Naprieč Madeirou za 4 dni

Ak si milovníkom jari, kvetov, turistiky a výhľadov, mám pre teba ideálnu destináciu.

Ostrov Madeira sa najčastejšie označuje ako ostrov večnej jari. Vďaka klíme, ktorá je jednou z najpríjemnejších na svete. A tiež faktu, že ostrov je celoročne zakvitnutý. Pre mňa ako milovníčku tepla, prírody a pohybu je to vysnívaná kombinácia. A tak v prvý februárový deň vyzliekame s Palim zimné bundy a začíname týždňové dobrodružstvo s hlavným cieľom - prejsť tento sopečný ostrov od západu na východ naľahko a v teniskách.

Plánovanie, balenie

Kupujeme letenku na 8 dní. Je to dostatočne dlho na prechod aj nejaké voľno. Trek sme si rozvrhli na 30 – 40 km úseky, máme viac variantov a budeme improvizovať. Balíme sa do bežeckých viest (24 l), aby sme mohli kombinovať rýchlu chôdzu a beh.

So sebou budeme mať veci na spanie (spacák, nafukovaciu karimatku, bivakovacie vrece), páperku, náhradnú bielizeň, ponožky a tričko, dlhé nohavice, nepremokavú bundu, pončo, základnú hygienu, uteráčik, rukavice, čiapku, čelovku, bežecké paličky. Všetko ľahké a minimalistické. V úschovni na letisku si necháme čisté veci na pobyt v civilizácii. Na presun po ostrove použijeme autobusy.

Príchod na ostrov

Vôňu jari zacítime hneď po vystúpení z letiskovej haly. Okamžite zabúdam na to, že miestne letisko je v prvej desiatke najnebezpečnejších na svete. Dnešný deň je presúvací, z letiska do centra hlavného mesta Funchal a odtiaľ na severozápad, kde začíname náš trek. Mestečko Porto Moniz nás ničím neohúri, jeho najväčšou atrakciou sú prírodné bazény s morskou vodou, ktoré vytvorila sopečná láva.

Prvý deň treku – od mora do hôr

Ráno je prudko pozitívne vďaka modrej oblohe, vôni mora a čerstvo pripraveným raňajkám. Už od začiatku vnímam zaujímavé detaily na ostrove, kaskádovité záhradky, vodorovne vysadenú zeleninu, extrémne strminy, schody všetkých druhov.

Náš posledný kontakt s morom na pár dní sú úchvatné skalné útvary v Ribeira de Janeila. Najväčším highlightom tohto dňa má byť náhorná plošina Fanal a vavrínový les zaradený do svetového dedičstva UNESCO. Je to naozaj čarovné miesto, stromy s obrovskými pokrútenými konármi, zelené lúky.


Zásoby jedla dopĺňame v Seixale, zbeh bol taký prudký, až sa mi roztriasli stehná. Vymreté uličky kontrastne dopĺňa obchodík s barom, kde obsluhuje asi 90-ročný deduško. Všetko mu trvá extrémne dlho, pečivo chytá holou rukou, kávu nám servíruje spolovice rozliatu, účet vypisuje ceruzkou roztraseným písmom. No tento zážitok ma okúzlil možno viac ako Fanal.

To, čo sme prudko zbehli, musíme znovu prudko vystúpať, aby sme sa dostali do nadmorskej výšky 1 640 m až nad oblaky na Pico Riuvo do Paul. Kempujeme pod stromom na oficiálnom kempovacom mieste Caramujo a v nohách máme 33 km a 3 300 výškových metrov.

Druhý deň treku – cez levády a horské hrebene

Jedna z typických vecí na Madeire sú levády, systém betónových zavlažovacích kanálov, ktoré plnia aj funkciu turistických chodníkov. Vlnia sa popri svahoch, často nad priepasťami, takže je nutné strážiť svoje kroky.

Cítim sa ako v Ázii, mýli ma len poriadok, menšia vlhkosť vzduchu a žiadne odhodené plasty.

