Nepál - krajina hôr, riek a divokej prírody

Na jednej strane pokoj a veľkolepá príroda s ôsmimi zo štrnástich najvyšších štítov planéty. Na druhej strane ruch a chaotické Káthmandu. Ako sme strávili 27 dni v Nepále?

Po Slovensku a Európe, kde sme zažili vysoké hory, sme sa rozhodli, že rok 2022 bude rok, keď zakúsime tie najvyššie a pôjdeme do Nepálu. Obdobie na tento nezabudnuteľný výlet sme si zvolili apríl. Jar je najideálnejší čas, pretože sneh je už roztopený a zároveň ešte neprišiel monzún. Hlavným cieľom nášho výletu bola túra okolo Manaslu a následne okolo Annapurien. Tiež sme si chceli pozrieť Pokharu a Káthmandu a zopár miest, ktoré nás zaujímali.

Manaslu Check point

Všetko začalo v Káthmandu

Kozy, ovce, sliepky, predavači, hudobníci bez hudobného sluchu, teplo 30 stupňov...
Po dlhej ceste, najskôr vlakom do Budapešti, následne let do Dubaja, 8 hodín prestupu v Dubaji a po lete do Nepálu, sme sa po 18 hodinách dostali do Káthmandu. Po pristátí sme si vybavili víza a zamenili eurá za nepálske rupie. Víza sme mali vybavené do hodiny (cena 50 dolárov na osobu), peniaze zmenené a môžeme ísť na hotel, ktorý sme si rezervovali dopredu cez booking. Pred letiskom nás mal čakať taxík, neprišiel. Našťastie, núdzu o túto službu v Nepále naozaj nezažijete a na hotel nás zobral iný ochotný taxikár. Hotel v turistickej štvrti Thamel bol pekný európsky. Večer nás čakala prehliadka Monkey Temple s dotieravými obchodníkmi a prechádzka krížom cez mesto späť do hotela.

Boudhanath Stupa Kathmandu

Prípravy na trek

Pred odchodom na túru sme doma na SVK absolvovali očkovania a pokúpili všetku výstroj a vybavenie, ako napríklad spacáky, oblečenie a iné veci. V Thameli síce kúpite všetko a dokonca značky aké len chcete, pretože vám na oblečenie či batoh našijú akúkoľvek značku, nezdalo sa nám to veľmi dôveryhodné. Jediné, na čo sme zabudli, boli rukavice, tak sme si kúpili v prepočte za 20 € dva páry páperových rukavíc, samozrejme „originál“ Mammut, ktoré neskôr nepríjemne hrýzli na rukách a každá rukavice bola kúsok inej veľkosti. Dôležité však bolo vybaviť si všetky povolenia (permity) na túru. Po neúspešnom pokuse na imigračnom úrade, kde sme dostali informáciu, že okolo Manaslu bez vodcu a agentúry nie je možné ísť, sme oslovili agentúru, ktorá nám dané povolenie a vodcu vybavila v priebehu 24 hodín a my sme na druhý deň mohli pokojne vyraziť.

BalenieBalenie

Cesta do Machhakola

Táto cesta priniesla do našich životov veľa emócií.
Dediny sa z hinduistických menia na tibetské, sú farebnejšie a začínajú vykúkať prvé vysoké hory.
Ísť 11 hodín lokálnym autobusom vzdialenosť 200 km je niečo nezabudnuteľné. Kozy, ovce, sliepky, predavači, hudobníci bez hudobného sluchu, teplo 30 stupňov a pretože cesta vedia po asfalte len prvé úseky, tak aj kúdoly prachu. Po tomto putovaní, ako z gréckej mytológie, sme konečne dorazili na ubytovanie. Domčeky, tzv. teehouses nájdete v každej dedine. Jednoduché, niekde drevené, inde betónové s izbou s dvomi posteľami a spoločnou kúpeľňou a tureckým záchodom. Na večeru sme si dali tradičný dhal bat - jedlo z ryže, šošovicovej polievky, dusenej zeleniny a karí zeleniny. Cena sa pohybovala okolo 5 € na osobu.

