškových metrov na 5 km na raňajky ozaj poteší. Moja časť pelotónu, mnou pomenovaný „chvost”, prejde plynulo do chôdze, zaraďujeme sa jeden za druhým, dychčíme a kráčame hore.

Po nazbieraných výškových prichádza klesanie a ja nemôžem povedať, že by som to pustila nejako divoko, ale pomerne rýchlo na moje pomery si to zbehnem. Celkom som sa tohto úseku bála, lebo limit naň boli 2 hodiny a mne to znelo ako výzva 8 km s prevýšením 600 m. Nakoniec som sa opäť raz podcenila a na K1 dobieham približne po 1:20.


Tesne pred K1 počujem zvon, ktorý si oco doniesol na podporu a tlieskanie a povzbudzovanie od dobrovoľníkov. Na občerstvovačke sa o mňa „postará” Silvia, naplní mi fľaše, trochu pokecám aj s ňou, aj s ďalším kamošom, dobrovoľníkom. Lúčime sa s tým, že sa vidíme na K5, kam sa títo dobrovoľníci potom presúvajú. Oco mi popraje ešte zdarný krok a opäť prechádzam do behu.

Moje dve hlavné stratégie

Ďalšia občerstvovačka sa nachádza o 8,5 km s prevýšením 530 m, čo už znie lepšie. Výškové metre sú rozložené priateľskejšie. Beží sa mi dobre, až som prekvapená. Mám dve stratégie – dobehnúť do cieľa a každých 45 minút prijať nejakú stravu. S tým som mávala problém, tak som si chcela dať záležať. Mala som ovocné kapsičky, želé a na občerstvovačkách mi veľmi išli tentokrát TUCky.

K2 sa nachádza v mieste Kokava - Línia. Keďže idem v poslednej tretine bežcov, viac-menej nie v návaloch, dobrovoľníci majú čas ma obslúžiť a ja si to užívam. Nechávam si nalievať colu aj radler a tlačím do hlavy spomínané TUCky. Jediná moja starosť je nájsť normálne WC, keďže mám opäť „šťastie“ bežať ultra počas menštruácie.

Snažím sa o poklus a podkýnam sa o kameň, padám na pravú stranu.

K2 opúšťam s TUCkami v jednej ruka a polovicou koláča v druhej. Kráčam a jem a ľutujem, že som si zobrala len polovicu. Asi 500 m od kontroly trasa križuje cestu, kde čaká oco a povzbudzuje ma. Je to fakt skvelý pocit mať tam niekoho, kto na teba kričí a chváli ťa, ako super ti to ide.

Celé ultra vlastne nie je ani tak o porovnávaní sa s ostatnými, ale ani so sebou samým, aspoň pre mňa nie. Pri každom ultra je milión premenných, každý jeden beh je veľmi unikátny. Je to o momentálnom fyzickom, ale hlavne psychickom nastavení. O dobrom spánku pár dní pred pretekmi, strave, počasí atď.

Keď eurófia naráža na realitu

Idem ďalej ku K3 a rozmýšľam, ako dobre to ide. Vidím sa už v cieli. U mňa je vizualizácia stále polovicou úspechu. Niekde som to ale asi prepískla, lebo na ceste ku kontrole K3 Bratkovica mi začínajú tuhnúť nohy. Nikdy predtým sa mi to nestalo, ale určite to nie je dobrý signál. Na K3 sa veľmi nezdržím, doplním zásoby a idem ďalej.

Medzi K3 a K4 si začínam uvedomovať, že ozaj niečo nie je v poriadku. Hore kopcom kráčam v tempe, ide to. Na rovinke bežím, pri miernom klesaní bežím, ale keď je to klesanie prudšie, začínam pociťovať pichanie v ľavom kolene, čo nie je sranda. S kolenom sa neradno zahrávať, a tak rozmýšľam, zvažujem, čo ďalej. K4 sa nachádza v strede ničoho v Táňove. Prebehne tam aj kontrola výbavy, využijem možnosť WC, opäť tlačím do hlavy TUCky a idem ďalej.


