Alta Via 1 - s batohom cez srdce Dolomitov

Šesť dní, 120 kilometrov, nekonečné výhľady. Alta Via 1 je dobrodružstvo, kde si každý krok užiješ s kávou v ruke a batohom na chrbte.

Určite to poznáš - vymýšľate výlet na leto s kamarátmi a váš najväčší problém je logistika a otázka, ako napasovať toľko ľudí do tak malého množstva áut. Pridáme auto? Požičiame dodávku? Poletíme? Postupné zmeny v zostave však tento problém vyriešia. Aj my sme to zažili. Plán bol jasný: Tour de Mont Blanc, 12 dní, 8 ľudí a jedna dodávka.

Je krátko po polnoci, práve sme prekročili rakúske hranice a smerujeme na Graz. Sedíme vo Fabii, sme traja a máme namierené do Toblachu, odkiaľ sa chceme vydať na trek Alta Via 1. Ak ti na sociálnych sieťach začali vyskakovať videá nádejných influencerov o tejto trase, aká je krásna a úžasne jednoduchá, pravdepodobne si spadol do tej istej králičej nory ako ja.

Ak nie a vôbec netušíš, o čom hovorím, nevadí. Ide o jednu z najpopulárnejších vysokohorských trás v Taliansku, ktorá meria približne 120 kilometrov a vedie nádhernou časťou Dolomitov zo severu na juh. Ak hľadáš trek, kde si užiješ hory bez ferratového výstroja, táto trasa je pre teba ideálna.

Deň prvý – voda nám tečie, ale nie je pitná!

Je krátko po siedmej ráno a parkujeme pri železničnej stanici vo Villabasse, kúsok od známeho Toblachu. Parkovanie je tu zdarma a využíva ho väčšina ľudí, ktorí sa na začiatok trasy dopravia autom. Odporúčam ti však prísť skoro ráno, pretože parkovisko často zapĺňajú aj turisti smerujúci k jazeru Lago di Braies.

Práve toto miesto je oficiálnym začiatkom nášho treku. Dostať sa sem dá aj autobusom (linka 442). No pozor, bez lístka kúpeného vopred ťa šofér nemusí pustiť, čo sme si overili na vlastnej koži.


Ranná rozcvička v podobe niekoľkých kilometrov navyše je teda neplánovaný bonus. Ten nám kompenzuje káva a výhľad na úchvatné jazero obklopené skalným masívom. Už po troch hodinách nám je jasné, že talianska káva ráno bude motivácia vstávať z vyhriateho spacáka. Veď kto by si nedal espresso za eurko.

Mraky turistov v lodičkách s malými batôžkami nám nedovoľujú sa dlho zdržať, a tak obchádzame ligotavé jazero a vydávame sa na prvé veľké stúpanie.


Veľké teplo a vyhriate vápencové skaly z nás každým krokom ťahajú deci vody, a tak keď konečne dorazíme na chatu, plánujeme doplniť vodné vaky. Ceduľka „no drinking water“ nás utvrdí v tom, že vždy, keď bude príležitosť, bude lepšie doplniť zásoby doplna. Namiesto vody nás zachraňuje ľadový čaj a panorámy, ktoré nám sľubujú veľkolepé výhľady v ďalších dňoch.


Únava, hlad a zvyšné výškové metre nám dávajú jasný signál prehodnotiť naše plány. Chceli sme stanovať pri jazerách Lé Vert. Miesto toho dnes končíme pri Rifugio Pederü, kde si pripravujeme večeru na variči a užívame posledné slnečné lúče dňa.

Prvú noc trávime v stane pri potoku kúsok za chatou. Zdá sa, že sme si vybrali naozaj dobré miesto. Krátko po nás si tu stavajú stan aj dvaja mladí nemeckí turisti, s ktorými sa neskôr na trase viackrát obiehame.


Ak si nechceš chaty bookovať rok dopredu a plánovať výlet na deň presne, tvojou jedinou alternatívou bude stan, tarp alebo noc pod holým nebom. Oficiálne je stanovanie síce nelegálne, no tolerované. Dôležité je však dodržať pár pravidiel: stavať stan až po západe slnka mimo dohľadu, ráno sa zbaliť čo najskôr a miesto zanechať čisté.

Ďeň druhý – ako nás hnali kravy a hranolky

Budíček o šiestej ráno. Postupne balíme spacák, karimatky, stan. Rýchle raňajky, to všetko zvládneme do hodiny a vyrážame. SNP-čka ťa vycvičí, a takéto rutiny sa len tak nezabúdajú. Hneď na úvod nás dobieha stúpanie, ktoré sme včera s radosťou vynechali. Motivácia je však opäť vysoká, ženie nás dopredu cappuccino hore na chate... a možno trochu aj stádo pasúcich sa kráv , ktorých tu stretneš neúrekom.


Posilnení týmto zázračným nápojom pridávame do tempa. Potrebujeme dobehnúť včerajší sklz a pred nami je 25 kilometrov s prevýšením 1 800 metrov. Paradoxne, najviac našim kolenám dá zabrať klesanie zo sedla Forcella di Lago, kde na jednom kilometri stratíš 300 výškových metrov.

