Aktívna dovolenka v Taliansku a ako sme (ne)zdolali Cima Valdritta

Minulý rok sa nám s priateľkou osvedčila dovolenka v „kombo“ štýle hory a more v Chorvátsku a Slovinsku. Tento rok padla voľba na Taliansko.

Pôvodne to mala byť stanovačka a turistika v čarovnom severnom Taliansku, ale predpoveď počasia nebola najpriaznivejšia a teplota vzduchu na stanovanie už vôbec nie. Voľba preto padla na najväčšie jazero v Taliansku, Lago di Garda, čiže Gardské jazero, a jeho okolie. Je predsa len položené trochu južnejšie a s nadmorskou výškou len 65 m n. m. má príjemnú klímu. Je obklopené horami s výškou aj cez 2 000 m n. m.

Spakovať auto a vyrážame

Rozhodli sme sa cestovať mimo diaľnic. Času sme mali dosť a veľmi ma nebaví šoférovať po nezáživných diaľniciach. Ešte sme aj nejaké to euro ušetrili na benzíne a diaľničných poplatkoch. Cestu sme si rozdelili na dva dni.

Zastavili sme sa v mestečku Kolbnitz u našich rakúskych susedov, kúsok od Talianska. Miesto a ubytovanie sme volili podľa jednoduchých kritérií: poloha (cca v polovici alebo kúsok za) a cena (čo najnižšia). Dorazili sme v podvečerných hodinách a išli na prechádzku po okolí. Tak trochu zapadákov pánubohu za chrbtom, ale krásne okolie a večerná prechádzka po 8-hodinovom sedení v aute padla vhod. Zajtra ráno pokračujeme.

Do cieľa to bolo niečo cez 300 km, takže väčšinu sme mali za sebou. Ubytovali sme sa na priváte severne od jazera v mestečku San Giorgio, kúsok od „horolezeckej Mekky“ Arco. Všade naokolo sú olivové háje, vinice a ten výhľad na hory z okna...

Cyklista je tu rešpektovaný a plnohodnotný člen premávky.

Dokázal by som dlhé hodiny len tak sedieť, hľadieť a kochať sa. Obrovské jazero s obvodom 158,4 km sa rozprestiera na 369,98 km štvorcových. Na severe je obklopené skalnatými vrchmi, ponúka nespočet možností na turistiku a cyklistiku.

Prvý deň v sedle bicykla

Domáci nám za symbolickú cenu požičal bicykle. Vybrali sme sa do neďalekého mestečka Limone sul Garda. To sa nám podarilo až na druhý pokus, ale predsa. Prečo na druhý? Do navigácie som zadal spôsob dopravy – horská cyklistika. Domáceho biky nie sú úplne horské, ale hovorím si, dobre to bude. Chodníky, cesty a tunely sú vytesané do skál nad jazerom s dychberúcimi výhľadmi.


Všetko išlo hladko, až kým navigácia nezahlásila, aby sme odbočili doľava. To bol strmák v lese, čo by bol veľký problém. Hovorím si, možno je to len kúsok. Pozerám na naše trekové biky, na moju nežnejšiu polovičku a uznávam, že toto by bolo aj na endure dosť.

Zmena plánu – teda ani tak nie plánu, ako spôsobu, ako plán splniť. Vraciame sa serpentínami dole k jazeru, popri ňom vedie cesta do nášho cieľa. S touto možnosťou nie som veľmi stotožnený, teda vôbec. Je to frekventovaná cesta s niekoľkými tunelmi. Zákaz pre cyklistov tu nie je, len príkaz byť vybavený reflexnými prvkami a svetlom.

Cyklista tu je veľmi rešpektovaný a doslova plnohodnotný člen premávky. Nehrozilo, aby nás niekto obehol, keď išlo auto aj v smere oproti, a to nielen v tuneloch. Dvaja žiletkári si to v pohodičke dupali vedľa seba a za nimi sa poslušne vliekla kolóna áut, šoféri trpezlivo čakali na príležitosť, kedy budú môcť obiehať. Toto by som veru o temperamentných Talianoch nepovedal.

Tak napokon to bicyklovanie cez tunely nebolo až taký adrenalín. Po chvíli sa dalo prejsť z cesty na visutý chodník ponad breh jazera až do Limone sul Garda.


Mestečko vsadené do skál na brehu jazera bolo známe pestovaním citrusov. Mohlo by sa zdať, že pomenovanie Limone je odvodené od všadeprítomných citrónov. V skutočnosti pomenovanie vzniklo od slova limen, čo znamená hranica. Mesto bolo totiž hraničnou oblasťou medzi Bresciou a Trentom. Dali sme si krátku pauzu na povestnú taliansku zmrzlinu a keď tak pozerám na hory oproti, miestami zahalené v oblakoch, len dúfam, aby zajtra tak nebolo. To by sme tam hore asi veľa nevideli.