Čaká ma dlhý zostup ku K5 Málinec a uvedomujem si, že toto ma možno vyradí. Cesta dole bolí. K tomu pri miernom klesaní, pri ktorom nemusím koleno až tak veľmi ohýbať, sa snažím o poklus a podkýnam sa o kameň, padám na pravú stranu. Moje reflexy sú fakt mizivé, a preto dopadám na bok a rameno, ktoré na chvíľu upriamia pozornosť mojej mysle a bolesť kolena potlačia do úzadia.

Ako mi je zvykom po páde, prevalím sa na chrbát, pozriem na oblohu a trochu si zanadávam, či si niekto zo mňa fakt robí srandu. Postavím sa a kontrolujem stav. Hlavne moje druhé koleno, keďže v priebehu dvoch mesiacov som sa naň dvakrát „vykydala". Som celá!

Na K5 to mám už len niečo cez kilometer a teda opäť pomalým klusom pokračujem. Pred K5 stoja dvaja dobrovoľníci a jeden z nich je Peťo. Ukazuje na moje špinavé rameno, že čo sa stalo. Vysvetľujem bolesť v kolene a následný pád. Naberá mi polievku, ja si dopĺňam fľaše, idem na WC a dávam si trochu dlhšiu pauzu, nejakých 15–20 minút. Musela som si však kontrolovať čas, lebo „teplo” a pohodlie občerstvovačiek ťa niekedy zomelú na dlhšie, ako chceš.

Aj napriek bolesti v kolene sa vidím v cieli!

Je to ako to je. Bolí ma koleno. Nechcem si ublížiť, ale uvedomujem si, že do konca zostáva nejakých 23 km, pričom teraz bude veľmi tiahli stupák, čo mi hrá do kariet, keďže bolesť cítim len pri klesaní. Vidím sa v cieli! Proste dnes to cítim na finish a preto sa presne o 16:30 zdvíham, ďakujem a lúčim sa s tým, že sa vidíme o 4 hodiny v cieli! Ambiciózny plán na to, že ma čaká ešte 1100 výškových a klesania už asi nepobežím.

Sranda, že etapy z K5 na K6 som sa dosť bála a bol to asi najkrajší úsek. Síce stále do kopca, ale krásne pohľady na stráne, lúky, lesy ako z pohľadnice. Do toho mi myseľ utekala k tomu, prečo som tu. Čo hľadám, očakávam od týchto dlhých behov. Ako ľahko by sa dalo končiť na nejakej kontrole? Ale prečo by som mala, keď môžem ísť ďalej? O čom to je?

O prírode, o niekoľkohodinovom trápení, kedy mi pot steká do očí, ktoré potom štípu, schne na mne soľ, celá som niekoľko hodín mokrá do nitky, jem TUCky a nejaké želé, pijem ionták. Dáva to vôbec nejaký zmysel? Občas mám pocit, že ani nie, a aj tak, keď nad tým neskôr doma rozmýšľam, tisnú sa mi do očí slzy šťastia, že môžem.

Je to najväčšia sloboda, ktorú som kedy v živote zatiaľ zažila. Je to ukážka mojej vlastnej sily a odvahy, odhodlania, sebazapretia. Neviem, či som niekedy v živote mentálne silnejšia ako na ultra, aj keď končím v tej poslednej tretine, a niekedy aj ako DNF ešte pred cieľom.


Tesne pred K6 sa dávam do reči s Magdou, ktorá tiež spadla na trati, tak si aspoň „hladíme” rany. Pokecáme o živote, behu, radostiach. Nad hlavami nám začína divadlo v podobe západu slnka, čo si ostošesť fotíme. K6 je pre mňa len proforma. Dôjdem tam a cítim sa ako v depe na F1.

Tieto ultra šialenstvá pôsobia ako utópia.

Belovi podávam fľaše, ktoré mi plní ionťákom a vodou, ja si beriem TUCky do ruky, on mi medzitým tlačí fľaše späť do vesty. Vypijem ešte dva poháre minerálky a idem bomby do cieľa. Rozumej pod tým, že vykročím do kopca smerom späť do Kokavy nad Rimavicou.

