Nepoznanou magistrálou – Cesta Márie Széchy – 1. časť

Chceš sa vydať na málo známu a nefrekventovanú magistrálu spájajúcu stredné a južné Slovensko? Poď s nami na Cestu Márie Széchy!

Jar prišla tohto roku náhle a rovno s letnými teplotami. V hlave mi skrsla myšlienka: „Čo tak vyraziť na viacdňový trek už začiatkom mája?“ Vždy som chcela v jarnej prírode, ktorá hýri neuveriteľne mnohými odtieňmi zelenej, stráviť viac dní aj s prespávaním.

No väčšinou nebolo času kvôli pracovným alebo iným povinnostiam, a tak sa moje viacdňové treky sústreďovali do letných mesiacov. Preto ma myšlienka vyraziť už začiatkom mája nadchla. Prialo aj počasie, vládlo ustálené slnečné, s letnými teplotami a nočné teploty sa tiež nenechali zahanbiť.

Náročná logistika

Rozmýšľala som, kam pôjdeme, keďže v horách ešte zeleno nie je, na to je ešte skoro. Blúdim po mape a môj pohľad padol na Cestu Márie Széchy, po ktorej úseku sme už v minulosti kráčali. Zdá sa to byť ideálna trasa na toto obdobie – začíname severne, no trasa je orientovaná smerom sever-juh, a tak by sme mali končiť až pri maďarských hraniciach.

Je to jasné, ideme tam! No už pri plánovaní narážame na problém – štartuje sa na Muránskom hrade, resp. sa to dá ísť aj opačne, tým pádom je začiatok na Fiľakovskom hrade.

Trasa vychádza na tri dni, takže záver treku nás čaká v nedeľu poobede, a dostať sa v nedeľu poobede z Fiľakova späť na Spiš nebude vôbec jednoduché, ak vôbec možné. Rozmýšľame nad možnosťou s autami, nakoľko máme ísť štyria, no nakoniec ideme len dvaja a tak dumeme ďalej.


Nakoniec z praktického hľadiska volíme možnosť odviezť si auto do Fiľakova a nejako sa spojmi vrátiť do východiskového bodu na Muráň (je pracovný deň, takže snáď sa to podarí). Chvalabohu za túto alternatívu, ale o tom neskôr.

Muránsku planinu sme si celkom obľúbili, a tak sa teším, že sa opäť ocitneme v týchto končinách.

Nekonečná a intenzívna cesta

Vyrážame už o šiestej ráno, aby sme stihli o deviatej autobus z Fiľakova. Nasadáme do autobusu, ktorým sa povezieme asi hodinu do Rimavskej Soboty, kde máme vyše hodiny čas na prestup, a tak si ideme nakúpiť jedlo. Nabalení pokračujeme na vlakovú stanicu, kde čakáme na vlak do Tisovca.


O pol dvanástej prichádza vlak... teda, jeden vagónik „strelky“, ako to my voláme. Skoro som odpadla... to bude strastiplná cesta. Vlak s nami „hádže“ zo strany na stranu, brzdy a koľajnice pod nami škrípu... cesta do Tisovca sa razom mení na intenzívny zážitok.

Som prekvapená z okolia, ktoré pozorujem za oknom, je to tu veľmi pekné, pre mňa úplne nepoznané. Po hodine vystupujeme v Tisovci, kde rýchlo na mape kontrolujem, či sme správne, pretože zastávka vyzerá... no, povedzme, že nie najlepšie.

Mňam, muránske buchty

Smerujeme na autobusovú stanicu, kde nás čaká konečne záverečný spoj do Muráňa. Autobusom je to už len 10 minút, tesne pred 13:00 konečne vystupujeme v Muráni! Celý deň ma ženie predstava vynikajúcich muránskych buchiet, no po príchode zisťujeme, že momentálne nie je ani jedna!


Ďalšie budú až takmer o hodinu, uff, no bez buchty dnes neodídem, takže smerujeme do pre nás veľmi dobre známeho penzióna, kde si dávame pivko a čakáme na ďalšiu várku buchiet. Za vedľajším stolom pozorujem dvoch turistov, ktorí majú rovnako veľké batohy ako my... je jasné, že tiež idú na noc, ktovie, možno aj tým istým smerom.

Teplejšie, než sa zdalo

O 14:00 konečne štartujeme aj so zásobou buchiet, smerujeme do susednej obce Muránska Lehota. Trasa oficiálne začína na Muránskom hrade, no z časových dôvodov začíname v Muráni, navyše hrad sme už mnohokrát navštívili a začať trek z druhej strany hradu z Muránskej Huty alebo Prednej hory sa nám z logistických dôvodov nepodarilo.


