Pieniny netradične

Žiada sa ti prírodu okúsiť aj iným spôsobom než po vlastných? Skúsiť to na vode, ti prinesie nový a intenzívny zážitok z poznávania prírody.

Prešli už tri roky od nášho debutového splavovania. Každý bol z tejto akcie v eufórii a stala sa z toho akási tradícia. Už štvrtý rok sme sa zhodli na tom, že jednu z najlepších letných akcií si musíme opäť zopakovať. No po troch rokoch splavovania Hrona sa nám žiadalo zmeniť lokalitu, už minulý rok sa povrávalo o Dunajci, takže nová rieka bola jasná – Dunajec – rieka v čarokrásnom prostredí Pieninského národného parku.


Veľmi som sa na zmenenú lokalitu tešila. Nie že by príroda v povodí Hrona nebola pekná, naopak, počas splavov sme neraz narazili na krásne zákutia, ale predsa len Pohronie je výrazne industrializované, čo sa občas prejavilo nielen na obraze krajiny, ale aj na čistote vody… miestami som radšej zavrela oči a nepozerala, ako voda vyzerá… To by nás na Dunajci čakať nemalo.

Problémy hneď v úvode

Skoro ráno vyrážame, parkujeme pred maličkou obcou Lysá nad Dunajcom, časť posádky má otestované miesto na nalodenie pri lúke pred obcou, kde vybaľujeme člny. Zvyšné autá sa idú odviezť do kempu, v ktorom budeme dnes nocovať, my za ten čas chystáme a fúkame člny (prvýkrát ich máme požičané sfúknuté), je to makačka, takže sa striedame a pomáhame si. Asi po hodine sa vracia aj zvyšok 18-člennej posádky, je čas vyraziť.


Až na maličký detail… pri nafukovaní sa jeden z člnov vpredu úplne rozlepil. Šesť ľudí sa nemá na čom plaviť, ako rozmýšľame, tak rozmýšľame, čo teraz? Neďaleko je požičovňa raftov, chlapci idú s malou dušičkou vypýtať raft, avšak letná sezóna je v plnom prúde, dokonca je nedeľa, a tak šance nie sú veľké. Šťastie sa na nás usmialo a jeden raft sa predsa len našiel, konečne už teda môžeme vyraziť na vodu.


Dunajec je v mieste nalodenia oveľa širší ako Hron, čo sa mi páči. Až po výlete zisťujem, aká veľká priehrada a ešte väčšie jazero sa nad nami po toku rozprestiera (priehrada Sromowce a jazero Czorsztyńskie).

Pastva pre oči

Tak ako každý rok, aj toho roku poniektorí pasažieri vypadli z raftu a chcene-nechcene sa okúpali už počas plavby.

V Pieninách sme boli neraz, o to viac sa teším, keďže viem, aká nádherná scenéria nás čaká. Zároveň bude ozvláštnená nezvyčajným pohľadom priamo z rieky. Hneď v úvode plavby sa Dunajec vetví, musíme si vybrať vetvu, ktorou sa poplavíme, väčšinou to riešime tak, že sa vyberieme tam, kam smeruje väčšina člnov, ak nie je žiadny v dohľade, riešime to intuitívne. Niekedy to vyjde, inokedy nie a potom treba člnu trošku dopomôcť vystúpením a ťahaním. To sa nám na Dunajci stalo iba dvakrát, kdežto minulý rok na Hrone sme mali pocit, že ten čln viac tlačíme a ťaháme, než sa plavíme. Bola vtedy, bohužiaľ, extrémne nízka hladina, divím sa, že tie rafty to vydržali a neprederavili sa.


Onedlho prichádzame na územie poľskej obce Sromowce Niźne, zo slovenskej strany je to známy Červený Kláštor a tu sa nám už ukazuje nádherná panoráma Troch Korún, mám pocit, že z vodnej hladiny je ešte krajšia. Z Červeného Kláštora už vstupujeme do samotného národného parku, začína sa asi najzaujímavejšia časť splavu – prielom Dunajca. Dunajec je tu užší a hlbší, meandruje a lemujú ho vysoké skaly. Je to proste nádhera.


