Pokračujeme hrebeňom Malých Karpát

Ako dopadlo naše nocovanie v Malých Karpatoch? Stihli sme predtým avizovaný západ slnka? Videli sme počas druhého dňa ešte nejaké kvitnúce medvedie cesnaky? Poď sa pozrieť na pokračovanie našej hrebeňovky v Malých Karpatoch.

V predchádzajúcom článku sme prešli prvý deň hrebeňovky Malých Karpát, ktorej výber obdobia nebol náhodný. Chceli sme na vlastné oči vidieť nádherné koberce medvedích cesnakov, avšak zďaleka to nebolo len o cesnakoch. Pokračujeme ďalej...

Epický záver dňa

Po Vápennej sme sa ponáhľali za západom slnka na Klokoči, cestou som videla muflóny a celkovo bol tento úsek asi najkrajší na celej trase. No a ako dopadol západ slnka, za ktorým sme sa tak ponáhľali? Bolo to úplne skvelé!

Výhľad z Klokoča bol nádherný a zlatisté slnko osvecovalo celé Malé Karpaty, ktoré chytali krásnu farbu. Užívala som si túto chvíľu najviac, ako sa dalo! Síce zvalená na zemi, ale maximálne spokojná a šťastná.


Posledné minúty západu slnka sme kráčali lesom, cez ktorý presvitala obrovská červená guľa, pôsobilo to mysticky. K nášmu dnešnému nocľahu to bolo z Klokoča už len asi 15 – 20 minút chôdze. Na Amonovu lúku sme prišli za súmraku, kamoška už bola tam... a, bohužiaľ, aj veľká partia chlapov, ktorá sa sem prišla očividne asi len ožrať a obsadili celé okolie ohniska, lavičky aj prístrešok, ktorý tam bol... super, vďaka. Od ohľaduplného správania mali fakt ďaleko.

Takmer 20 km musíme vtesnať do cca 6 hodín. No nič, pridávame poriadne do kroku.

Pobrali sme sa teda ďalej a rýchlo sme postavili stan, kým bolo ako-tak vidno. Uvarili sme si večeru, dali sme si jeden na prípitok a užívali si príjemný večer. Prešli sme okolo 23 – 24 km s prevýšením viac ako 1 000 metrov, ale hlavne vzhľadom na dĺžku spánku predchádzajúcu noc, som začala pomaly zaspávať, a to po sediačky!

Najkvalitnejšia noc v stane

Keď sme sa pobrali do stanu (okolo 22:00), v momente som odpadla a zobudila som sa až o 5 ráno! Ešte nikdy sa mi v stane nestalo, aby som spala tak dlho bez zobudenia, väčšinou sa budím na každý zvuk, na každé pohnutie vetvičky, ale tu som bola totálne „mŕtva“. Dokonca, že vraj tá partia hučala a kričala do 3 ráno... Musím povedať, že táto malokarpatská noc bola zatiaľ moja najkvalitnejšia noc v stane, haha, to som teda nečakala.


O 5:00 sme však nevstávali, po prebudení som sa len pretočila na druhú stranu a spala som ďalej. Zobudili sme sa až okolo pol 9 (dohodli sme sa, že budík si nedávame), dopriali sme si dlhý spánok, čo sa potom ukázalo ako problém. Po rozzipsovaní stanu sme si našli nádherné prekvapenie. Naša kamoška nám pred stanom nechala krásny odkaz, že nám ďakuje za predchádzajúci deň a za Vápennú (na ktorú by bez nás, podľa jej slov, nevyšla... ja si myslím, že určite áno). My ďakujeme, pretože toto nám zaručene spravilo deň, a hneď takto zrána!


Škoda, že sme si nevymenili žiadny kontakt. Zaujímalo by ma, ako sa jej darilo a či tú SNP-čku dokončila.

Spánok vs. autobus

Predchádzajúci deň sme boli väčšinou bez signálu, takže sme si nemohli pozrieť spoje, na Amonovej lúke to nebolo o nič lepšie. Vyrazili sme niečo pred pol 10, po chytení signálu niekde na trase som pozrela spoje, ktoré ma dosť znepokojili. Posledný možný autobus, ktorý sme museli stihnúť kvôli prestupu na posledný vlak domov šiel okolo 16:00, uff, ten spánok to teraz poriadne skomplikoval. Takmer 20 km musíme vtesnať do cca 6 hodín. No nič, pridávame poriadne do kroku.


Prechádzame okolo zrúcaniny zámku Mon repos a horárne, takto osamotené uprostred lesa to pôsobí celkom strašidelne, spať by som tu rozhodne nechcela. Na rázcestí Pod Čiernou skalou si robíme krátku zachádzku po žltej značke na Kršlenicu. Ide o skalné útvary nad Plaveckým Mikulášom, je odtiaľ pekný výhľad. Na spiatočnej ceste sme sa trochu zamotali... bolo tu vychodených veľmi veľa chodníčkov, ako naschvál teraz, keď sa ponáhľame. Napriek časovej tiesni sme túto zachádzku nechceli vynechať, pretože tak skoro sa sem asi nedostaneme.

