Na skok do rakúskych Álp

Naša krajina je bohatá na hrebeňovky a diaľkové trasy, no čo tak to trošku obmeniť a ocitnúť sa v Alpách?

Tak sme sa aj my rozhodli. Vybrali sme sa do Severných Vápencových Álp, ktoré sú od Bratislavy autom vzdialené len dve a pol hodinky. Severné Vápencové Alpy sú súčasťou Východných Álp. Dohodli sme dátum predĺženého víkendu, zistili ako je to s parkovaním, pozreli sme, kde by sa dalo prespať a už sme len dúfali, že bude pekne.

Smer Rakúsko

Po prejedení hraníc sa okolo nás začali zo všetkých strán točiť veterné mlyny, ktoré nám jasne dávali na známosť, že náš cieľ sa nezadržateľne blíži. Keď sme konečne zišli z diaľnice dole, začala sa nám postupne ukazovať úplne iná krajina a krásne typické rakúske dedinky a domčeky. Množstvo kvetov na oknách, pre nás netypické stavby a pasúce sa kravy sme zahliadli prechádzajúc Štajnerskom.

Kdesi v diaľke sa nám začal ukazovať veľký kamenný masív, ktorý v nás vyvolával „wau“, na viac sme sa totižto nezmohli. Len sa uisťujeme a kontrolujeme mapy či je to náš cieľ, a veru aj bol. Kilometre usýpajú a pomaly sa dostávame na neplatené parkovisko pri Bodendaueri. Keďže prichádzame niečo po desiatej, na parkovisku je relatívne dosť áut, no miestečko pre naše sa našlo.

Zobrať svoj slimačí domček a plnou parou vpred

Vyberáme svoje „slimačie domčeky“, v ktorých nájdeme všetko na dva dni. Ešte sa posilníme pred odchodom a hor sa. Natešení nevieme, kde sa skôr pozrieť.

Míňame značku „Pozor, kravské hovienka“, ktorých je tu neúrekom, no kravy ešte nestretáme.

Pred nami sa pýši skalný masív a vieme, že to isto bude stáť za to. Naše kroky vedú po červenej trase E839 smer Hochschwab. Prechádzame okolo prameňa vody, ktorý nás príjemne osvieži cez to teplo. Predsa, inak sa kráča, keď ide človek naľahko, ako keď ide „s plnou poľnou“. Zastavujeme, aby sme sa posilnili a zároveň pokochali krásnymi výhľadmi. Míňajúc ďalší prameň vody stretáme prvých turistov a keďže sme v cudzine, zdravíme sa im „hello“, keď zrazu začujeme češtinu. Prehodíme s nimi pár slov a pokračujeme svojou cestou.

Červená a červená trasa

Keďže naším dnešným cieľom je dostať sa až za chatu Voisthaler Hütte, kde by sa podľa máp mal nachádzať prístrešok, kde chceme prespať, schádzame z červenej E839 a pokračujeme po červenej E851, neskôr E4 a E6 a nakoniec, nečakane červenou, E860.

V objatí skalných masívov

Prechádzame skalnatý chodník, ktorý naberá pekné výškové metre. Ideme cez roklinu a po oboch stranách sa tiahnu do výšky skalné masívy. Plnými dúškami si užívame výhľady, uvedomujúc si, že niečo také u nás neuvidíme. Raz darmo, Alpy sú Alpy. Približujúc sa k chate počujeme pískajúce svište, ktoré sem tam aj uvidíme.

Na Alpských lúkach, ktorých je tu neúrekom sa pasú kamzíky a kozorožce. Niektoré nebojácne ležia tesne vedľa chodníka a nevyruší ich ani naša vrava. Toto územie je typické veľkým množstvom pasúcich sa kamzíkov a kozorožcov, takže je veľmi nízka pravdepodobnosť, že ich nestretnete. Prichádzame k chate Voisthaler Hütte, kde to celkom žije na rozdiel od trasy, kde stretáme minimum turistov. Dobijeme baterky a hľadáme chodník, ktorým sa máme dostať k prístrešku.

Už len kúsok...

Najskôr klesanie a potom nekonečné stúpanie. No scenérie, ktoré sa nám ukazujú za každou zákrutou sú krajšie a krajšie. Nevieme sa vynadívať. Pomaly sa odkláňame spod hlavného hrebeňa smerujeme zoči voči zapadajúcemu slnku. Zapratávame galériu kopou fotiek a sme šťastní, že sme sa sem vybrali a počasie zatiaľ vychádza na výbornú.

Aby sa nám trošku zdvihol adrenalín, z kosodreviny počujeme skoky...

Míňame značku „Pozor, kravské hovienka“, ktorých je tu neúrekom, no kravy ešte nestretáme. Čaká nás veľmi nepekné stúpanie, ktoré vôbec nechutí, no keď sme hore, už je dobre. Cestou sa ešte vybiehame na vrchol Hofertalturm (1 883 m n. m.) a odokrývajú sa na nám výhľady už na všetky strany. Za niekoľko chvíľ zbadáme strechu nášho nocľahu.