Ráno začíname tunelovou levádou do sedla Encumeada, kde ochutnáme miestnu sladkú špecialitku Bolo de mel. Z Encumeady vedie nádherná skalnatá hrebeňovka na najvyšší vrch Madeiry Pico Ruivo (1 862 m n. m.). Užívame si cestou výhľady, skalné steny, v diaľke zazrieme more. Na vrcholovej plošine nám výhľad čiastočne zakrýva prevaľujúca sa hmla, no sme odmenení vidmom.


Ďalším druhom turistických trás na Madeire sú veredy, nespevnené cestičky. Populárny chodník na druhý najvyšší vrch Pico Areeiro pre uzáveru vynechávame. Po občerstvení na chate pod vrcholom pokračujeme veredou a neskôr levádou do Queimadas.

Ďalšie rozprávkové miesto na Madeire s vavrínovým lesom a pôvodnou architektúrou. Neďaleko odtiaľ natrafíme na pohodlné kempovacie miesto Pico de Padras, je tu voda, čo po 2 dňoch oceňuje telo aj oblečenie. Prešli sme 33 km a 1 500 výškových, nohy cítia prevýšenie zo včera.

Tretí deň treku – cez džungľu a záhrady

Každé ráno sa teším na ďalší deň a čo počas neho uvidíme, zažijeme. Pocit tráviť 24 hodín vonku ma nesmierne napĺňa. Po opustení kempu sa musíme predrať hustým porastom v džungli a potom sa ocitáme v rajských záhradách.

Rastie tu snáď všetko. Zakvitnuté kríky, stromy obsypané avokádami, rôznofarebné plody rôznych tvarov, pri ktorých hádam, či je to ovocie, alebo zelenina. Cítim sa ako v Ázii, mýli ma len poriadok, menšia vlhkosť vzduchu a žiadne odhodené plasty.


Po pár kilometroch narazíme na malé bistro. Na bare sú vajíčka, nesmelo sa spýtame, či sú uvarené. Neskôr sme zistili, že varené vajíčka sú bežne v ponuke aj v kaviarňach a odvtedy sme na nich fičali pravidelne.
Najtypickejšou plodinou na Madeire sú banány, chutia skvelo a kupujeme ich pri každej príležitosti. V Ribeiro Frio ich dostávame do daru od sympatického pánka. Odtiaľ nás behateľná leváda dovedie na vyhliadku Portela.

Okrem reštaurácie je tu ďalší zdroj banánov, zainvestujeme aj do avokáda, ktoré je smiešne lacné a najchutnejšie, aké sme kedy jedli. Po ďalšom úseku v lese sa ocitáme späť na pobreží. Vereda Larano je vlnitý singláč zarezaný v útese 300 metrov nad morom. Prejdeme len časť, nachádzame totiž najluxusnejšiu spálňu, prístrešok z banánových listov vystlaný listami monstery. Prešli sme 34 km a 1 000 výškových.

Štvrtý deň treku – na útesoch

Najvýchodnejšou turisticky dostupnou časťou Madeiry je polostrov Ponta de Sao Lourenco. Pohľad na veľkolepý „dračí chvost“ nás dnes sprevádza celý deň. Dokončíme pobrežnú veredu a zbehneme až do mesta Canical, nohy sa začínajú spamätávať.

Odtiaľto na polostrov vedie iba asfaltka pozdĺž priemyselnej zóny, jediný škaredý úsek na trase. Ponta de Sao Lourenco v kontraste so zvyškom ostrova má len nízku vegetáciu a žiadne stromy. Táto časť je nesmierne fotogenická, útesy, skalné útvary v mori, panoramatické výhľady. Je tu oveľa viac turistov, než sme boli zvyknutí a nebojácne jašteričky, ktorým chutí chlieb (len pre zaujímavosť, Madeira neoplýva bohatou faunou).


Okolo 13:30 nás posledné kroky do kopca dovedú na miesto, kde to už ďalej nejde, Pico do Furado. Odtiaľ sa musíme vrátiť ešte 3,5 km k autobusovej zastávke. Tu vypíname hodinky a ukončujeme prechod Madeiry. Bol to krásny život, digitálny detox, 100 % outdoor. Posledný deň sme celkovo prešli 20 km s prevýšením 1 000 m.