Za odmenu sa však môžeš osviežiť v ľadovom jazere. Tiež tejto ponuke neodoláme, no už o chvíľu opäť stúpame na najvyššie položené miesto celej trasy.


Na vrchole rozkladáme karimatku a doprajeme si obednú pauzičku s výhľadom. Vyťahujeme našu osvedčenú klasiku, tuniakovú konzervu s tortilou. Tortily tvoria základ na všetkých našich trekoch, sú spratné, dlho vydržia čerstvé a dajú sa jesť v rôznych kombináciách. S novou energiou sa nám kráča oveľa ľahšie.

Highlightom dňa je záverečné stúpanie. Máme skvelé načasovanie, blíži sa zlatá hodinka a krajina zaliata slnečnými lúčmi získava úplne nový rozmer. V ten moment zabudneš aj na to, že ťaháš 10-kilový batoh do kopca.

Boli sme práve pod finálnym stúpaním, keď sa to ozvalo.

Na vrchole nás víta ikonické Cinque Torri a my vítame dvojité hranolky s tiramisu. Cinque Torri, v preklade „Päť veží“, je jedinečný skalný útvar v Dolomitoch neďaleko Cortiny d’Ampezzo, ktorý tvorí päť výrazných vápencových veží. Najvyššia z nich, Torre Grande, dosahuje výšku 2 361 metrov nad morom. Tieto veže vznikli rozpadom pôvodného skalného bloku a dnes sú obľúbeným cieľom turistov aj horolezcov.


Prestávky na chatách sa snažíme využiť najmä na dobíjanie elektroniky, no zároveň si doprajeme chvíľu oddychu. Navečer sa presúvame kúsok nižšie, k chate pod týmto známym masívom. Tu začína „preskúmavačka”, musíme nájsť vhodný flek na túto noc. Po chvíľke hľadania si rozkladáme stany v lesíku neďaleko a od únavy okamžite zaspávame.

Deň tretí - kto neskoro príde, zmokne

Ranný tetris pri balení sa do batoha máme za sebou a opäť sme na nohách. Asi už nemusím vysvetľovať, kam vedú naše prvé kroky. Cappuccino, koláčik a čerstvá obložená žemľa. Ak nechcete schádzať z trasy a potom sa vracať späť, nie je veľmi kde doplniť zásoby. Preto si všetko nosíme so sebou. Máme jedlo na každý deň, ale po čase nás omrzí jesť len tortily alebo ryžové kaše.

Vtrhol dnu a zvolal čosi zvučne po taliansky. Nasledujeme dav a vybiehame von.

Ani dnes nás výhľady nesklamali, mohli sme si naplno vychutnať slnkom zaliatu krajinu. Teda aspoň do chvíle, keď sme v diaľke začuli prvé dunenie búrky. Boli sme práve pod finálnym stúpaním, keď sa to ozvalo. Po nedávnych nepríjemných skúsenostiach sme to nechceli podceniť, a tak si poriadne dávame do tela. Prichádzame práve včas. Zatvárame za sebou dvere Rifugia Adolfo, keď padne prvá kvapka.


Z tepla chaty si cez zarosené okno vychutnávame daždivý večer. Búrka neutícha a náš plán spať pri jazerách nad chatou sa pomaly rozplýva. Nie sme však jediní, koho počasie zaskočilo. Nazbierala sa tu početná česko-slovenská partia a spolu hľadáme riešenie. Na chate je síce ešte voľno, no cena 80 € za noc nás ani na chvíľu neláka.

Rozhodujeme sa to risknúť a vyrážame podľa pôvodného plánu. Keď však vystúpame kopec nad chatou a v diaľke zazrieme ďalšiu vlnu bleskov, otáčame sa na pätách. Nakoniec sa s majiteľmi dohodneme, že môžeme prespať vonku pred chatou na terase, prípadne v stane.

Deň štvrtý – keď hory hrajú farbami

Budíme sa ešte pred svitaním. Terasa je už plná turistov, ktorí sa v šere pripravujú na výstup po ferrate smerom k Monte Civetta. Vyťahujú čelovky, pobehujú sem a tam a my už vieme, že zo spánku nič nebude. Hádžeme tak batohy na plecia a vyrážame do chladného rána. Spoločnosť nám dnes robia svište a vzdialení bratranci našich kamzíkov, ktorí zvedavo sledujú našu cestu.


Až do našej rutinnej rannej zastávky na chate to vyzeralo s dnešnými výhľadmi nádejne. O rozkvitnuté alpské lúky, jazerá či vypínajúce sa štíty zatiaľ nebola núdza. Dnes nás však trek zaviedol viac do lesa. Chodník sa miestami premenil na rozdrobené skalky a naše tempo mierne poľavilo. S pribúdajúcimi hodinami začína slnko pražiť a my už netrpezlivo očakávame siluetu Rifugia Carestiato.


Prelom letných prázdnin býva často poznačený búrkami a ani tentoraz to nie je inak. Našťastie skóre my vs. búrka navyšujeme na 2:0. To, čo však priniesla, by stálo aj za zmoknutie.