Do cieľa pod 14 hodín

Prepočítavam, že ak je do konca cca 9,5 km s prevýšením len 205 m, mohla by som tam byť s celkovým časom pod 14 hodín, čo neznie pre mňa najhoršie. Idem sama v tempe po cestičke okolo a neskôr cez pastviny, kde sa pasú kravy. Za mnou západ slnka, predo mnou už takmer spln mesiaca, a na pravej strane odo mňa v kúdoloch oblakov šantia blesky. Čo je toto zas? Veľká krása.

Po poslednom stúpaní prichádza skoro 5 km dlhý zbeh a tu už bojujem. Koleno ma bolí čoraz viac, už sa aj úplne zotmelo. Na párkrát aj zastavím a utieram si slzy, čo mi tečú po líci. Ale veď halooo … 5 km - to aj keby som sa doplazila do cieľa. A tak pomaly krivkám, hľadám správnu polohu, aby som to koleno veľmi nezaťažila, ale aby som ani na druhé príliš netlačila a tak chodím na široko a snažím sa myslieť na bársčo iné.

Posledné 2 kilometre, 1,5 km, 1 km a mám pocit, že ešte stále nevidím svetlá z dediny, aj keď počujem nejaké zvuky. Kontrolujem čas a začínam pochybovať, že toto sa podarí pod 14 hodín. Ešte aj dúfam, že to nie je jeden z tých pretekov ako Rusínska 66, a pritom má 73 km.


Jáj, aká radosť vo mne, keď ma konečne les vypľuvne do dediny a v blízkosti uvidím kostol, odkiaľ sme ráno štartovali. Oco je tesne pred cieľom, povzbudzuje ma a priamo v cieli na mňa čaká aj Martin! Presne pre tento pocit!!! Nič menej, nič viac. Neopísateľný, nádherný, silný, emočný.

Na časomiere svieti 13:59:31. Gratuluje mi organizátor, objíma ma Martin, a následne oco. Chvíľu stojíme vonku, následne sa rozlúčime, lebo nutne potrebujem vege guláš a sadnúť si.

Za hranicou komfortu ožíva úplne iný svet

Ja viem, ja viem. Tieto ultra šialenstvá pôsobia ako utópia. Občas dostanem otázku prečo, a komentáre, že si zničím kĺby a aké je to nezdravé. Ale… porozmýšľaj, čo všetko nezdravé prijímaš denne do svojho tela – v podobe stravy, tekutín, stresu a podobne. Toto je naopak niečo, čo mi hladí dušu, aj keď to v nejakom smere asi trochu ničí telo. Momentálne som v štádiu, kedy mi to za to stojí.

Na tieto ultrabehy sa raz za čas vydávam aj kvôli pocitu nepohodlia. Ja, človek 21. storočia, obklopený výdobytkami, komfortom, teplom a pohodlím, bytostne potrebujem diskomfort, stíšenie hlavy a najlepšie sa to dosiahne v prírode. Aj keď začínam behať tam, kde ostatní bežci už končia, každou bunkou tela si v tom trápení užívam lesy, kopce a to nekonečné ticho.


Ako už asi tušíš, moje ultrabehy často presahujú hranicu denného svetla. Tma v lese je pre väčšinu ľudí desivá, a samozrejme aj pre mňa, ale ešte stále neviem až tak zrýchliť, aby ma nedohonila. A tak sa jej prispôsobím a vítam ju plus/mínus s otvorenou náručou.

Byť tam vtedy, keď ti nad hlavou svieti obrovská mesačná guľa, je fakt zážitok. Každý pukot v kroví v tele vyrobí taký shake adrenalínu a kortizolu, aký si len málokedy v bežnom živote dokážeš namiešať.

A o tom to je! Uvedomujem si, že dôvody, prečo to robím, nemusia dávať bežnému smrteľníkovi zmysel. Ale ako povedal jeden týpek: „Bež 20 minút a budeš sa cítiť lepšie. Pridaj ďalších 20 a možno sa unavíš. Pridaj k tomu ešte 3 hodiny a už ťa to bude bolieť. Ale ak pôjdeš ďalej, začneš vidieť – aj počuť, cítiť a ochutnávať – svet s takou intenzitou, že tvoj predošlý život pri tom bude blednúť.” (ultrabežec Scott Jurek)

Amen!