Okolo Bošáckej doliny - opojná bielokarpatská krása

Rozľahlé hrebeňové výhľady, prírodou i človekom vytvorené zaujímavosti či rozkvitnutá bielokarpatská príroda v rodisku populárneho destilátu.

Koncom apríla som sa rozhodol navštíviť prebúdzajúcu sa prírodu v prihraničnej oblasti na západe Slovenska v rámci diaľkového turistického pochodu Okolo Bošáckej doliny. Podujatie sláviace v roku 2022 ešte len svoje piate narodeniny ponúklo milovníkom turistiky hneď 6 rôzne dlhých okruhov - 10, 19, 30, 47, 49 a 52 km, pričom druhá polovica trás vedie sčasti aj po území Českej republiky. Všetky varianty vedú v celej svojej dĺžke po značených turistických či náučných chodníkoch, čo dopomôže k dobrej orientácii v teréne.

Vlažnejší úvod

Hlavnými predstaviteľmi romantiky v dnešný deň sú ale kvitnúce stromy všade navôkol.

Keďže na najdlhšie trasy nemám patričnú kondíciu, vyberám si pre mňa najdlhšiu schodnú možnosť v podobe tridsiatich kilometrov. Po úspešnej registrácii a obdržaní propozícií vyrážam z bošáckeho baru pri miestnom futbalovom ihrisku v ústrety jarnému dobrodružstvu. Povinný kilometrový „rozjazd” obcou končí pri poľnohospodárskom družstve. Odtiaľ sa už uberám spoločne s ďalšími pochodujúcimi popri pravom brehu riečky Bošáčka po modrej značke, ktorá smeruje do Trenčianskych Bohuslavíc.

Trojkilometrový úsek poľnou cestou s nepatrným permanentným klesaním nebol veľmi vizuálne pôsobivý, reputáciu mu moc nezachránila ani vodná plocha tesne pred vstupom do očakávanej obce. Pomalší rozbeh však bol len predzvesťou následných kilometrov. Krása tu má gradujúcu formu.


Posledných pár asfaltových metrov dedinou a už aj vchádzame od miestneho cintorína do prvého poriadneho terénu dňa. Príjemne prudké stúpanie nielen zahrialo telo v celkom sviežom ráne, ale aj dušu pri pohľade na hrad Beckov s Považským Inovcom v pozadí. Zatiaľ čo sa niekto nasycoval výhľadmi do považskej kotliny, iný sa sýtil dobrotami v turistickom prístrešku na kraji lúky. Pokračujúc v sledovaní zelenej turistickej značky, robiacej mi sprievod od rázcestníka Pod Hájnicou, výškové metre mimo lesa naberám, v lese ich strácam.

Haluzice plné pozoruhodností

Po opustení lesného krytu som vystavený nielen nepríjemnému severáku, ale i pohľadu na 7,3 metra vysokú rozhľadňu Hájnica, týčiacu sa na vrchole neveľkého lúčneho pahorka. Ako rozhľadňa, tak ani kopec svojou výškou príliš nezaujmú, to sa však už nedá povedať o výhľadoch z tejto drevenej stavby. Pri dobrej viditeľnosti možno vidieť celé Biele Karpaty od Veľkej Javoriny až po Vršatské bradlá, časť Považia so Strážovskými vrchmi i Považským Inovcom, Trenčiansky i Beckovský hrad a v neposlednom rade aj románsky kostolík na okraji malého kaňonu s bujnou vegetáciou.

I napriek tomu, že v súčasnosti ostali z románskeho kostolíka v Haluziciach iba obvodové múry s opevnením, vďaka svojej atmosfére a symbolike sa stáva vďačným miestom pre svadobné fotky mladomanželov. Čo je vybudované na pevnom základe, vydrží večnosť… Hlavnými predstaviteľmi romantiky v dnešný deň sú ale kvitnúce stromy všade navôkol. K dotvoreniu idylky už chýba len slnko.


Po krátkom zostupe do Haluzíc oficiálna trasa pochodu pokračuje náučným chodníkom na Zabudišovú. Bola by však veľká škoda nenavštíviť i hlavnú atrakciu obce v podobe kilometer dlhej rokliny, známej pod názvom Haluzická tiesňava. Ponúkanú prírodnú pozoruhodnosť si nenechávam ujsť, napájam sa na lesnícky náučný chodník vedúci do tiesňavy a popri romantickej historickej pamiatke, ktorej priestory v skoré ráno patrili pre zmenu záberuchtivým turistom, sa dostávam rezkým krokom k jej ústiu.

Jedinečnosť tohto kaňonu, hlbokého cca 50 metrov, vďačiaceho za svoj pôvod erozívnej činnosti Haluzického potoka spočíva v jeho neustálom rozširovaní sa. Chodník tiesňavou lemujú umelo vytvorené vodopádiky, náučné tabule a najmä vysoké stromy obrastené brečtanmi. V lete to tu musí mať riadny „džungloidný” charakter. Lavička pred koncom tiesňavy, umiestnená na miernom návrší, ponúka návštevníkom tejto prírodnej pamiatky možnosť vychutnať si tradičné katalógové pohľady.

Prvá séria bielokarpatských výhľadových lúk pred Zabudišovou

...nádherné výhľady na celú Bošácku dolinu s Považským Inovcom na obzore.

Schodmi vyvedený a na hlavnú cestu privedený, uzatváram po pár metroch bonusový okruh a o chvíľu sa už poberám v obkolesení kríkov po stopách turistického pochodu. Po vynorení sa z kríkového tunela sa ocitám na počiatku rozľahlých bielokarpatských lúk s ďalekosiahlymi výhľadmi. Takmer dvojkilometrové lúčne putovanie v sprievode množstva nesmelo rozkvitajúcich osamotených singularít ukončujem vstupom na širokú lesnú cestu.

