Dobrodružstvo v zasnežených Levočských vrchoch

Zvládneme zimný beh cez Levočské vrchy? Alebo to bude skôr utrpenie?

Levočské vrchy sú pomerne rozľahlé a tvoria viacero hrebeňov a dolín, ktoré sa tiahnu na rôzne strany. Na turistiku to veľmi atraktívne pohorie nie je, aj keď jedno zaujímavé miesto určite stojí za návštevu (ale o tom potom). Cez celé Levočské vrchy vedie jedna hlavná turistická značka (červená), a to z Levoče do Nižných Ružbách. Vychádza to na cca 42 km s prevýšením 1 075 m.

„Čo tak si to prebehnúť?“ Túto myšlienku som mala v hlave už dlhšie a v tomto predvianočnom období prišiel čas na realizáciu. Viktor mojím nápadom nadšený samozrejme nebol: „Počkať, ako to tu bude vyzerať v zime? Bude to vôbec vhodný terén na beh?“ Ako to celé dopadlo sa dozviete v tomto článku a videu.

Raj pre cyklistov

Na vrchole sa týči vyhliadková veža Marčulina, ktorá bola len nedávno sprístupnená.

Levočské vrchy sú nenápadné, nevýrazné a málo navštevované pohorie na severovýchode Slovenska. V rokoch 1953 - 2010 tu bol zriadený Vojenský obvod Javorina a územie bolo pre bežných ľudí nedostupné. Aj preto je pohorie pre mnohých neobjavené a tak trochu zabudnuté. Nachádza sa tu však množstvo spevnených bývalých vojenských ciest, ktoré dnes tvoria bohatú cyklistickú sieť a práve s horskou cyklistikou máme toto pohorie spojené aj my. Každoročne sa tu koná aj Škoda MTB maratón a pojazdiť sa tu dajú krásne trasy. Tentokrát to tu ideme preskúmať po vlastných. Sami sme zvedaví, keďže počas zimy sme tu ešte nikdy neboli.

Začíname s východom slnka

Keďže Viktorovi sa dĺžka, snehové podmienky ani obmedzená doba denného svetla nepozdávala, našla som o niečo jednoduchší variant trasy. Úvodných 5 km a 350 výškových metrov ušetríme a autom sa vyvezieme až na Sedlo pod Krížovým vrchom. Vedie tu cesta z Levočskej doliny aj z Kežmarku. Z Kežmarku bola cesta odhrnutá a prístupnejšia, no my sme šli z Levočskej strany a hoci ťažšie, ale podarilo sa nám vyjsť.


Je presne 7:25 ráno, my vystupujeme z auta a akurát pozorujeme spoza stromov prvé slnečné lúče dňa. Perfektné načasovanie. Je mrazivo, no slnko nás pomaličky zahrieva a my sa rozbiehame. Smer je jasný - celý čas po červenej na sever. Úvodnú časť trasy dobre poznáme a príjemne nás prekvapila aj odhrnutá cesta. Tak nakoniec to bude možno zimná bežecká idylka.

Inverzie a výhľady - to chceš!

Beží sa nám dobre, ba výborne. Výhľady máme spočiatku na Levočskú dolinu zahalené v hmle. Z nej sa vynára Mariánska hora - je to známe pútnické miesto a na jej vrchole stojí Bazilika Navštívenia Panny Márie. Pozadie dotvára hrebeň Volovských vrchov. Nádherný pohľad.


Za našimi chrbtami sa týči Kráľova hoľa a západným smerom postupne vykukujú aj štíty Vysokých Tatier. Bežíme popod Krížový vrch okolo zrúcaniny chaty Sklenár, ktorá ešte pred 1. sv. vojnou, vtedy ako Corneliusova chata, poskytovala turistom jedlo aj ubytovanie. Teplotná inverzia je výrazná a my len zhadzujeme vrstvy oblečenia. Terén je veeeľmi behateľný, takto sme to ani nečakali.

Marčulina - ešte krajšie výhľady

O chvíľu sme už na ďalšom zaujímavom mieste - pamätník SNP.

Krásne veľké medvedie tlapy nás vedú značnou časťou chodníka.

Venovaný je pamiatke obetí tragického pádu zdravotníckeho lietadla počas 2. sv. vojny. Lietadlo viezlo francúzskych a slovenských partizánov a zostrelené bolo nemeckou stíhačkou. Je to aj križovatka cyklistických trás a jedno z najviac navštevovaných miest v Levočských vrchoch. Nachádza sa pod vrcholom Javorina.



Vrchol Javorina má okrem hlavného vrcholu (1 225 m n. m.) aj južný vrchol s názvom Marčulina. Je to menšia zachádzka z trasy, ale práve toto miesto netreba vynechať. Na vrchole sa týči vyhliadková veža Marčulina, ktorá bola len nedávno sprístupnená. Veža má aktuálne 5 poschodí (v čase našej návštevy ešte chýba posledné šieste poschodie a strecha). Po dokončení by to mala byť najvyššia rozhľadňa na Slovensku s celkovou výškou 36 m.