Vyčerpávajúce teplo v polovici mája

Po nájdení toho správneho chodníčka pokračujeme ďalej červenou, míňame rázcestie Červená hora, Brezinky rázc. (tento úsek bol celkom oddychový a pohodový) a pri smerovníku Rázc. pod Ostrým kameňom začíname stúpať na zrúcaninu hradu Ostrý kameň. Stúpanie je krátke, ale veľmi výživné. Hore si prezliekam legíny za kraťasy, pretože teplo začína byť úmorné, obzvlášť tu, kde od skál teplo sála dvojnásobne. V polovici mája nás to celkom prekvapilo.


Dlhšie pauzy na jedlo alebo oddych sme si počas celého dňa veľmi dovoliť nemohli, takže pomerne jednoduchá trasa sa v momente stala náročnejšou. Od hradu nás čakal pomerne skalnatejší úsek, kde bolo treba byť opatrný a dávať pozor, kam šliapnuť. Bolo to dosť vyčerpávajúce, hlavne kvôli spomínanému sálajúcemu teplu, keď sme vošli do lesa, veľmi sme sa potešili.


Onedlho prichádzame na najvyšší vrchol Malých Karpát – Záruby. Netreba tu čakať výhľady, má 768 m n. m. a je celý zalesnený. Nasleduje príjemný úsek na Havranicu, ktorá má na strome príznačný symbol – havrana, ktorého som sa najprv trochu zľakla, lebo vyzeral úplne ako živý. V týchto úsekoch nás už opäť sprevádzajú nádherné medvedie cesnaky.

Cesnaky sú späť

Ďalej nasleduje Havrania skala, ktorá ponúka pekné výhľady na Podunajskú nížinu. To je jediné miesto, kde sme už niekedy predtým v rámci Malých Karpát boli. V okolí Havranej skaly je jedna z najväčších koncentrácii medvedích cesnakov, akú sme na tejto trase mali. Vyzerá to proste úžasne! Nevieme sa vynadívať a vôbec sa nám nechce odísť. Ale čas neúprosne plynie a musíme pokračovať ďalej.


Pod Havraňou skalou už opúšťame červenú značku a pokračujeme po žltej smer Klauža, kde sa napájame na modrú, ktorá nás dovedie až do Smoleníc. Tu už ideme takmer poklusom, pretože časové údaje na tabuľkách berieme s rezervou. Čas, ktorý ukazujú sa dá skresať, ale stáva sa, že ukazujú aj menej, než reálne treba ísť a trasa sa rázom natiahne, a to sme si teraz absolútne nemohli dovoliť.

Stihli sme to?

Ešte pred príchodom do samotných Smoleníc prechádzame popri krásnom Smolenickom zámku, ktorý sa nám pri zostupe ukázal. Keď bolo jasné, že autobus stíhame, vydýchli sme si a trochu zvoľnili tempo, nohy som už mala takmer v kŕčoch.

Po príchode do Smoleníc si hneď v prvom bufete dávame čapovanú kofolu, po ktorej sa len zaprášilo, mňam. Nakoniec sme na zastávke ešte aj čakali 15 – 20 minút, kým prišiel autobus, avšak časová tieseň a stres, ktorý nás celý deň hnal, bol nepríjemný. Ale našťastie to vyšlo, a to ešte aj s bonusom v podobe dlhého kvalitného spánku.


Moje pocity z tohto treku boli, a stále aj s odstupom času sú, jednoducho skvelé! Na svedomí to má viacero faktorov – pokročilá jar a nádherný les, ktorý po dlhej zime poskytuje dokonalé pohladenie duše, jedinečné kvitnutie medvedích cesnakov, pre nás úplne neokukané a nové pohorie, ktoré vyzerá inak, než na aké sme zvyknutí, nečakane skvelé počasie a mnoho ďalšieho.

Teším sa, že sme objavili a preskúmali aj tento, pre nás vzdialený kút Slovenska, a to hneď v podobe dvojdňovej hrebeňovky s prespávaním, ktoré dodalo tejto túre pridanú hodnotu!

Zhrnutie

• Názov: Hrebeňovka Malých Karpát
• Lokalita: Malé Karpaty
• Značenie: veľmi dobré, na začiatku viacero zmien farby turistickej značky
• Obmedzenie: bez obmedzenia
• Obtiažnosť: 2 - 3/5
• Trvanie: 2 dni: 1. deň – 8 hod. chôdze (bez prestávok), 2. deň – 6,5 hod. chôdze (bez prestávok)
• Parametre: 1. deň: 23 km, 1 035 výškových m; 2. deň: 19,4 km, 592 výškových m; spolu cca 42 km, 1 698 výškových m
• Typ: hrebeňový prechod
• Možnosť parkovania/spoje: možnosť parkovania pri Zochovej chate, spoje z Modrej na Zochovu chatu
• Mapka: sekcia Výjazdy