Skalisko - skala schovaná uprostred Volovských vrchov

Čo tak navštíviť menej známe pohorie, kde sa môže stať, že za celý deň nestretneš nikoho a napriek tomu si užiješ krásne kruhové výhľady? Ide sa na Skalisko.

Volovské vrchy sú pomerne málo navštevované a menej známe slovenské pohorie. Avšak ich rozloha nie je zanedbateľná. Vypĺňajú priestor medzi Košicami, Margecanmi, Rožňavou a siahajú takmer až k Spišskej Novej Vsi. Sú súčasťou Slovenského rudohoria.


Pohorie je najviac spomínané asi v súvislosti s Cestou hrdinov SNP, pretože je to pomerne dlhý úsek „bez civilizácie“. Najvyšším vrchom je Zlatý stôl (1 316 m n. m.), pre Košičanov sa Volovské vrchy spájajú najmä s vrchom Kojšovská hoľa (1 246 m n. m.). My sa dnes pozrieme na druhý najvyšší vrchol Volovských vrchov – na Skalisko (niekde sa môžeš stretnúť aj s označením Skalisko-Volovec).

Odkiaľ vyraziť?

Skalisko leží na hlavnom hrebeni Volovských vrchov a priamo cezeň prechádza aj spomínaná Cesta hrdinov SNP. Možností, ako sa sem dostať, je dosť. Z južnej strany od Rožňavy sa sem dá dostať z obce Čučma po modrej a následne žltej turistickej značke alebo po zelenej, ktorá ťa dovedie priamo až na Skalisko.


Z obce Betliar (kde si túru môžeš ozvláštniť návštevou krásneho zámku Betliar) sa sem dostaneš po žltej a následne červenej turistickej značke. Ak si chceš prejsť krátky úsek Cesty SNP, tak ťa na Skalisko dovedie červená značka z Úhornianskeho sedla alebo ak vyrazíš po červenej zo západu, štartovať budeš zo sedla Súľová.


Existuje ešte ďalšia možnosť a tou sa vyberieme práve dnes. Pri Nálepkove sa nachádza maličká obec Henclová, ktorá dnes bude naším štartovacím miestom. Ak by sme v Nálepkove pokračovali autom ďalej, dostaneme sa do Švedlára, z ktorého sa dá vystúpiť na Bukovec (ponúka nádherný výhľad na Vysoké Tatry), na ktorý sme vystúpili z opačnej strany, z obce Poráč, pri našich potulkách Volovskými vrchmi.

Nenáročná trasa

Na konci Henclovej parkujeme a odtiaľ vyrážame po zelenej turistickej značke. Na konci dediny nás vyprevádza miestny psík, ktorý sa popri nás motal, kým sme sa pri aute chystali.

Za obcou sa nachádzajú veľmi pekné lúčky, ktoré sú posiate brezami. Vyzerá to ako z rozprávky. Väčšina našej trasy ide po lesnej ceste, takže stúpanie je príjemné a nečakajú nás dnes žiadne prudké strmáky. Je začínajúca jar, takže si vychutnávame pohyb v prebúdzajúcej sa prírode. Zovšadiaľ tečú maličké potôčiky a razia si cestu lesom.


Zelená turistická značka, po ktorej kráčame, je zároveň Chodníkom Pavla Jozefa Šafárika, ktorý mimochodom vedie aj cez obec Brdárka, o ktorej si sa mohol dočítať prednedávnom. Chodník Pavla Jozefa Šafárika je turistická magistrála spájajúca Nálepkovo a Jelšavu a má takmer 100 km.

Po prejdení výraznej serpentíny prichádzame k prameňu, ktorý je výdatný, a tak si tu naberáme vodu. Okolie je tu veľmi pekné, nachádzajú sa tu aj lavičky a stôl, tak sme sa rozhodli si tu chvíľu spraviť pauzu. Tu sa už pohybujeme prevažne v ihličnatom lese, tie mám veľmi rada.

Skalný vrchol

Tesne za studničkou prechádzame sedlom Volovec (tu ťa privedie žltá značka z Betliara) a ďalej už pokračujeme súbežne po zelenej a červenej turistickej značke. Zaujímavosťou je, že sa tu nachádza už pásmo kosodreviny... vzhľadom na polohu v rámci Slovenska a vzhľadom na nadmorskú výšku, by som ju tu nečakala.
Po cca 2 km prichádzame na samotný vrchol Skaliska. Je neprehliadnuteľný. Ide o výrazný skalný vápencový masív, miestami mi pripomína hríb, z ktorého je krásny kruhový výhľad, pretože výrazne vystupuje nad svoje okolie.

Výhľad na všetky strany

Na severozápade pozorujeme panorámu Vysokých Tatier, ako na dlani máme Kráľovu hoľu so zvyškami snehu, naopak na juhu sa kocháme už úplne zelenými lesmi. Krásne vidieť ako nadmorská výška, ale aj orientácia lokalít v rámci Slovenska vplýva na príchod jari. Zatiaľ čo my sme dnes zo severu kráčali prevažne ešte „hnedým“ lesom bez lístia, z juhu už je komplet všetko zelené.

V diaľke vidno aj planiny Slovenského krasu, ktoré sú svojím vzhľadom a reliéfom nezameniteľné – sú typické rovinatým povrchom, avšak obkolesujú ich strmé svahy, ktoré sa prudko zvažujú. Za planinami možno vidieť už maďarské územie.


Neďaleko pod Skaliskom, na južnej strane, sa nachádza horská chata Volovec. My sme ju nenavštívili, pretože v čase našej túry bola zatvorená, ale podľa obrázkov a videí určite stojí za návštevu. Podľa informácií chata ponúka občerstvenie a ubytovanie, v čase letných prázdnin nepretržite, mimo tohto obdobia cez víkend. Pri chate sa nachádza aj prameň.

Trasa pre milovníkov samoty

Na vrchole sme sa zdržali, posedeli si a oddýchli. Na samotnom hrebeni sme stretli len 3 ľudí, ktorí ale prišli z iného smeru ako my, inak sme za celý deň nestretli absolútne nikoho. Na našej trase z Henclovej (tam aj späť) sme boli úplne sami!

Zo Skaliska sa, bohužiaľ, možno „kochať“ aj pohľadom na široké rúbaniská. Práve holoruby sú spomínané SNP-čkármi, že výrazne sťažujú orientáciu na trase.


Spiatočná cesta nám ubehla pomerne rýchlo, kráčalo sa dobre, pretože klesanie nebolo prudké. Pri aute nás opäť víta psík, ktorý nás na začiatku aj odprevádzal.

Ak sa chceš vyhnúť množstvu turistov a objavovať nepoznané a neokukané miesta Slovenska, určite Volovské vrchy stoja za návštevu. Táto trasa je nenáročná, vhodná aj pre začínajúcich turistov a keďže vrchol poskytuje kruhový výhľad, je na začiatok dobrou motiváciou.

Zhrnutie

• Názov: Skalisko
• Lokalita: Volovské vrchy (Slovenské rudohorie)
• Značenie: veľmi dobré
• Obmedzenie: bez obmedzenia
• Obtiažnosť: 2/5
• Trvanie: 5 hod. (dokopy)
• Parametre: 15 km (dokopy), 616 výškových m
• Typ: výstup na vrchol
• Možnosť parkovania/ spoje: na konci obce na okraji cesty, autobusové spojenie z Nálepkova hlavne počas víkendu slabé
• Mapka: sekcia Výjazdy