Cesta do Machhakola

Prvé dni na treku

Budík na 6.30, zbaliť batoh, obliecť sa, naplniť hydrovak vodou a pridať dezinfekciu. Raňajky o 7.00 – ovsená kaša, palacinky, chlebová placka a vajcia. Zapnúť hodinky a ideme. Takto vyzerali rána na turistike. Naložiť 12 kg batoh na chrbát a smer ďalšia dedina. Prvé dni boli náročné kvôli ceste, ktorá bola prašná a v teplote viac ako 30 stupňov. Na obed sme sa zastavili cestou v dedine, kde sme si dali tradične dhal bat. Poobede nám zostávali ešte asi 3 hodiny do cieľovej dediny.

Raňajky deň prvýCesta do Jagat

Bližšie k Tibetu

Až na tomto mieste si človek uvedomí, aký je malý a aké sú osemtisícové hory obrovské.
Trek okolo Manaslu je označený ako „conservation area“, a to z dôvodu blízkosti Tibetských hraníc a tiež citlivosti fauny a flóry v danej oblasti. Aj preto nie je možné absolvovať túru bez certifikovaného Nepálskeho sprievodcu. Na štvrtý deň sa dostávame bližšie k vyšším horám, ako aj k tibetským hraniciam. Dediny sa z hinduistických menia na tibetské, sú farebnejšie a začínajú vykúkať prvé vysoké hory. Teploty v noci klesajú k nule. Keďže teplota vonku sa rovná teplote v izbe, pomaly ale isto začíname využívať naše páperové spacáky na spanie.

Bližšie k Tibetu

Východ slnka pod Manaslu

Netradične nám zazvonil budík už o 5.00 ráno, aby sme si vychutnali majestátny výhľad na východ slnka s Manaslu v popredí. Až na tomto mieste si človek uvedomí, aký je malý a aké sú osemtisícové hory obrovské. Neuveriteľný pokoj a ticho. To boli pocity pri pohľade na masu skál a ľadu s výškou 8 163 m n. m.

Východ slnka pod Manaslu

Larke Pass – 5 106 m n. m.

Pomaly, ale isto, sme sa dostávali vyššie a bližšie k nášmu cieľu, prechodu horským sedlom Larke Pass. Dva dni pred samotným prechodom začalo pršať a s klesajúcimi teplotami sa dážď menil na sneh. Nasnežilo 40 cm. Nás čakal pochod do najvyššie položeného ubytovania na treku a ďalší deň skoro ráno prechod sedlom. Sneženie, našťastie, do rána ustalo a my sme sa v sprievode modrej oblohy a krásneho počasia vydali vyššie. Ubytovanie vo výške 4 400 m n. m. pripomínalo viac základný tábor ako ubytovanie pre turistov.

Naša unimobunka mala 5 cm diery zospodu a zvrchu dverí a matrace položené na kameňoch. Teplota do rána klesla na -25 stupňov. Budíček o 3.45 a smer jasný ako svetlo čelovky - Larke Pass. Voda v hydrovakoch zamrzla tak ako fúzy na tvári a všetko, čo nebolo zakryté. Po 6 hodinách sme dosiahli vrchol nášho treku - sedlo Larke Pass.

Náš cieľ prechod Larke Pass

Dlhá cesta do Pokhary

Pár fotiek na vrchole a čo najrýchlejšie ísť dolu. Cesta dole nám trvala dva dni a viedla cez krásne rododendrónové lesy. Nádherné výhľady na severnú stenu Manaslu a okolité kopce. V závere sme sa napojili na prašnú cestu, na ktorej sme sa rozhodli využiť džíp až do mesta Besisahar. V určitom okamihu sme sa v džípe pre 5 ľudí viezli dvanásti. Na ďalší deň ráno sme nastúpili na autobus smer Pokhara. Ďalšia nezabudnuteľná cesta lokálnym autobusom so sliepkou v klietke pod nohami a vetrom vo vlasoch.

Neuveriteľný zostup, čo pohľad to krása

Pokhara

Pokhara je oáza pokoja v porovnaní s Káthmandu. Nádherné prechádzky okolo jazera, ranné výhľady na trčiace končiare majestátnych Annapurien či celodenný výlet pešo z Pokhary k budhistickej stupe nad mestom a následne hinduistickému monumentu kúsok ďalej. V Pokhare sme objavili dobré jedlo, oddych a vieme, že sem sa určite raz vrátime.