Sedeli sme práve v chate, keď niekto vtrhol dnu a zvolal čosi zvučne po taliansky. Nasledujeme dav miestnych aj turistov a vybiehame von. A tam, nad horskými štítmi, sa rozprestiera rozprávková dychberúca dúha. Sledujeme ju takmer polhodinu, kým sa nepoberieme do neďalekej útulne, kde strávime dnešnú noc.

Deň piaty – Marmolada na rozlúčku

Noc v útulni má jednu obrovskú výhodu – ráno nemusíme sušiť stan ani zápasiť s jeho balením. Vďaka tomu si dnes môžeme pospať o pár minút dlhšie. Výhľady už síce nemôžu konkurovať prvým dňom, no máme šťastie: Marmolada, kráľovná Dolomitov, sa nám ukazuje v plnej kráse, ako namaľovaná na obzore.


Obed si vychutnávame na chate, kde nám na tanier pristane porcia špagiet carbonara. Možno by nám chutila ešte viac, keby vo vzduchu nevisela hrozba ďalšej búrky, no aj tak to stálo za to. Výstup na posledný vrchol nad 2 000 metrov si krátime zabudnutým repertoárom česko-slovenskej muziky a dobrou náladou. Odtiaľto nás už čaká len zostup dolu do údolia.


Večer trávime v spoločnosti trail angelov z PCT (trail angeli sú dobrovoľníci, ktorí nezištne pomáhajú diaľkovým turistom – napríklad ponúknu jedlo, odvoz, miesto na prespanie či inú podporu na trase) na útulnej chate Pian de Fontana.

Vymieňame si skúsenosti, zážitky, dojedáme posledné zásoby. Pred nocou schádzame ešte o kúsok nižšie. Pri opustenom prístrešku nachádzame ideálne miesto na stanovanie. Na rovinke pod hviezdami rozkladáme svoje posledné táborisko.

Deň šiesty - ľahší batoh, bohatšia duša

Cesta sa chýli ku koncu. Pred nami je už len posledných 13 kilometrov k autobusovej zastávke. Krajina dostala opäť iný, jedinečný ráz. Pripomína panorámu z Pána prsteňov. Strmé zelené svahy, hlboké doliny a mohutné skalné masívy, ktoré pôsobia divoko a nedotknuto.

Ak by si ešte nemal dosť, trasu si môžeš predĺžiť až do samotného Belluna, no tam už budeš potrebovať aj ferratový set. My si zatiaľ vychutnávame posledný koláčik a s úsmevom plánujeme, ako strávime štyri dni, ktoré nám ostali navyše.


Hoci je tento trek často označovaný ako jeden z tých ľahších, záleží len na tebe, ako si ho nastavíš. My sme si väčšinu jedla niesli už od začiatku a v kombinácii so stanom a výbavou to rozhodne nebola len taká prechádzka ružovou záhradou.

Ak si však vopred rezervuješ chaty a budeš sa stravovať priamo na nich, batoh bude podstatne ľahší – a celý trek si tak môžeš vychutnať s väčšou ľahkosťou a pohodlím.

Nech si zvolíš ktorúkoľvek z možností, neoľutuješ. A trúfam si povedať, že si Dolomity s batohom na chrbte zamiluješ tak ako my.

Logistický tip na záver

Ak končíte trek ďaleko od auta, návrat môže byť dobrodružstvo. My sme zvolili verejnú dopravu, spoľahlivú, aj keď trochu zdĺhavú.

Zo zastávky La Pissa sme išli autobusom do Belluna, kde sa naše cesty rozdelili. Odtiaľ som pokračoval sám:

• vlak do Pieve di Cadore,
• autobus do Cortiny d’Ampezzo,
• autobus do Toblachu,
• vlak do Villabassy.

Zhrnutie

Názov: Alta Via 1

Lokalita: Dolomity, Taliansko – štart Lago di Braies, cieľ Belluno (resp. La Pissa - podľa ukončenia)

Značenie: dostatočné, červeno-biele pásy + značenie „AV1“

Obmedzenie: sezónne (ideálne júl – september), niektoré chaty nutné rezervovať vopred

Obtiažnosť: 3,5/5 – stredne náročná diaľková túra, skalnatý terén, niektoré exponované úseky, ale bez technických pasáží. Náročnosť sa výrazne odvíja od zvoleného štýlu – ak idete s ľahkým batohom a spíte na chatách, trasa je výrazne komfortnejšia. V prípade nosenia stanu, variča a stravy na viac dní stúpa fyzická aj logistická náročnosť (4/5).

Trvanie: 6 – 9 dní (možno skrátiť alebo prerušiť podľa potreby)

Parametre: cca 120 km/6 500+ výškových metrov

Typ trasy: lineárna, z bodu A do bodu B

Parkovanie: železničná stanica Villabassa

Mapka/GPX: Celá trasa z mapy.cz

Sekcia aktivity:

• Deň 1
• Deň 2
• Deň 3
• Deň 4
• Deň 5
• Deň 6