Veľmi rýchlo zisťujem, že môj výber oblečenia nebol úplne najsprávnejší, a tak rýchlo mením legíny za kraťasy. Je naozaj teplo, viac než som čakala! Nad dedinou sa tešíme z krásneho pohľadu na samotný Muráň a skalné bralo so zrúcaninami hradu nad ním.

Pokračujeme lesom a onedlho sme už v spomínanej susednej dedinke, za ktorou nasleduje príjemný lúčny úsek, no ten rýchlo končí a začína poriadne stúpanie lesom. Strmý úsek nemá konca, na trase cca 5 km nás čaká prevýšenie vyše 500 výškových m.

Dobre známy výhľad

Po hodine konečne vychádzame z lesa... a čaká nás asi najkrajší úsek treku. Vyšli sme z lesa na nádherné lúky, ktoré sú posiate osamotenými stromami, vyzerá to ako z rozprávky. Hneď sa lepšie kráča.

Pozorujeme mohutný a pomerne vysoký vrchol na severovýchodnej strane, podľa mapy by to mala byť Stolica – najvyšší vrch Stolických vrchov, resp. je to možno aj vrchol Kohút, ťažko povedať.

Lúkami stúpame k Chate Nemcová, pri ktorej sme boli už na jeseň, takže vieme, aký krásny výhľad nás odtiaľ čaká. Pri chate si dávame oddych, ja dopĺňam energiu rýchlou formou – cukríkmi, krotím sa, aby som nezjedla hneď celý balík.


Vôbec sa mi nechce postaviť, vyhrievam sa na slniečku a pozerám sa na Muránsku planinu ako na dlani, za ňou panorámu krásne dotvára hrebeň Nízkych Tatier – Kráľova hoľa spolu s Orlovou a Bartkovou. Po iné roky by boli ešte biele, no teraz sú už bez snehu.

Zlatá hodinka na záver kráčania

Nakladáme batohy naspäť na chrbty a pokračujeme ďalej k nášmu dnešnému nocľahu. Spočiatku je cesta prehľadná a kráčame po lesnej ceste, no po rázcestí Tri Chotáre sa chodník neraz stráca a my sa motáme hore-dole pomedzi popadané stromy a konáre.

Podľa mapy by sme mali bočiť z hlavnej cesty, no pozdĺž celej cesty je obrovské družstvo.

Tesne pred 19:00 prichádzame k útulni Sláviček. Slnko už osvetľuje všetko navôkol do zlatistých farieb – nádherný záver dňa. Užívam si atmosféru, ktorú toto miesto má. Už z diaľky cítime dym, čuch nás neklame, pri ohnisku pred útulňou nás vítajú dvaja turisti, áno, sú to tí od vedľajšieho stola z penziónu s rovnako veľkými batohmi, takže predsa len sme mali rovnaký cieľ.

Krásne okolie útulne

Útulňa má iba tri roky a bola vybudovaná vďaka projektu Hikemates, vyzerá veľmi pekne zvonku aj zvnútra. Hore sa vyspia minimálne štyria ľudia, dole minimálne ďalší dvaja až traja, ďalšie miesta sú na terase útulne. Hneď vedľa sa nachádza aj Chata Tŕstie a prameň.


Priamo od útulne sledujeme nádherný západ slnka. V diaľke vidno obrys najvyššieho vrchu Veporských vrchov – Klenovského Vepora – ktorý je svojím tvarom nezameniteľný, a takisto pozorujeme aj hrebeň Nízkych Tatier, vidno Ďumbier aj západné pokračovanie hrebeňa.

Na ohni si opekáme klobásky, kecáme so „spolubývajúcimi“ a vychutnávame si pokoj a oddych. Niečo po desiatej si ideme ľahnúť, síce sme prešli len cca 13 km s prevýšením 820 výškových m, no dnešný deň bol dlhý a cestovanie nás tiež zmohlo. Noc bola príjemná, žiadne plchy či otravný hmyz.

Dnes to bude náročné...

Vstávame okolo 6:30, dnes nás čaká poriadne dlhý deň – potrebovali by sme dôjsť až do Rimavskej Soboty, resp. až za ňu, čo vychádza na cca 40 km. Balíme výbavu, ktorá je našťastie ľahká vďaka ultralight veciam od VAUDE (spacák, karimatka aj stan).

Čaká nás síce poriadna porcia kilometrov, no prevýšenie za celý deň by malo byť len okolo 350 výškových m a v podstate by sme mali celú cestu klesať (1 200 m klesania), takže by to nemal byť problém, či áno? Uvidíme. Raňajky si dávame po necelej hodinke chôdze s pekným výhľadom na našu dnešnú trasu.