Z veže sú ďalekosiahle výhľady na všetky strany. Volovské vrhy, Slovenský raj, Nízke a Vysoké Tatry, Spišská Magura, Pieniny, Branisko,… Rozpoznávame známe vrchy týchto pohorí. Naozaj perfektný vyhliadkový bod.


Len 80 m od rozhľadne sa nachádza aj lavička lásky, z ktorej si vychutnáme panorámu Tatier a doplníme energiu. Táto časť Levočských vrchov určite stojí za návštevu, či už v lete na bicykli, ale pokojne aj peši kedykoľvek počas roka. V zime to má tiež rozhodne čaro a nestretnete tu pravdepodobne nikoho. Vyraziť sa tu dá z Levočskej doliny, ale kratšia trasa vedie z obcí Torysky aj Vyšné a Nižné Repaše. Po pauze bežíme ďalej a príjemný uhladený trail sa postupne stráca…

Idylka končí

Vedeli sme, že to príde… Pred sebou máme zasnežený nedotknutý chodník a naše tempo sa výrazne spomaľuje. Tak len kráčame, prvý prešľapáva sneh a druhý sa snaží trafiť do vyhĺbených stôp. Pritom si zaspomíname na minuloročné vianočné putovanie, kedy sme si vo Volovských vrchoch siahli na dno svojich síl. Teraz to zďaleka nie je tak ťažké a po chvíli sa dokonca opäť napojíme na vyjazdenú cestu.


Dostávame sa až na rázcestie Malý Václavák. „Lidí jak na Václaváku“ tu veru nie je a tu končí cyklotrasa a začína lesný chodník - neprešliapaný, bez jedinej stopy. Stále široko-ďaleko nikoho, no na stopy čoskoro narazíme… Od tohto okamihu sme sa nadobro rozlúčili s idylickým zimným behom. Spomalíme až do chôdze a kráčame čoraz hlbším snehom. Smerujeme k vrcholu Ihla, čo je len 3 km, no naša rýchlosť klesla azda trojnásobne. A konečne sú tu! Stopy! A dokonca aké?! Krásne veľké medvedie tlapy nás vedú značnou časťou chodníka. Berieme to pozitívne, aspoň medveď nám trošku prešliapal cestu.

Vzdávame to?

Dostávame sa pod tretí najvyšší vrch Levočských vrchov - Ihla (1 283 m n. m.). V tejto oblasti sme nikdy neboli a zdola pozorujeme na Ihle vyhliadku. Vedie tam zeleno značený chodník, tak si to nenecháme ujsť a už ostrým stúpaním ťapkáme na Ihlu. Na Ihle sa pokocháme ďalšími výhľadmi. Na dosah máme aj najvyšší vrch Levočských vrchov - zalesnenú Čiernu horu (1 289 m n. m.). No práve Ihla pôsobí aj zdola oveľa majestátnejšie a výraznejšie.


Na Ihlu vedie prešliapaná a zrejme turistami ako-tak navštevovaná cesta (zelená značka) z obce Ihľany. Tu nastáva dilema. Budeme pokračovať zasneženým ťažkým terénom ďalej po červenej alebo zvolíme „únikovú cestu“ do Ihlian? Keďže je čas pokročilý a my sme z minulého roka ponaučení, stavíme na istotu a zbehneme dole do dediny.

Končíme so západom slnka

Do dedinky prichádzame tesne pred západom slnka a nevieme sa vynadívať na magické sfarbenie oblohy. V nohách máme pekných 32 km a nastúpaných rovných 1 000 m. Sme vyčerpaní a spokojní. A hoci sme nedobehli do plánovaného cieľa, sme radi, že sme zvolili zostup dole. Levočské vrchy tu budú aj v lete a už teraz sa teším, ako si to s chuťou bez snehovej nádielky prebehnem.


Nie vždy sa treba hnať za cieľom, niekedy je lepšie si v správnu chvíľu nastaviť nový alternatívny cieľ. Aj o tom to je. A hlavný cieľ by mal byť vždy rovnaký a nemenný - vrátiť sa zdravý domov. A vám všetkým prajeme krásne sviatky a v novom roku veľa dobrodružstiev v prírode so šťastnými príchodmi domov.

Zhrnutie

• Názov: Beh cez Levočské vrchy v zime
• Lokalita: Levočské vrchy
• Značenie: prehľadné (červená, zelená)
• Obmedzenie: bez obmedzenia
• Obtiažnosť: 4/5 (kvôli snehovej pokrývke)
• Trvanie: celodenný prechod
• Parametre: 32 km/1 000 m
• Typ: hrebeň
• Možnosť parkovania/spoje: Sedlo pod Krížovým vrchom (v zime podľa snehových podmienok)
• Mapka a GPX: sekcia Výjazdy