Brdárka - v objatí ovocných stromov

Miesto, kde čas akoby zastal. Miesto, ktoré ťa prekvapí svojou malebnosťou. Poď sa pozrieť do čerešňových sadov na Gemeri.

Sociálne siete sú často kritizované, ale sem-tam vedia byť aj užitočné. Keď sme pred pár rokmi na nich zazreli krásne fotky zakvitnutých čerešní, okamžite sme pátrali, kde sa nachádzajú. S malou dušičkou sme do googlemaps naťukali „Brdárka“ (báli sme sa, že to bude niekde na opačnom konci Slovenska).

Raz vidieť nestačí

Na naše prekvapenie sa nám zobrazila malá dedinka na Gemeri v Stolických vrchoch, pomerne neďaleko (cca 70 km) od Spišskej Novej Vsi. Veľmi sme sa potešili, pretože návšteva tohto unikátneho miesta prichádzala tým pádom do úvahy čo najskôr.

A tak sa konala prvá výprava do tejto neznámej dedinky. A ďalší rok ďalšia, a ďalší rok ďalšia... a tento rok sme sa tam vybrali už asi štvrtýkrát, a stále nás toto miesto neprestáva udivovať.


Malá dedinka je slabé slovo... nachádza sa tu iba cca 30 domov, oficiálne štatistiky udávajú 60 obyvateľov, reálne ich je asi aj menej. Brdárka sa nachádza na Gemeri 30 km od Rožňavy „na konci sveta“, je to konečná, cesta už ďalej nikam nepokračuje. Podobne je na tom aj susedná obec Hanková.

Čerešne všade, kam sa pozrieš

Čo je však na Brdárke a jej okolí výnimočné, sú čerešňové sady. Zatiaľ som nikde nevidela viac čerešňových stromov pokope ako tu. Všade, kam sme sa pozreli, boli obsypané biele stromy, akoby boli zasnežené. Vyzeralo to nádherne.

Keď sme googlili, nevedela som si predstaviť, ako veľa ich tam bude, či to nebude len pár stromov pri sebe a koniec. No moje obavy sa nepotvrdili. Čerešne boli naozaj všade. Či priamo v dedine, či na lúkach nad dedinou, dokonca aj v diaľke bolo všade vidno samé biele stromy.


Ovocné sady sa nachádzajú všade navôkol dediny, či sa vyberiete na jednu, alebo druhú stranu. Za tie štyri roky sme to už pochodili zo všetkých strán a ťažko povedať, kde je to najkrajšie. Ale najviac sa mi asi páčilo na strane nad kostolom – na konci dedinky treba odbočiť doprava a pokračovať poľnou cestou ďalej.
Okrem krásnych ovocných sadov sa tu nachádza aj evanjelický renesančno-barokový kostol z roku 1696, v ktorom sa nachádza kompletne zachovaný organ majstra Wallachyho. Pri obci vyviera dokonca niekoľko výdatných prameňov kvalitnej pitnej vody.


Obcou prechádza aj Chodník Pavla Jozefa Šafárika, ktorý spája Nálepkovo a Jelšavu na trase dlhej takmer 96 km a prechádza pohoriami Stolické vrchy, Volovské vrchy a Revúcka vrchovina.

Čerešňové sady zhora

Už minulý rok sme sa pozerali na mohutný kopec, ktorý sa týči priamo na dedinkou, zdal sa byť celkom solídny a očakávali sme, že by odtiaľ mohol byť celkom pekný výhľad, a tak sme si ho určili ako cieľ do ďalšieho roku. No a keďže ďalší rok je už tu, prišiel čas tento cieľ splniť.


Podľa mapy by dokonca malo byť vidno aj na druhú stranu, nielen na sady, ale aj Kráľovu hoľu, ktorá je prekvapivo blízko a dokonca aj Vysoké Tatry. Kopec sa nazýva Veľký Radzim a tesne pod ním sa nachádza skalný masív – Vdovčíkovo kreslo. Obe budú naším dnešným cieľom.

Čakala som, že výhľad odtiaľ bude krásny, ale moje očakávania tento kopec prekonal!

Pri prechádzaní sa po sadoch sme sa napojili na žltú turistickú značku, ktorá začína priamo dole v dedine, čochvíľa sme už boli v Sedle Hora, kde sa chodník rozdeľuje – doľava pokračuje naša trasa na Vdovčíkovo kreslo a doprava značka pokračuje do obce Vlachovo (pozor, obe sú žlté).


Už zo sedla sa črtajú veľmi pekné pohľady smerom do dediny a na okolité čerešňové sady. Príjemné stúpanie, ktorým sme zatiaľ šli, sa v lese zmenilo na pomerne prudké stúpanie, ktoré však nebolo dlhé.

Kozy ako turisti? Bez problémov!

Turistický chodník nám križovalo obrovské množstvo popadaných stromov a konárov, okrem nich nám cestu dokonca skrížili aj tri kozy. Ťažko povedať, čo tu robili... asi sa zatúlali z dediny alebo si len chceli vyskúšať „kamzičí život“, pretože sa promenádovali po dosť strmých skalách, dokonca boli aj na samotnom Vdovčíkovom kresle. A možno „zdivočeli“ a vyskytujú sa tam už dlhšie, lebo vyzerali byť dosť spokojné.