Pohorie rozprestierajúce sa v provinciách Trento a Verona

Monte Baldo, cez ktoré vedie Mierová cesta, alebo Peace Pathway, po taliansky Sentiero della Pace, je turistické pásmo dlhé 500 km, ktoré kopíruje vojenské chodníky z 1. svetovej vojny. Z mesta Malcesine na hrebeň premáva lanovka, ktorej kabína rotuje okolo vlastnej osi. My si to ale pekne vyšliapeme.

Auto sme parkovali bezplatne pri prostrednej stanici lanovky. To sa nám nechcelo veriť. Hľadali sme parkovací automat alebo značenie s telefónnym číslom, QR kódom a cenou za parkovanie – ale nič sme nenašli. Maličkosť, ale poteší.


Náš trek sa začínal po úzkej ceste popri pár domoch, neskôr sa vnoril do lesa v podobe chodníka, dláždeného z kameňa prítomného všade okolo. Nikde ani živej duše. Vravíme si: „Žiadni turisti?" Vlastne, dvoch sme stretli. Niežeby nám niekto chýbal, ale takýto pokoj sme nečakali. Domáci vravel, že môžeme stretnúť medveďa a keď tak pozeráme okolo v tom tichu, pravdepodobnosť tu bude.

Vydláždený chodník sa zmenil na klasickú lesnú cestičku, čakali sme, kedy sa nám už naskytne rozhľad na krajinu, ale stále nič.

To bolo ešte v hustom lese, ale stúpali sme už hodnú dobu. Vegetácia by sa už mala pomaly meniť a prídu aj vytúžené výhľady. Všimli sme si odbočku s nápisom La fontana. Bolo to mimo našej trasy, ale boli sme zvedaví, čo za fontána uprostred lesa to môže byť. Pozrel som do mapy, aká dlhá je tá zachádzka.


Bolo to len kúsok, tak teda ideme, veď na fontánu v lese v nadmorskej výške 1 300 m n. m. nenatrafíš každý deň. Bol to vlastne vodopád, ktorý keď sa topí sneh, bude asi dosť veľký. Voda padá, teda v dobe nášho výletu len cícerkom stekala do hlbokej rokliny a rozdelila skalu na dve.

Po malej pauze pokračujeme čoraz strmším terénom, les vystriedala kosodrevina a Lago di Garda sme mali ako na dlani.


Z času na čas sme sa ocitli v hustom oblaku a vtedy sa citeľne ochladilo, ale bolo to len chvíľkové a aspoň nás trochu osviežilo. Keď sme sa vydriapali na kopec, ktorý ani nemá meno (teda aspoň v mape nebol pomenovaný) za horizontom sa pred nami rozprestierali Cima Valdritta a Cima Prà della Baziva. Medzi nimi žľab pokrytý snehom a chodník krížom cez snehové pole.


Priznám sa, s týmto spestrením sme veľmi nerátali, aj keď asi sme mali a ja som mohol zvoliť inú obuv a nie polovičné Garmonty. Našťastie sneh nebol vôbec mäkký a pred pár dňami tadiaľ niekto išiel, tak sa orientujeme podľa stôp v snehu a navigácie. Ako sme stúpali, išlo sa nám horšie a horšie, tak sme sa rozhodli vystúpať zľava po kameňoch.


Žiadna výhra to teda nebola. Rozdrvené kamene vo veľkosti päste nám pod nohami unikali, išli sme hore spôsobom jeden krok dopredu a polovicu kroku nás šmyklo naspäť. Bol to nekonečný a vyčerpávajúci výstup.


Stretli sme pár kamzíkov, ktoré sa nás vôbec nebáli, dokonca jeden ostal stáť na chodníku tak 25 m od nás. Tak si stojíme oproti sebe a pozeráme na seba a každý krok, ktorý spravím, kamzík spraví tiež a pomaly sa k sebe približujeme. Jeho kamaráti sa zatiaľ nerušene pasú o niečo nižšie. „Toto bude šéf a kontroluje situáciu," vravím si. Dali sme ešte pár krokov, že kto z koho – a vyhrávam. Zvedavec sa pridal k svojim a my si ideme tiež po svojom.

Okolie ponúka nespočet možností – od turistiky cez kitesurfing, bicyklovanie až po padleboarding a relax na trávnatých plážach.

