Tatranské lezecké začiatky na Velický zub

Jednou z možností, ktorou začať tatranské lezenie, je cesta Jubilejná. Tá vedie na Velický zub do výšky 2 002 m n. m. Poďme si ju spolu preliezť dĺžku po dĺžke.

Víkend sa blíži a jedna z možností, ako ho stráviť, je aj lezenie vo Vysokých Tatrách. S Macou sme liezli na umelej stene a máme za sebou aj skalky. Ja mám toho prelezeného už oveľa viac a teda môžeme ísť skúsiť aj niečo nové, tatranské. Voľba na Macine úvodné lezenie v Tatrách je jasná.

Horolezecká cesta na Velický zub, ktorý sa nachádza vo Velickej doline medzi Granátovou a Velickou stenou, má krásny názov Jubilejná. Táto horolezecká cesta má hneď niekoľko výhod. Je ľahko dostupná, je prehľadná pre začiatočníka, je veľmi dobre, až by som povedal dokonale odistená a všetky dĺžky sú na položenej skale. Výkonnostne by mal prvolezec byť schopný liezť na skalkách bez fixných istení v piatom stupni UIAA spôsobom „on sight” na prvom konci lana. Druholezec by mal byť schopný liezť v piatom stupni UIAA na druhom konci lana s odsedávaním.

Asfaltka na Sliezsky

Cestu odporúčam každému, kto si chce vyskúšať lezenie v Tatrách a má za sebou už skalky či umelé steny.

Ako som vyššie spomínal, veľkou výhodou tejto horolezeckej cesty je, že je ľahko dostupná. Odparkovali sme auto v Tatranskej Polianke na platenom parkovisku, dá sa aj vedľa cesty, je tam pár miest a (zatiaľ) zadarmo. Naložili sme si batohy na chrbát a pochod po asfaltke smer Sliezsky dom. Komu sa nechce kráčať na Sliezsky dom a chce si ušetriť približne hodinu času a výškové metre, môže využiť aj taxi službu. Počasie bolo krásne a my sme sa rozhodli ísť po svojich a užívať si výhľady na Tatry a okolitú prírodu.



Od Sliezskeho domu pokračujeme smerom na Poľský hrebeň po zelenej značke. Prechádzame chodníkom okolo Velického plesa a stúpame po pravej strane vodopádu. Úsek s previsom, z ktorého celoročne kvapká voda, sa aj nazýva Večný dážď a môžete v ňom vidieť taktiež nacvakané horolezecké karabíny, počas leta je to príjemne osviežujúce. Už len pár metrov stúpania a sme v druhej časti doliny. Tá má charakter lúky a preto sa aj nazýva Velická dolina - časť Kvetnica.

Nástup do cesty

Pri Kvetnicovom pliesku sa na pravej strane nachádza veľký kamenný mužík. Tu treba odbočiť vpravo ku Granátovej stene. Stúpate po príjemnom trávnatom teréne smerom pod stenu. Po pravej strane zbadáte drevenú klietku, tá slúži(la) na odchyt kamzíkov. Pokiaľ ste kúsok od nej, tak viete, že ste správne. Pokračujete ďalej pod stenu až ku najnižšiemu miestu. Hneď v nástupe sú dva lepené borháky - štand. Asi 10 metrov od nástupu je nerezová doska na pamiatku mladého českého horolezca. Nástup do cesty je vo výške 1 876 m n. m. Obliekame sedáky, prilby, cvakáme materiál na sedák a naväzujeme sa na lano. Batohy nechávame pod stenou odložené. Vzájomná kontrola a už len záverečné slová pred lezením: „Leziem - istím.”

Jedna cesta - 9 dĺžok

Úvod cesty je jednoduchý a začína položenou platňou smerom do previsu. Previs sa dá obliezť z ľavej strany a nad ním sa pokračuje až na trávnatú poličku. Úvod nie je ani tak o lezení, skôr o kráčaní po položenej skale. Nasleduje ešte jeden traverz smerom doprava a tam už sa nachádza štand číslo 1. Prvých 29 metrov lezenia za nami. Zo štandu sa navzájom s Macou vidíme, ale štand nie je zo zeme viditeľný.


Po doleze Maci do prvého štandu pokračujeme v lezení ďalej. Druhá dĺžka má podľa sprievodcu dĺžku 19 metrov, a tak ako prvá, ktorá bola odistená 12 lepenými borhákmi, táto je odistená 6 borhákmi. Druhá dĺžka je rýchle lezenie po položenej tatranskej žulovej platni. V úvode sa bolo treba držať vpravo ku prvému borháku a potom cesta viedla priamo hore. Následne už vidím druhý štand, ktorý je jemne vpravo. Doliezam na štand a kričím: „Istím!”


Tretia dĺžka má trávnatejší charakter v kombinácii so skalou. Táto časť má dĺžku 26 metrov a sú v nej len 4 lepené borháky. Lezenie nie je zložité a žiadny úsek nie je náročný. Pokiaľ sa však necítite dobre z dôvodu dlhších odlezov, je možné v špáre využiť väčší friend či vklínenec na doistenie. Ja sa nezastavujem v štande č. 3, ale rovno pokračujem do 4. dĺžky. Tá má taktiež trávnatý charakter a na dĺžke 24 metrov sa nachádza 5 borhákov. Doberám Macu a dávame si chvíľku v štande oddych.