Pokhara

Poon Hill trek

Pôvodne náš plán absolvovať Manaslu trek a plynule sa napojiť na prechod okolo Annapurien padol.
Čo si so sebou odnášame, je pokoj v duši z hôr, ktoré sme videli a zažili.
Jednak z dôvodu, že sme si chceli oddýchnuť a jednak nás odradilo obrovské množstvo ľudí na trase okolo Annapurien. Ako alternatívu sme si našli krátky dvojdňový trek kúsok od Pokhary. Po prvom dni, ktorý bol len o kráčaní „po schodoch“ smerom hore, sme na druhý deň ráno vyšli na samotný Poon Hill s výhľadom na Annapurny, Dhaulagiri a Machapuchare. Neuveriteľné ráno . V ten deň sme sa vrátili späť do Pokhary, kde sme strávili ešte dva dni.

Neuveriteľná stena Dhaulagiri

Káthmandu

Letenky do Káthmandu vypredané a jediná možnosť, ako sa dostať späť do mesta, bolo využiť „luxusný autobus“. Po ceste som si spomenul, ako nadávam na nedostavané diaľnice na Slovensku a tu by som bol rád aj za asfalt na ceste. Zostáva nám posledných 5 dní v Káthmandu a tie sme sa rozhodli využiť na všetky „highlighty", ktoré sa tu nachádzajú. Prešli sme historické námestie Durbar Square, posvätné miesto Swayambhunath, ako aj chrám Monkey Temple za dňa. Zažili sme obrad spaľovania tiel v blízkosti chrámu Pashupatinath a navštívili bývalé kráľovské mesto Bhaktapur. Posledný deň sme si pozreli najväčšiu stupu v Nepále – Boudhanath Stupa.

Uličky Kathmandu

Zhrnutie

Nepál treba zažiť. Ani tisícky videí a fotiek nikdy nenahradia atmosféru čarovných miest tejto krajiny. Chaos a hluk hlavného mesta Káthmandu vystrieda pokoj a ticho hôr a následná regenerácia v nádhernej Pokhare. Krajina je bezpečná, ľudia usmiati. Napriek chudobe, v ktorej sa krajina nachádza (50. najchudobnejšia krajina sveta), sú tu ceny pre turistu relatívne vysoké.

Chýbajúce cenovky na tovare a potravinách znamenajú len jedno - duálny prístup k miestnym a k turistom. Zažili sme to všade, pri vstupoch, doprave, potravinách, ba aj v reštauráciách. Čo si so sebou odnášame je pokoj v duši z hôr, ktoré sme videli a zažili. Čo nabudúce urobíme inak? Strávime minimum dní v Káthmandu a viac v Pokhare a presúvať sa budeme pomocou vrtuľníka a lokálnych lietadiel, už žiadne sliepky, kozy a ovce v miestnych autobusoch.
report_problem Našiel si v texte chybu?
mjartan.michal 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Momentálne sa tu nenachádzajú žiadne komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Nepál - krajina najvyšších z najvyšších

Nepál - krajina najvyšších z najvyšších

Turistika s výhľadom na Mount Everest, slnečné dni, jasná obloha, minimum turistov, ale aj zamrznutá voda pod vankúšom a malá piecka ako jediný zdroj tepla v celej dedinke. Aj taký môže byť jeden z najznámejších trekov v Himalájach mimo turistickej sezóny.
Malorka, GR 221 – keď kráčaš 137,5 km „nad morom“

Malorka, GR 221 – keď kráčaš 137,5 km „nad morom“

GR 221. Čo to je? Dry Stone Route. Čo? No veď Serra de Tramuntana. Ani tebe to nič nehovorí? Tak čítaj a preži s nami naše dobrodružstvo.
Horský nosič - ako vyzerá môj deň?

Horský nosič - ako vyzerá môj deň?

Ponorme sa do jedinečného života horského nosiča, ktorý zároveň plní významnú úlohu ako člen personálu na malebnom útočisku, Zamkovského chate vo Vysokých Tatrách.
keyboard_arrow_up