Temnosmrečinské plesá

Nádherná a bezzásahová tatranská dolina, ktorá ťa zavedie k plesám ukrytým ďaleko uprostred Vysokých Tatier. K tomu najvyšší slovenský vodopád a takmer žiadni ľudia. Poďme preskúmať Kôprovú a Temnosmrečinskú dolinu.

...je úplne neokukaná, málo známa a za celý čas nestretáme takmer nikoho.

Štartujeme na známom východiskovom bode Tri Studničky, kde parkujeme ráno o 7. Väčšina turistov sa pravdepodobne vydá po zelenej turistickej značke, ktorá ich dovedie až na náš národný kopec – Kriváň. My však pri starej horárni pokračujeme po modrej značke, chvíľku kráčame súbežne po červenej Tatranskej magistrále. Pri rázcestníku so zaujímavým názvom „Nad bytom“ pokračujeme už iba po modrej, ktorá nás pôsobivým a hlbokým lesom dovedie do Kôprovej doliny, ktorou dnes budeme väčšinu času kráčať.

Najvyšší vodopád na Slovensku ako bonus počas výstupu

Dolina je hlboko ukrytá pred rannými slnečnými lúčmi, čo je aj cítiť, takže vyberám mikinku na zahriatie. Čaká náš pomerne dlhý úsek po ceste, ktorá je vyhľadávaná najmä cyklistami, keďže tadiaľ vedie atraktívny cyklochodník. Cestu lemujú husté smrekové lesy, ktoré vytvárajú typickú tatranskú atmosféru s výhľadom na štíty nad nami.

Okrem samotného cieľa, ktorým sú Temnosmrečinske plesá, nás v polovici cesty čaká zaujímavosť v podobe najvyššieho slovenského vodopádu. Od cesty ho nie je vôbec vidno, rozmýšľam, kde je schovaný. Schovaný je teda poriadne a nie je úplne možné ho vidieť celý v plnej paráde, keďže je zakliesnený medzi skalami a stromami. Škoda, pretože tá výška vodopádu je naozaj úchvatná – celá sústava sa odhaduje na cca 80 metrov.


Zaujímavosťou je, že Kmeťov vodopád je posledným zo sústavy troch vodopádov, nachádzajúcich sa v neprístupnej Nefcerskej doline. Nefcerský potok, ktorý vyteká z Nižného Terianskeho plesa (1 940 m n. m.) prekonáva výškové rozdiely tromi vodopádmi – Vyšný Nefcerský vodopád, Prostredný Nefcerský vodopád a Nižný Nefcerský vodopád, ktorý je práve známy pod názvom Kmeťov vodopád (podľa slovenského botanika) a ako jediný je dostupný pre turistov. Nielen tieto vodopády pútajú pozornosť, ale aj kaskády Kôprovského potoka, ktoré ohlušujú dolinu na viacerých miestach trasy, máme šťastie, potok je poriadne vodnatý.


Počas celej turistiky je k dispozícii viacero oddychových miest v podobe lavičiek so stolmi alebo altánky, ktoré ťa svojou solídnou konštrukciou ochránia aj v prípade nepriaznivého počasia.

Odkedy sme vyliezli z lesa, výhľady sú neskutočné, neviem, na ktorú stranu sa skôr pozerať.

Farbu značky meníme až pri smerovníku Hlinská dolina, ústie – kde sa z modrej odpájame (tá by nás zaviedla až na Vyšné Kôprovské sedlo) a ďalej budeme pokračovať asi 15 minút zelenou značkou k smerovníku Rázcestie pod Temnými smrečinami. Úplne som zabudla, že nás čaká nádherný úsek s drevenými lávkami. Nie sú tu pre nič za nič, pod nimi sa nachádza poriadne zamokrený a močaristý úsek, ktorý by sťažoval, možno až znemožňoval prechod. Lávky spolu s nádherným tatranským smerovníkom s červenou strieškou vytvára oku lahodiacu scenériu.

Temnosmrečinskou dolinou až k plesám

Onedlho sa nám už otvára pohľad nielen na Temnosmrečinskú dolinu, do ktorej smerujeme, ale aj na okolité štíty a hrebene, ktoré nás krásne obkolesujú. Mám veľmi rada tieto dolinové tatranské trasy, kde som v zovretí mohutných štítov. Musím povedať, že táto lokalita predčila moje očakávania, je úplne neokukaná, málo známa a za celý čas nestretáme takmer nikoho.

V úvode sme stretli len štyroch cyklistov, ktorí sa ale potom stratili nevedno kam, a následne stretávame len partiu troch ľudí, mysleli sme si, že turistov, ale majú so sebou krompáče a náradie, takže pravdepodobne pracovníci, ktorí čistili chodníky. Na dlho sú to jediné „živé duše“, ktoré počas výstupu stretáme.