Za nedlhým lesom sa už nachádza osada Zabudišová, mimo iného aj cieľ cyklistickej vrchárskej časovky. Táto miestna časť Bošácej, dýchajúca kopaničiarskym charakterom, sa stala pri miestnom turistickom prístrešku útočiskom nemalej skupiny hladno-smädných spoluvandrovníkov. Možno to boli turisti občerstvujúci sa pred pokračovaním po žltej značke smerujúcej na Kykulu, vstupnú bránu do susednej republiky, kam pokračujú tri najdlhšie trasy. Pohľadom na hodinky som však od tejto úvahy upustil. Čo ale viem naisto, je smer môjho putovania, ktorý pokračuje náučným chodníkom do Novej Bošácej.

Nahliadnutie do východných kultúr

Kilometer a pol dlhá lesná hore-dole pasáž bola ukončená neočakávaným objavom. Po zočení farebných vlajočiek ako v Tibete sa následne po pravoboku objavila gompa - budhistická cirkevná stavba v tvare posvätnej geometrickej mandaly, slúžiaca na meditačné účely. Predo mnou sa nachádza Wangdenling, hlavné sídlo slovenskej Dzogčhenovej komunity. Inými slovami, miesto stretávania sa slovenských budhistov. Pár metrov od budhistickej modlitebne sa týči i takmer päťmetrová stúpa s malou soškou Budhu. Náučný chodník prechádzajúci okolo tohto zaujímavého miesta je tu stopercentne hodný svojho mena.

Poučený o tibetskej kultúre pokračujem dole kopcom cez prírodnú pamiatku Blažejová a novobošácku miestnu časť Španie až takmer k hlavnej ceste. Pár sto metrov pred ňou sa ale náučný chodník poslednýkrát zdvihne, aby nás rýchlejšie previedol lesnou skratkou k miestnemu pohostinstvu. Tu po takmer dvadsiatich kilometroch vidím zaháňať smäd ďalšiu skupinku pochodujúcich. Čo ma však potešilo viac ako neoficiálna občerstvovacia stanica bol nález zelenej turistickej značky, ktorá by ma mala doprevádzať až do cieľa.

Zdokonalená druhá lúčna séria s vyšperkovaným záverom

Po opustení dediny sa „zelená” začala celkom rýchlo dvíhať a na nasledujúcich dvoch kilometroch menila svoj sklon z prudšieho na menej prudký. Poľná cesta s príležitostnými kamienkami nás viedla nielen okrajom lesa, ale vo svojom záverečnom úseku aj povedľa niekoľkých chalúp. Pri jednom z posledných domov som zazrel inšpiratívnu babičku hojdajúcu sa na záhradke a popri tom vykonávajúcu degustačnú činnosť.

V tom momente som sa prichytil, že moje brucho by tiež znieslo nejakú tú poživeň a na začiatku lesnej cesty som si rozložil „piknik”. O štvrť hodinu neskôr som výber svojho stravovacieho miesta mierne obanoval. Po opustení lesa sa naskytli nádherné výhľady na celú Bošácku dolinu s Považským Inovcom na obzore. Krásu tohto miesta umocňovalo aj už dávnejšie vykuknuté slnko, robiace mi permanentnú spoločnosť od Wangdenlingu, ktorý opäť možno zahliadnuť učupený pod horou na protiľahlom kopci.


Ešte netušiac, čo ma čaká po zvyšok cesty, som pre istotu žhavil objektívy mobilu jedna radosť. Ako sa neskôr ukázalo, nebolo treba sa nikam ponáhľať, čarovné výhľady na rôzne strany ma sprevádzali takmer celých ďalších 7 kilometrov. Malebné zákutia Bošáckej doliny vystriedali pri Osade u Dorotkov rozosiate kopaničiarske osídlenia pri pohľade pod Veľkú Javorinu.

Trojkilometrový úsek medzi Dorotkovcami a Osadou Rolincová sa niesol na striedačku v duchu krátky lesný prechod, dlhšia cesta popri lese. Z 2/3 klesavý úsek, mimo lesa neprestajne nás zásobiaci pútavými výhľadmi, ukončuje terénne dobrodružstvo a od Rolincovej pokračuje starou asfaltkou až do cieľa. Zmena povrchu však na kráse okolitého prostredia vôbec neubrala.

Subjektívne, priam tu vygradovala. Kopaničiarsky región s najvyšším vrchom Bielych Karpát ako na dlani, Považie s dominantným Novým Mestom nad Váhom ako na podnose a po čiastočnom obkrúžení Lysice i vrchný pohľad na hostiacu dedinu, ktorá dala celej doline názov. A na pozadí vŕšky ráno navštívené. Idylka.


Zostupom do obce a vyzdvihnutím účastníckeho listu ukončujem moje 30-kilometrové putovanie po nádhernej prihraničnej oblasti. Bielokarpatská príroda, servírujúca nepreberné množstvo krásnych ďalekých výhľadov tu má koncom apríla svoje neopakovateľné čaro. Kto by ho chcel zažiť na vlastnej koži v spoločnosti ľudí s rovnakou záľubou, ten by nemal 29. 4. 2023 chýbať na 6. ročníku tejto milej turistickej akcie.

Zhrnutie

• Názov: Bošácka dolina
• Lokalita: Biele Karpaty
• Značenie: turistické značky rôznych farieb a náučné chodníky
• Obmedzenie: bez obmedzenia
• Obtiažnosť: 2/5
• Trvanie: 5 - 7 hodín
• Parametre: 30,9 km/833 výškových metrov
• Typ: okruh, hrebeň, tiesňava
• Možnosť parkovania: v obci na vyhradených miestach
• GPX: sekcia Výjazdy