Idylka večera

Prístrešok je v dosť úbohom stave, no na noc to postačí, aj keď má byť len 5 stupňov, strecha nad hlavou je vždy lepšia ako nič. Varíme večeru za zvuku bijúcich sa kamzíkov. Vo vnútri prístrešku nachádzame vrecia, ktoré použijeme ako izoláciu, aby nám nefúkalo. Z lát skladáme puzzle, aby sa tam aspoň ako tak dalo ležať. Miesta sú pre dvoch na vyvýšenej ploche a ďalší spolubývajúci by musel ležať na zemi. Ešteže som len s bráškom a nikto ďalší neprichádza.

Hľadáme miestečko, z ktorého bude dokonalý východ slnka, keďže západ nebolo vidieť kvôli mrakom. Ako sa príroda ponorila do tmy, provizórne dvere sme spravili z kameňov a pršiplášťu, prebrali zajtrajšiu trasu, nastavili budík, aby sme nezaspali východ slnka a pomaly sa ponorili do ríše snov. A hej, v noci bola zima, zvlášť, keď sme šli pozrieť hviezdy.

Keď slnko zaleje krajinu

Počujeme hlas budíka, rýchlo obliekame čo najviac vrstiev na seba a bežíme na dohodnuté miesto. Doliny v inverzii a farbiaca sa obloha. Slnko sa pomaly začína ukazovať a vychádzať. Zažívam asi najkrajší východ slnka. Nabudení energiou zo slniečka niečo málo do seba hodíme, pobalíme všetky veci, spravíme poriadok v prístrešku a vyberáme sa k chate, kde sa z vlastných zásob naraňajkujeme a dopustíme vodu.

Aby sa nám trošku zdvihol adrenalín, z kosodreviny počujeme skoky... prvé čo mi napadne, je medveď – človek to už má akosi v sebe, keď sa u nás o nich stále rozpráva. No tesne pred nás skáču dva kamzíky. Ťažko povedať, kto sa ich skôr zľakol, či my ich alebo oni nás.

Smer Hochschwab

Pod chatou hneď na prvej križovatke zatáčame na smer Jägermayrsteig a Hochschwab. Stúpanie ubieha rýchlo, keďže naše zmysly sú neustále zamestnané. Na ďalších rázcestiach vždy ideme smer Hochschwab. Po krátkej prestávke na jednej z milióna lúk sa ani nenazdáme a sme pri chate Schiestlhaus.


Tu sa to už turistami hemží, lebo väčšina z nich sa rozhodla zdolať najvyšší vrchol tejto časti Álp – práve Hochschwab. Chodník strmo hore cez kamene nás dovádza až ku krížu na vrchole. Vietor, miestami hmla a rýchlo utekajúce oblaky. Taký bol vrchol. 360-stupňový výhľad isto stál za tú drinu. Na vrchole si užívame prítomný okamih, pokoj a kľud, ktorý tam vládol aj napriek množstvu turistov.

Okolo chatiek a kravičiek

Po zdolaní vrcholu nás čakalo už len nemilé stúpanie k autu. Pri bivakovej búde pod vrcholom Fleischer-biwak sa naobedujeme a plánujeme, kadiaľ sa vyberieme dole.


Nakoniec pokračujeme červenou trasou E4 a E6 až okolo chaty Häuslalm Hütte a Sackwiesenalm až k jazeru Sackwiesensee. Ako sa blížime k chatám, počujeme zvonce kráv. Víta nás množstvo kravičiek, ktorým vôbec nerobí problém postaviť sa uprostred chodníka. Pokoj, ktorý vládol na týchto miestach, bol nezameniteľný.


Chatky majú bezpečnostne ohradené, aby turisti a majitelia mali aspoň aké také súkromie od kráv. V každej chatke zastavujeme, aby sme vypýtali pečiatku (akosi som si zvykla zbierať ich). Pri jazere sa skladáme a na hodinku si dávame oddych. Voda v jazere nás celkom dosť prebrala, no kvapky, ktoré na nás začali padať, nás postavili na nohy. Prechádzame okolo oboch chát späť a smerujeme už k parkovisku v Bodendaure.


Zostúpať za deň viac ako 2 000 metrov bolí viac, ako ich nastúpať. Avšak celé dva dni stáli za to. Na tretí deň nás čaká ešte jeden kopček, ale o tom nabudúce.

Zhrnutie

• Názov: dva dni v Severných Vápencových Alpách
• Lokalita: Severné Vápencové Alpy
• Značenie: výborné, celá trasa vedie po červenej značke
• Obtiažnosť: 4/5
• Trvanie: prvý deň – 5 hod (celkový čas 6 hod), druhý deň – 7,75 hod (celkový čas 11,25 hod)
• Parametre: prvý deň – 14 km/1 456 m, druhý deň – 24,5 km/1 165 m
• Typ: dvojdňový trek
• Možnosť parkovania/spoje: bezplatné parkoviska Bodendauer
• GPS: prvý deň, druhý deň