Tak sme sa konečne vyškriabali na hrebeň a stretávame ďalšiu živú dušu, tentokrát človečinu. Sólo turista išiel našou trasou, ale opačným smerom, tak si vymeníme info, čo nás ešte čaká a hlavne ako dlho, lebo tie snehové a kamenné polia nám to kúsok natiahli. Sme v časovej tiesni a výstup na Cima Valdritta sa nekoná. Trvalo by nám to cca polhodinu, ale ešte nás čaká 6 km (navigácia ukazuje 2:23 h) po hrebeni k hornej stanici lanovky a potom ďalších 6 km k autu.


Prechádzali sme cez ďalšie snehové polia, to znamenalo ďalšie spomaľovanie a fakt bolo treba byť opatrný, pošmyknutie by mohlo byť fatálne.


Tak sme si kráčali po hrebeni slávneho Monte Baldo a kochali sa výhľadom na obe strany.


V diaľke sa objavila horná stanica lanovky a začali sme uvažovať, že dole sa zvezieme. Už bolo dosť hodín a už sme toho začínali mať aj dosť. Tipujeme, koľko budú pýtať za cestu dole a dohadujeme sa, koľko sme ochotní zaplatiť. Ako sme sa približovali, suma, ktorú sme boli ochotní zaplatiť, sa zvyšovala. Ešte aby sme stihli poslednú jazdu. Podarilo sa.


Lanovka odchádza v pravidelnom intervale. Snažili sme sa dopátrať, ako a kde kúpiť lístok. V budove lanovky aj naokolo bolo pusto. Zdá sa, že dole pôjdeme len s personálom. Tak sme konečne našli chlapíka, čo nám predá lístky, ktorých cena sa pohybuje asi podľa nálady, počasia alebo času. To, že ideme len do polovice, ho netrápilo – cena je taká istá, ako keby sme išli až na konečnú.

To sa nám nechcelo veriť a sumu, čo si od nás vypýtal, sme v žiadnom cenníku na stanici nenašli, dokonca cena až dole a do polovice sa líšili, ale čo už. Šliapať dole sa nám už vôbec nechcelo. A to, že sme len tak-tak stihli poslednú lanovku, nám prišlo ako taká malá výhra. Príjemne unavení sme sa viezli a pozerali okolie.

Ako som už na začiatku spomínal, kabína jednej z najmodernejších lanoviek na svete pomaly rotuje, takže keď je kabína plná (pojme až 30 ľudí), nikto nie je ukrátený o pohľad na krajinu z každého smeru.

Očarujúca krajina, z ktorej sa nám nechcelo odísť

Necelý týždeň nám bol málo. Okolie Gardského jazera ponúka nespočet možností – od turistiky, horolezectva cez kitesurfing, bicyklovanie, paragliding až po padleboarding a relax na trávnatých plážach. Vedeli by sme tu stráviť aj dva týždne. My sme sa ale držali plánu, aj ubytko na pláži sme mali zajednané. Tak možno nabudúce.

Ešte sme zavolali domácemu, nech nám dá tip na nejakú olivovú farmu v okolí, kde sa dá kúpiť olej. A on, že čo sme nepovedali skôr, že jeho otec robí olivový olej. Ráno lialo ako z krhly. Pripravovali sme sa na odchod, keď niekto zazvonil. Otvoril som a pred dverami stál premoknutý otec nášho hostiteľa a v rukách držal dve fľaše olivového oleja. Na otázku, koľko sme dlžní, lámanou angličtinou a s úsmevom na tvári vysvetľoval, že to vyrába pre vlastnú spotrebu a že je to darček.

Ešte sa zdržal, kým sme naložili auto, povyzvedal, ako sme sa mali a či bolo s ubytovaním všetko v poriadku. Nadmieru spokojní, tak znela naša odpoveď. Tak sme spoznali ďalší nádherný kút sveta a dobrých ľudí, čo v ňom žijú. Som si istý, že nás to nikdy neprestane baviť a už sa tešíme na ďalší výlet.

Zhrnutie

• Názov: Cima Valdritta - Monte Baldo
• Lokalita: Gardské jazero, Benátsko
• Značenie: čiastočné (iba začiatok a hrebeň)
• Obtiažnosť: 4/5
• Vrchol: Cima Valdritta 2 218 m n. m.
• Trvanie: 9:00
• Parametre: 16 km/1 803 výškových metrov
• Typ: Vrchol/hrebeň
• Možnosť parkovania: prostredná stanica lanovky z Malcesine „San Michele”
• Mapa a podrobnosti: Garmin aktivita