Nezabudnuteľný roadtrip po Rumunsku

S Multivanom sme sa vybrali preskúmať, aké poklady v sebe ukrývajú Rumunské Karpaty.

Rumunsko. Krajina, ktorú mnohí z rôznych dôvodov obchádzajú. Majú voči nej predsudky alebo jej len jednoducho nevenujú pozornosť. Tí, ktorí ju však navštívili, sa sem často pravidelne vracajú. S Viktorom sme už dlhšie pokukovali po horách v Rumunsku a registrovali sme najmä známe horské cesty Transfagarašan a Transalpina. Preto, akonáhle sme si požičali VW Multivan, cieľ bol jasný. Ide sa zdolať tieto horské priechody a zistiť, aké možnosti turistiky ponúkajú Južné Karpaty. Ako to dopadlo? Vrátime sa sem ešte alebo raz a stačilo?

Domov na kolesách uprostred hôr

Ešte doma nás čakala príprava Multivanu, vybrali sme všetky zadné sedačky a ten priestor, ktorý tam vznikol, tak to bol luxus… Prípravy boli extrémne rýchle, všetko sme mali viac-menej pripravené, keďže sme sa len pár dní dozadu vrátili z Dolomitov. Takže sme len prehodili veci z auta do auta, prihodili sme matrace a vyrazili smer Rumunsko. Celí natešení, že navštívime novú, pre nás nepoznanú krajinu, a navyše, v našom vytúženom autíčku.


Čo sa týka spania v aute – v Rumunsku s tým nie je vôbec problém a takéto spanie „nadivoko“ tu je veľmi benevolentné. Prespať v aute a dokonca aj kempovať v stane sa tu dá takmer kdekoľvek. So stanom je to však o čosi komplikovanejšie, keďže Rumunsko je krajina s najväčšou populáciou medveďov v Európe. O tom sme sa presvedčili na vlastnej koži hneď prvý deň. Preto sa odporúča stanovať skôr v kempoch alebo miestach na to vyhradených. O to viac sme boli vďační za toto naše luxusné zázemie v Multivane. Prespávať sa dalo vysoko pod hrebeňmi hôr a takisto kdekoľvek sme potrebovali prenocovať, nebol s tým žiaden problém.

Transfagarašan – cesta plná prekvapení

Ako prvé sme vyrazili na legendárnu cestu Transfagarašan (štátna cesta C7), ktorá vedie skrz najväčšie pohorie v Rumunsku – Fagaraš. My sme vyrazili zo severu na juh a spočiatku to bola obyčajná, ničím výnimočná cesta, len s miernym stúpaním. Mysleli sme si, že to prejdeme za pol dňa, predsa len, nejakých 90 km nám nemôže trvať celý deň. Akonáhle začali serpentíny a s nimi aj výhľady, kilometre vôbec neubúdali rýchlo. Každú chvíľu zastávka na vyhliadkovej plošinke pri ceste a kopa zaujímavostí. Nakoniec sa tých zastávok nakopilo a strávili sme tu celý deň.


Prvým prekvapením bol vodopád Balea, ktorý sa nachádza cca 30 min. chôdze červenou značkou od dolnej stanice kabínkovej lanovky. Áno, okrem auta sa dá hore vyviesť aj lanovkou. Cesta k vodopádu, hoci je krátka, dá celkom zabrať a terén aj stúpanie k vodopádu je náročné. No toto určite netreba vynechať. Vodopád je krásny, majestátny, a dosahuje výšku až 60 m.

Ako sa dostávame do pásma lesa, prichádza ďalšia „turistická atrakcia“. Medvede.

Ako sme sa presúvali vyššie, stúpanie bolo prudšie. Dostávame sa do sedla, a tu to teda žije, a poriadne. Na ceste je kopa pouličných stánkov, kde rozvoniavajú samé fajnotky – trdelníky, kukurica, syry… Hlavne kukurica a kukuričné jedlá tu poriadne „frčia“. V sedle sa nachádza veľké platené parkovisko. Parkujeme a ide sa na prieskum. Pár metrov od cesty je nádherné jazero Balea. Vyjdeme na menší blízky kopček a vychutnávame slniečko. Jazero Balea nám pripomína naše tatranské plesá a celkovo hrebeň hôr a príroda tu je veľmi podobná tej našej. Akoby sme boli niekde na hrebeni Nízkych Tatier, s tým rozdielom, že sme sa tu vyviezli autom.


Táto cesta sa teší hojnej návštevnosti, je to aj raj pre motorkárov, no na bicykli to musí byť tiež poriadny zážitok. Hoci je tu dosť ľudí, užili sme si tu pekné výhľady, ochutnali samé dobroty a celkovo tu pobudli nejaké 2 hodiny. Sme predsa na druhom najvyššie položenom horskom priechode v Rumunsku (2 034 m n. m.), priamo na hrebeni Fagaraša. Otvorený je len cca 4 mesiace v roku, približne od júna do septembra. Zvyšok roka je sedlo pod snehom.