Ako som spomínala, je nedeľa, to znamená nielen veľa ďalších raftov, ale aj veľa pltí, s ktorými sa míňame, pasažieri z nás majú celkom zábavu, pltníci veľmi nie. Nevadí, pokračujeme ďalej. Obedujeme v nejakej reštaurácii, podľa jedálneho lístka súdim, že sme na poľskom území. Od nalodenia sa, až po ústie Lesnického potoka sa plavíme po slovensko-poľskej hranici, ktorú predstavuje práve Dunajec. Až za ústím Lesnického potoka definitívne opúšťame domovinu a smerujeme na sever. Poľské mestečko Szczawnica míňame krásnym meandrom, ktorý Dunajec vytvoril.

„Už tam budem?“

Z tohto mestečka je možné dostať sa krátkou prechádzkou ku kompe, ktorá nás preplaví na druhý breh Dunajca, z ktorého môžeme vyraziť na nie dlhú túru na známu Sokolicu.


Pozabudli sme, že Szczawnica je už predposledná obec, cez ktorú sa plavíme. V nasledujúcej obci Krościenko nad Dunajcem kotvíme v kempe a ukončujeme splav. Asi prvý rok som naozaj smutná a odhodlaná pokračovať ďalej, podobne aj väčšina posádky. Cieľ do budúceho roku je jasný – poplaviť sa ďalej. Na záver sme si dali ešte podvečerné kúpanie sa v Dunajci, prúd bol celkom svižný, takže len popri kraji.

Takže už viem, čo robia ľudia na rafte, keď prší… nič, sedia a moknú.

Našich poľských susedov musím pochváliť za kemp. Bol priestranný a dobre vybavený. Bolo tam viacero altánkov s ohniskami, neďaleko bolo jazierko a dokonca ihrisko na plážový volejbal, na ktoré sme ihneď zamierili. Jediným mínusom bola sprcha, v ktorej tiekla studenšia voda, než je v samotnom Dunajci.

Infarkt na pokraji

Jedno negatívum si z tohto splavu predsa len odnášam. Večer, keď sme dogrilovali, pokecali, poniektorí z nás si už šli ľahnúť pred polnocou, poniektorí ešte ostali pri ohni. Už som driemala, keď došli do stanov aj ostatní, bolo okolo pol 1 ráno, a v tom sa rozozvučali v obci sirény. Prvé čo mi napadlo – skúška – a v tom mi hneď skočilo v hlave, že o pol 1 ráno? Skoro som odpadla, nikto nechápal, čo sa deje, po asi minúte to prestalo, vydýchli sme si.

A zrazu zase... to už ma začínala pomaly chytať panika... inokedy by som to možno až tak neriešila, ale dnes to vnímam trochu inak. Čo je veľmi zvláštne, že z ostatných (cudzích) stanov sa nikto ani neunúval vyjsť von a pozrieť sa, čo sa deje. Onedlho sa rozozvučali húkačky niektorej zo záchranných zložiek... skončilo to tak, že doteraz ani len netušíme, čo to bolo, ale zažiť to znova... nie, ďakujem.

Čo robia ľudia na splave, keď prší?

Poďme naspäť k samotnému splavu. Tohtoročná bilancia – polovica posádky cez palubu, haha. Tak ako každý rok, aj toho roku poniektorí pasažieri vypadli z raftu a chcene-nechcene sa okúpali už počas plavby. Počasie nám ale prialo, bolo luxusne slnečno, bezvetrie, cez 30°C – počasie nám vynahradilo posledný splav spred roka, kedy nás počasie poriadne „prefackalo“.


Vždy som rozmýšľala, ako ľudia splavujú, keď prší, ani sa mi to nezdalo reálne… no, naposledy sme to zistili, keď nás na Hrone asi trikrát zlialo, pohrozila dokonca ešte aj búrka. Prvýkrát to bol celkom dobrý vtip, no po druhý a tretíkrát už rozhodne nie, ku koncu dňa sme už len tak, skormútení v plavkách (aby sa zmočilo čo najmenej oblečenia) sedeli na rafte, „mrzli“ a nechávali sa unášať prúdom. Iróniou je, že to bolo práve na úseku najnižšej hladiny vody, kde sme čln viac ťahali, než sa plavili. Takže už viem, čo robia ľudia na rafte, keď prší… nič, sedia a moknú.


Ak si chceš leto oživiť netradičným zážitkom, máš rád vodu a dobrodružstvo, splav určite tieto atribúty spĺňa. Tak ako každý rok, už teraz sa nevieme dočkať budúcoročného splavu. Ale na Hron sa už asi nevrátime…