Bonusové dni na ostrove

Našou základňou na zvyšné dni sa stáva centrum Funchalu. Relaxačný deň po 4 dňoch „beho-turistiky” padol veľmi dobre a opäť ho celý trávime vonku. Miestny trh, park Santa Catarina, úzke uličky historického centra, západ slnka na pláži Praia Formosa.

Väčšinou sme stretávali turistov „na ťažko“, ktorých náš poklus s vestičkami ohuroval.

Deň pred odletom nás ešte zláka divoká príroda Madeiry a z dedinky Curral das Freiras vybehneme Údolím mníšok na Pico Grande (1 654 m n. m.). Je fakt „grande“ s výraznou skalou na vrchole a kruhovým výhľadom. Cestou späť sa alternatívne prepletáme cez lesíky, dedinky a levády a zbiehame až k populárnej vyhliadke Cabo Girao s presklenou plošinou. Odtiaľ sa už nepozrieme, lebo prišiel autobus a zlákal nás svojimi pohodlnými sedačkami.

Zhrnutie treku

Naša verzia prechodu Madeiry mala podľa hodiniek 120 km a prevýšenie 6 800 m. Prešli sme ju za necelé 4 dni. Inšpirovali sme sa ultra behom MIUT, nechceli sme ale porušovať uzávery chodníkov a trasu si prispôsobili. Dostali sme sa tak aj na krásne miesta, kde nikto nechodí, čo bolo kompenzáciou za vynechanie najatraktívnejšej časti.


Vyrážali sme po východe slnka a miesto na spanie hľadali pred západom (v čase nášho pobytu vychádzalo veľkoryso až o 7:30 a zapadalo okolo 19:00). Naše bežecké vesty vážili 5 - 8 kg, jedlo sme dopĺňali len na najbližší pol deň až deň, vodu sme priebežne doberali na trase, je to úplne bezproblémové a stačí niesť liter. Spali sme pod holým nebom (v dni mimo treku sme prespali v B&B), ani raz nám nezapršalo, ale boli sme pripravení aj na ten scenár.


Väčšinou sme stretávali turistov „na ťažko“, ktorých náš poklus s vestičkami ohuroval. Na Madeire sa oficiálne registruje na prespanie v kempe, to sme porušili, keďže sme nemali presne nalinajkovaný itinerár (kontrole sme sa vyhli).

Nejde o klasické kempingy s vybavenosťou, ale miesta, kde je možné legálne prespať. Na niektorých nie je ani voda (zažili sme prvú noc), iné majú vodu aj prístrešky na grilovanie (zažili sme druhú noc). Traily na Madeire sú udržiavané, behateľné a výborne značené. Paličky sú ale nutnosťou, na ostrove je málo rovín, striedajú sa len veľmi strmé a menej strmé stúpania a klesania.

Čo na Madeire vyskúšať

• Espadu, rybu podlhovastého tvaru s veľkými očami čiernej farby, ktorá žije vo veľkých hĺbkach. Pripravuje sa s pečeným banánom, my sme šli do grilovanej klasiky. Bola mňamková.
• Espetadu, mäsové ražniči napichnuté na konáriku bobkového listu alebo vavrínu. Vyzeralo lákavo, no nestihli sme ochutnať.
• Bolo do caco, zapečený okrúhly chlebík s cesnakovým maslom.
• Bolo de mel, už spomínaný sladký koláčik perníkového typu. Nekrája sa nožom, prelamuje sa rukami.
• Tropické ovocie, chutí skvelo, prípadne vás predavač upozorní, za koľko dní bude dozreté. Monstery na Madeire majú plody takzvané bananásy. Bohužiaľ voľne rastúce sme našli iba nedozreté.
• Ponchu, Coral a Nikitu. To prvé je tradičný nápoj z rumu, medu a ovocnej šťavy. To druhé je pivo. To posledné je kombinácia zmrzliny a alkoholu (foto nájdeš v galérii).

Madeira nás úplne okúzlila. Svojou krásou, farebnosťou, divokosťou a zároveň prívetivosťou. Ostrov večnej jari, ostrov kvetov, ostrov zelene. Aj ostrov nekonečných schodov. Taká je Madeira.