Transfagarašan sa dá prejsť aj za 2 hodiny, no pokojne tu vie človek stráviť aj celý deň.

Pokračujeme ďalej južnou stranou pohoria. Tu je to trochu iné, prechádzame cez tunely a opäť si vychutnávame sériu serpertín. Hneď vedľa cesty pozorujeme z okna auta ďalší pekný vodopád Capra. Opäť všade len zastavujeme a jedným očkom už pozeráme na cieľ našej zajtrajšej túry.


Ako sa dostávame do pásma lesa, prichádza ďalšia „turistická atrakcia“. Medvede. Sediaci priamo na ceste, ako nejaký pouličný predavači. S tým rozdielom, že tu doslova žobrú turistov o jedlo. Medvede tú sú premnožené a slabšie jedince sú vytláčané z lesa, čo má za následok to, že nielenže sú takto pri ceste, ale chodia aj do dedín, kde s tým majú obyvatelia veľké problémy. Len počas cesty dole sme prešli okolo cca 10 medveďov.


Na záver prichádzame k obrovskej vodnej priehrade Vidraru, kde si dáme už večernú prechádzku. Nechápeme, ako to dnes zbehlo. Transfagarašan sa dá prejsť aj za 2 hodiny, no pokojne tu vie človek stráviť aj celý deň. Večer sa presúvame trošku naspäť, vyššie nad pásmo lesa, a vyhliadneme si miesto na spanie. Pozorujeme ešte stáda oviec a salašníckych psov pod štítmi Fagaraša a neskôr krásnu hviezdnu oblohu. Proste idylka. Presne pre tieto chvíle je spanie v aute tak krásne.

Najvyšší vrch Rumunska Moldoveanu

Druhý deň meníme „autoturistiku“ za ozajstnú turistiku. Čaká nás krásna a dlhá hrebeňovka Fagarašom až na najvyšší vrch Rumunska – Moldoveanu (2 544 m n. m.). Hoci to nie je kopec s dychberúcou výškou, cesta k nemu nie je vôbec jednoduchá. Zdolať sa dá túrou cez dlhé doliny, najčastejšie sa chodieva z obce Victoria na severnej strane, no nám sa táto voľba až tak nepozdáva. Vyraziť sa dá aj priamo od jazera Balea. Túra z ktoréhokoľvek východiskového bodu trvá dosť dlho, cca 15 hodín a turisti si ju zvyčajne rozdeľujú do dvoch dní s prenocovaním na chate Cabana Podragu.


My volíme trasu z hrebeňa hôr a vyhneme sa tak prechodom hustým medvedím lesom. Začíname neďaleko vodopádu Capra, odkiaľ vedie žltá značka priamo na hrebeň Fagaraša. Vyrazíme ešte za tmy, aby sme to do večera stihli, keďže sme sa dočítali, že ide o nielen časovo, ale aj technicky náročnú túru.


Za východu slnka sme už hore na hrebeni úplne sami a má to nádhernú atmosféru. Odtiaľ už len dlhý prechod červenou až na Moldoveanu. Úvodná časť bola náročnejšia a prechádzali sme strmými úsekmi stále len hore-dole. Druhá časť bola príjemná hrebeňovka pekným chodníčkom, akoby sme šli po hrebeni Západných Tatier.


Vrchol Moldoveanu sme zdolali za necelých 6 hodín a tu sa už nahromadili turisti z okolitých strán. Počasie sme vychytali neskutočne epické. Žiadne azúro, ale úchvatné tanečné predstavenie mrakov, hmly a vykúkajúcich slnečných lúčov. Nevedeli sme sa vynadívať. Naspäť nás čakala rovnaká cesta a celkovo nám túra zabrala 11 hodín.

• Parametre: 24,5 km/2100 m
• Mapka/GPX: Sekcia Výjazdy

Bucegi – pohorie mnohých tvárí

Bola to taká divočinka, kilometre dlhou zarastenou dolinou a potom to začalo.

Cieľom ďalšieho dňa je návšteva najvýchodnejšieho pohoria Južných Karpát – Bucegi. Už pri presune autom do mestečka Busteni môžeme pozorovať túto výraznú horskú masu. Zrazu máme pred sebou strmé svahy siahajúce do dvojtisícoviek a hoci si zvyčajne radi vyšliapeme všetko po vlastných, tentokrát využívame lanovku. Tá nás vyvezie z mestečka Busteni priamo na hrebeň Bucegi a 1 300 výškových metrov tak zdoláme za pár minút.