Slnko už poriadne páli, mikina je dávno odložená v batohu. Horúco je aj našej Belle, ktorá využíva každú možnosť napiť sa z horského potoka, vidno, že horská voda poriadne chutí aj našej štvornohej kamoške. Odkedy sme vyliezli z lesa, výhľady sú neskutočné, neviem, na ktorú stranu sa skôr pozerať. Kocháme sa pohľadom na Vajanského vodopád, ktorého hluk sa ozýva dolinou, avšak len z diaľky, chodník k nemu nevedie.

Pred sebou vidíme kopček, nad ktorým sa črtá rovinaté územie, čo bude pravdepodobne náš cieľ. Naše odhady boli správne, po krátkom stúpaní sa ocitáme na rovinke, na ktorej sa rozprestiera Nižné Temnosmrečinské pleso, nad ním sa nachádza Vyšné Temnosmrečinské pleso, tam ale naše kroky nevedú, keďže chodník k Vyšnému plesu a ďalej do sedla bol zrušený.

Les sa začal sám nádherne obnovovať, vytvorili sa nové a bohaté ekosystémy...

Práve z týchto plies vyteká Kôprovský potok, ktorý tečie celou dolinou, v ústí Tichej doliny sa spája s Tichým potokom a spoločne vytvárajú našu typickú horskú rieku Belá. Hore pri plese nachádzame len troch ľudí. Maximálne si vychutnávame letnú tatranskú prírodu takmer bez ľudí. Pri plese si dávame oddych, desiatu a relaxujeme. Bella má svoj kurací trup za odmenu, napriek tomu jej vonia aj môj tuniak v konzerve, ktorému nevie odolať, haha. Sme vo výške takmer 1 700 m n. m. a je naozaj horúco aj napriek tomu, že slnko sa schovalo pod mraky.


Vôbec sa nám odtiaľ nechce ísť preč, avšak čaká nás pomerne dlhý návrat, takže po takmer hodinkovej pauze vyrážame naspäť. Cestou naspäť už stretávame viacerých turistov, ale stále ich spočítam na prstoch dvoch rúk. Takisto aj na cyklochodníku je už viac cyklistov, či už smerom nahor alebo nadol. V dobrom závidíme hlavne tým, ktorí sa spúšťajú dlhou Kôprovou dolinou dole.

Momentálne by sa nám hodil skvelý koncept a tip na kombinovanú turistiku/cyklistiku od našej Mirky, ktorá si práve takýmto spôsobom skrátila susednú Tichú dolinu. Po nádhernej a výdatnej turistike končíme pred 16 h opäť na známych Troch Studničkách, sme plní radosti a eufórie z novoobjavených miest v Tatrách.

Mŕtvy les v Tichej a Kôprovej doline?

Vôbec nie je mŕtvy, ale poďme po poriadku. K Tichej a Kôprovej doline sa viaže dlhý príbeh boja aktivistov a ochranárov za ich ochranu. Veterná kalamita v roku 2004 výrazne zmenila tatranskú prírodu, ktorú potom zasiahli aj ďalšie kalamity v podobe invázií podkôrnikov, lykožrútov a pod. Záujmom niektorých vtedy bolo popadané drevo vyťažiť s úmyslom alebo „výhovorkou“, že takýto les sa sám bez nášho ľudského zásahu už neobnoví a ostane zničený. Po dlhých rokoch boja za zvrátenie tejto situácie sa stali obe tieto doliny bezzásahovými. Čo to pre les znamenalo? Všetko popadané a zničené drevo ostalo neporušene ležať.


Po viac ako desaťročí sa to ukazuje ako výhra. Les sa začal sám nádherne obnovovať, vytvorili sa nové a bohaté ekosystémy, či už bylinné, močiarne, lesné, krovité, atď. Mladý polomový les, v ktorom začali rásť nové stromy – v tomto prípade jarabina, smrek, jedľa a pod., dokáže odolávať výkyvom počasia, či už v podobe sucha alebo naopak v podobe prívalových lejakov. V neposlednom rade je takýto nový a mladý les domovom množstvu živočíchov – od tých najmenších bezstavovcov až po naše najväčšie šelmy v podobe medveďa či vlka.


Takže nie, mŕtve drevo nie je naozaj mŕtve a ani netvorí neestetickú zložku v prírode. Je základom a počiatkom nového života a nových ekosystémov. Pri turistike touto dolinou je to ozaj citeľné a viditeľné, ale ako sa vraví, radšej raz vidieť, ako stokrát počuť...

Zhrnutie

• Názov: Temnosmrečinské plesá
• Lokalita: Tatranský NP
• Značenie: prehľadné, pozor na viaceré zmeny farieb značiek – najmä v úvode trasy
• Obmedzenie: zimná uzávera 1.11. – 15.6.
• Obtiažnosť: 3-4/5 (žiadne exponované úseky)
• Trvanie: 7 h chôdze
• Parametre: 23 km, 882 výškových m
• Typ: dolinový
• Možnosť parkovania/spoje: parkovisko Tri Studničky (celodenné parkovanie 5 €)
• Mapka a GPS: sekcia Výjazdy