Spiatočka v čase

Charakterovo to, samozrejme, nie je Fatra či Tatry, no okolie ma prekvapuje svojou krásou, terén sa vlní do množstva pahorkov, ktoré sa striedajú s krásnymi lúkami – takýto typ terénu mám vizuálne veľmi rada. Po hodinke a pol prichádzame do obce Polom, alebo osady?

Neviem ako to nazvať, no vyzerá to tu akoby sme sa vrátili v čase do minulých dôb – staré domy, niektoré z nich spadnuté, stará cesta, sem-tam nejaký človiečik... pôsobí to tu však veľmi príjemne a mám pocit, že sme úplne „na konci sveta“, hoci najbližšie mesto je len 7 kilometrov.

A teraz kadiaľ?

Za Polomom narážame na prekážku – podľa mapy by sme mali bočiť z hlavnej cesty, no pozdĺž celej cesty je obrovské družstvo. Schádzame nižšie so zámerom obísť ho, no aj z tejto strany je to všetko ohradené elektrickými ohradníkmi, navyše kravky nám už dávajú pohľadom pocítiť, že im narúšame územie, na čo nás upozorňuje aj značka zákazu prechodu.


Motáme sa okolo a nevieme ako to obísť, keď vtom započujeme krik pracovníkov družstva, aby sme prešli po ceste priamo cez družstvo popod ohradník. Tak teda podliezame elektrický oplotok a pokračujeme opäť lúkami. Nasleduje veľmi pekný úsek, všade navôkol počuť cvrčky, tento zvuk na mňa pôsobí neskutočne upokojujúco.

Opäť sa pýtam, kadiaľ?

Robíme si miernu zachádzku na vrch Laz, z ktorého pekne vidieť Polom a okolie, ktorým sme pred chvíľou prechádzali. Nasledujú strastiplné úseky, čo sa týka orientácie. Buď sú úseky slabo značené, alebo je tu „milión“ ďalších lesných ciest, z ktorých nemáme ani tušenia, ktorá je tá správna. Mobil vyťahujem častejšie, než mi je milé, no miestami blúdime aj s mapou pred sebou.


Sedlom Brezina a Prievaly pretíname cestu vedúcu do okolitých obcí. Na náučných tabuliach sa dozvedáme o láske a živote Márie Széchy a Františka Wesselényiho, ktorých spájala práve táto cesta, keď cestovali z jedného hradu na druhý.

Kultúrna krajina vs. lesy

Zrazu naša cesta lesom končí a my sa ocitáme na okraji poľa, ktorým naša trasa pokračuje. Z jedného poľa prechádzame na druhé medzi obcami Kraskovo a Babinec. Je citeľné, že sme už výrazne južnejšie, pahorky a lesy sa začínajú striedať s kultúrnou krajinou a obhospodarovanou pôdou.


Dávame si pauzu a varíme obed, je už pokročilá poobedná hodina a brucho hlási hlad. S obedom nijako nešpekulejeme, prevárame vodu na cestovinky, ktoré hlad rýchlo zaženú.

Po lesnom úseku vychádzame na asfaltku, ktorá prechádza cez dedinu Horné Zahorany. Po asfalte kráčame asi štyri km, v týchto úsekoch začínam pociťovať zvláštnu bolesť v chodidle, hmm, asi únava, tvrdý povrch? Neviem, snažím sa to veľmi nevnímať a pokračujeme ďalej.

Záverečný úsek zdanlivo jednoduchý

Nasleduje posledný lesný úsek pred Rimavskou Sobotou. V lese opäť blúdime a hľadáme tú správnu cestičku, cítiť, že táto trasa nie je absolútne frekventovaná. Prechádzame krásnou lúkou, na ktorej cvrčky vo veľkom „vyzváňajú“.


Z náučnej tabule sa dozvedáme, že sa nachádzame v močaristom území – PR Pokoradské jazierka. Bolesť nohy sa začína stupňovať, začínam byť z toho nervózna, Rimavská Sobota síce už nie je ďaleko, no záverečný takmer 10 km úsek výhradne po mestskom asfalte mojim bolestiam rozhodne nepomôže. Paradoxne je to úsek bez akéhokoľvek prevýšenia či náročných pasáží, ktorý mal byť „malina“. Uvidíme...

Ako dopadol druhý deň na magistrále? A čo bolesť nohy? Došla som do dnešného cieľa? A čo zvyšok treku? O tom si povieme nabudúce.