118 metrov lezenia = 5 dĺžok

Piata dĺžka bola pre nás nepríjemná. Hneď v úvode je zostup do trávnatého žľabu. Následne je výstup smerom hore ku štandu. Dĺžka je krátka, má len 2 borháky a 10 m. Keďže ale ja som cestu úplne netrafil a štand som si nevšimol, plynulo som naliezol do dĺžky č. 6. Tá má 22 metrov a 4 borháky. Dĺžka nebola ťažká, no po dolezení do štandu sme sa s Macou nevideli a čo je horšie, ani nepočuli. Našťastie po pár minútach a pohyboch lana Maca pochopila, že môže liezť a ja som ju dobral až ku sebe do štandu.

Tak sme sa ráno tešili na lezenie, až sme si zabudli zobrať so sebou topánky na zostup.

Šiesta dĺžka má z môjho pohľadu najťažší úsek z celej cesty. Je to síce krátky úsek hneď v úvode dĺžky, no je úplne kolmý. Po prekonaní tohto úseku sa lezie priamo hore po položenej platni. Tu treba dávať veľký pozor, či všetky chyty na ruky a stupy na nohy držia, pretože istič je priamo dole pod lezcom. Po prekonaní 22-metrovej dĺžky sa cvakám do štandu.

Siedma dĺžka bola už veľmi pohodová a lezenie je na položenej platni s veľkým množstvom chytov a stupov. Sú v nej síce len 3 borháky na 28 metroch, no viaceré možnosti založenia slučky, friendu či vklínenca. Podľa mňa sú ale na túto obtiažnosť 3 borháky postačujúce. Záverečné dve dĺžky sme si my vymenili, a teda najskôr sme vyliezli na vežičku a až potom na Velický zub. Terén v záverečných dvoch dĺžkach je už aj trávnatý a vežičky oddeľuje sedielko. Na oboch vrcholoch sú štandy.

Bláznivý zostup

Zostup v lezečkách bol naozaj bláznivý. Celá cesta dole má trávnatý charakter, kde, samozrejme, lezečky nedržia dobre. Našťastie tu tvorcovia cesty umiestnili aj zostupové zlaňáky na doistenie lanom. Odporúčanie - nezabudnite si topánky na zostup, pretože zostupový terén je naozaj chodecký a doisťovanie lanom na niektorých úsekoch, kde to nie je nutné, vás len zbytočne zdrží.


Zostup vedie traverzom s jemným klesaním popod Velickú stenu. Dostanete sa až do miesta, ktoré je v tieni priamo nad žľabom. Tu je aj umiestnený štvrtý štand na zlanovanie. V tomto mieste sa otáčate presne na opačnú slnečnú stranu a traverzujete. Od tohto miesta je cesta až ku nástupu do cesty prehľadná. Tu sa netreba ale nechať zmiasť a pokračovať kamenným žľabom dole. Uprostred je zlanovací štand, z ktorého sa zlaníte kolmo dole a v určitom okamihu visíte vo vzduchu na lane bez kontaktu so skalou. Potom vás čaká ešte jedno zlanenie a už ste na úpätí žľabu.

Kedy si to zopakujeme?

Po príchode k batohom sme sa prezliekli do teplejšieho oblečenia a prezuli do normálnych topánok, predsa len, tých pár hodín v lezečkách dá prstom na nohách zabrať. Macina otázka ešte pri prezliekaní bola: „Kedy si to znovu zopakujeme?” Teraz nás už len čakala cesta ku Sliezskemu domu a dole do Polianky k autu.

Horolezecká cesta s názvom Jubilejná na Velický zub je výborný úvod do tatranského lezenia. Celá cesta je odistená bezpečne, a teda nie je potrebné využívať vlastné postupové istenie. My sme liezli s jednoduchým 60-metrovým lanom a mali sme so sebou nejaké slučky, repky a 12 expresiek. Určite je veľmi dôležité nielen poznať, ale mať aj zvládnutú bezpečnú techniku zlanovania, ako aj doberania druholezca v štandoch, nehovoriac o istení prvolezca zo zeme či štandov. Cestu odporúčam každému, kto si chce vyskúšať lezenie v Tatrách a má za sebou už skalky či umelé steny. Na záver určite treba spomenúť, že najviac zranení nenastáva pri samotnom lezení, ale hlavne pri zlanovaní. Horám zdar a hlavne bezpečne.

Zhrnutie

• Názov: Velický zub (Jubilejná cesta), 2 002 m n. m.
• Lokalita: Vysoké Tatry, Slovensko
• Turistické značenie: borháky a štandy, prehľadné
• Obmedzenie: prístupné mimo zimnej turistickej uzávery
• Obtiažnosť: 2/5
• Trvanie: 5 hodín
• Parametre: 16 km/850 výškových metrov
• Typ: hore-dole tou istou trasou
• Možnosť parkovania/spoje: Tatranská Polianka platené