Onedlho sa už ocitáme pri drevenej ceduľke, ktorá nás navedie doľava ku skalnému masívu – Vdovčíkovmu kreslu. Čakala som, že výhľad odtiaľ bude krásny, ale moje očakávania tento kopec prekonal! Výhľad na toľké čerešne bol odtiaľ famózny, naozaj len sadnúť (rovno do kresla) a kochať sa! Prišli sme aj na to, podľa čoho dostala táto skala svoje meno – naozaj sa tu nachádza „kreslo zo skál“, ktoré bolo prekvapujúco pohodlné.

Pohľad na druhú stranu

Po tejto vyhliadke sme sa vybrali smerom na sever a o pár minút sme už stáli na vrchole Veľkého Radzimu (991 m n. m.), ktorý poskytoval výhľad na Kráľovu hoľu. Človek by nečakal, že je tak blízko. Výhľad nebol kruhový, sem-tam zavadzali stromy a konáre, bolo treba sa trochu „pomotať“ a nájsť ten správny výhľad.

Odtiaľ by malo byť vidno aj Vysoké Tatry, avšak viditeľnosť bola dosť mizivá, bol silný opar, a svoje pravdepodobne spôsobil aj saharský piesok v atmosfére, takže my sme ich vôbec nevideli.


Cesta nahor nám zo sadov netrvala ani hodinu, prevýšenie taktiež nebolo veľké, pretože samotná obec sa nachádza dosť vysoko – 550 – 600 m n. m., takže ide o krátku nenáročnú túričku.

Po návrate z kopca sme si našli príjemné miestečko pod čerešňou a len tak oddychovali a nasávali jarnú atmosféru. Dosť k tejto pohodičke pomohlo aj letné slnečné počasie, ktoré poslednú dobu panovalo. Okolie Brdárky je prekvapivo výrazne kopcovité a o krásne výhľady aj mimo bielych stromov nebola núdza. Spolu to vytváralo krásny celok!

Čerešne tak vysoko?

Naskytá sa otázka, ako je možné, že v takejto nadmorskej výške (cca 600 m n. m.) prosperujú toľké ovocné stromy? To, že čerešne rastú tak vysoko, je možné vďaka južnej expozícii dedinky, ktorá je učupená pod spomínaným vrchom Veľký Radzim a o slnečné lúče tu nie je núdza. Vďaka tomu sa tu vyskytuje aj viacero rastliniek (aj endemických), ktoré tu dosahujú svoje výškové maximum rastu.


Pri pohľade na stromy možno badať poriadny zub času, avšak napriek svojmu veku stromy bohato kvitnú. História brdárskych čerešňových sadov je spojená s panovníkom Jozefom II., ktorý vydal príkaz vysádzať ovocné stromy. Ovocné sady tu rozkvitli už v 18. a 19. storočí. Okrem čerešní sa v okolí nachádza aj množstvo jabloní a hrušiek, ktoré takisto skrášľujú okolie. Občianskemu združeniu Alter Nativa, ktoré mapovalo túto lokalitu, sa podarilo narátať vyše 4 000 čerešní a ďalších 2 000 jabloní, hrušiek a ďalších ovocných stromov.

Turistický boom

Počas tých 4 rokov, ktoré tu chodíme, sme mohli pozorovať skvelú ukážku rozvoja cestovného ruchu v „bohom zabudnutom regióne“. Keď sme prišli prvý rok, nebol tu dokopy nikto, žiadni ľudia, žiadne služby. Druhý rok domáci už trošku usmerňovali dopravu, pretože už tu prichádzalo viac ľudí, tretí rok sa už dalo zakúpiť nejaké provizórne občerstvenie.


No a tohto roku sa už vo veľkom čapovalo pivo, limonáda, v ďalších stánkoch sme si mohli kúpiť miestne lokálne produkty ako napr. včelie produkty a med, ktorý je mimochodom vynikajúci (určite aj vďaka toľkým kvetom, ktoré tu majú včely k dispozícii)!

V sadoch sa nachádza množstvo včelínov, včely tu majú dokonalé podmienky a pri zakvitnutí všetkých čerešní majú čo robiť, aby to stihli všetko poopeľovať. Jeden rok sme pred nimi museli dokonca aj utekať.


Sympatickým prvkom je, že zatiaľ nič nebolo v obci spoplatnené, ani parkovacie miesta, ani vstup do sadov. Na začiatku obce majú iba kasičku, ktorá je však na báze dobrovoľného príspevku, ktorý slúži na starostlivosť a udržiavanie čerešňových sadov.


Väčšinou čerešne kvitnú v tejto oblasti na prelome apríla – mája alebo v prvej polovici mája. Avšak tohto roku je jar výrazne posunutá a svoj vrchol dosahujú práve teraz! Takže neváhaj a príď sa na túto nádheru pozrieť, ďalšia možnosť bude opäť až o rok.