Toto pohorie má úplne iný charakter. Strmé steny ohraničujú obrovskú náhornú plošinu Bucegi, po ktorej sa teraz prechádzame. Všade navôkol sú vápencové zvetrané útvary, najznámejšie sú sfingy alebo kamene pripomínajúce huby.


Pokračujeme prechádzkou po hrebeni až na najvyšší vrch pohoria – Omu (2 507 m n. m.). Hrebeň na nás pôsobí zvláštnym kontrastným dojmom. Miestami to je hrebeňovité ako v Malej Fatre a na trávičke sa pasú ovce, na okrajoch plošiny sa zas týčia majestátne skalné bralá pripomínajúce Alpy a stred plošiny je rovinatý, posiaty krasovými útvarmi a pôsobí to suchým pustým dojmom.


Turistika na vrch Omu je príjemná, nenáročná a celkovo nám tento výlet zabral 4 hodiny. Rumunsko nás zatiaľ príjemne prekvapuje a my sa tešíme na ďalšie pohorie. Ešte v ten deň sa presúvame k ďalšej slávnej horskej ceste – Transalpina.

• Parametre: 12 km/470 m
• Mapka/GPX: Sekcia Výjazdy

Transalpina – keď je cesta cieľ

Transalpina (štátna cesta 67C) je najvyššie položená cesta v Rumunsku. Vyštartovali sme zo severnej strany, z mestečka Sebes a úvodná časť bola klasická jazda cez viaceré dedinky. Potom začalo mierne stúpanie hustým tajomným lesom. Bola to taká divočinka, kilometre dlhou zarastenou dolinou a potom to začalo. Serpentíny a stúpanie do výšin. Úplne sme sa cítili, ako by sme šli akousi dlhou divokou zarastenou nízkotatranskou dolinou a na záver stúpali na samotný hrebeň. S tým rozdielom, že sme šli po dokonalej hladkej asflatke a nachádzali sme sa v pohorí Muntii Parâng.


Z okienka Multivanu pozorujeme už trošku jesenne sfarbenú prírodu a cesta nemá konca. Dlhé stúpanie, potom opäť klesanie a znova stúpanie, klesanie. Prichádzame k drobnému občerstveniu pri ceste, kde sa dá autom vybočiť z cesty a doslova prejsť pár stoviek metrov priamo po hrebeni. Výhľady sú ikonické, ideálne miesto na piknik. Tak vyťahujem kempingovú výbavu a doprajeme si obed. Poobede ešte dlho chillujeme. Nie je kam sa ponáhľať, naším dnešným cieľom je predsa užiť si túto cestu. Niekedy padne vhod aj takáto „leňošská“ turistika.


Vidíme, že cesta ešte stúpa vyššie, tak po asi 2 hod. pauze pokračujeme záverečnou sériou ostrých zákrut na najvyšší bod cesty – sedlo Urdele (2 145 m n. m.). A čo vidíme? Ďalšie výhľady, na opačnú stranu a ďalšie skvelé oddychové miesta. Neodolali sme, opäť všetko rozkladáme a piknik pokračuje. Je predsa čas na poobednú kávičku.


A takýmto spôsobom sme na Transalpine strávili takmer celý deň. Užili sme si to ešte viac ako Transfagarašan. Bolo to niečo úplne iné. Transfagarašan bol dosť plný, komerčnejší, s množstvom atrakcií po ceste. Na Transalpine sa žiadne podobné „zábavky“ nenachádzali, len jeden menší bufet a nič viac. Prekvapilo nás, že tu nebolo vôbec veľa ľudí. Len pár aut, motorkárov a cestných cyklistov. Na cesťáku to musí byť neskutočný zážitok, snáď niekedy nabudúce.

Lúčime sa, ale ešte prídeme!

Transalpina aj Transfagarašan rozhodne stoja za to a pri návšteve Rumunska ich netreba vynechať. A je tu kopa ďalších možností a miest, ktoré sa oplatí vidieť. My sme 2 dni strávili na týchto najznámejších horských cestách, 2 dni na turistike a museli sme sa s Rumunskom rozlúčiť. Aj s Multivanom sa ťažko lúčilo, bol to skvelý spoločník a na tento trip len tak ľahko nezabudneme. Všetko sme, samozrejme, zdokumentovali, tak nakukni s nami do tejto krajiny aj ty.


Rumunsko je veľká krajina, nachádzajú sa tu aj ďalšie krásne národne parky a pohoria, takisto jaskyne a, samozrejme, aj more. Okrem turistiky je tu aj kopec možností, kam ísť za kultúrou. Drakulov hrad, nádherné kláštory a mestá, zámky… Tentokrát čas na to všetko nebol, no vieme, že tu ešte určite prídeme na viac dní. Rumunsko v sebe ukrýva mnoho pokladov a veľmi milo nás prekvapilo.