
Sólo Cez tri sedlá v Himalájach - Three Passes trek, časť 1.
Himaláje po nepálsky, príbytok snehu v preklade. Domov desiatich najvyšších hôr sveta a tiež nádherného treku Cez tri sedlá, ktorý dokáže preveriť telo aj myseľ turistu.
S guidom – sprievodcom by sa to asi nestalo, on by to naplánoval lepšie, ale zas by som s ním nemala taký pocit slobody a samostatnosti, možnosti rozhodovať sa na základe pocitov.
Nezáleží na tom, že som si občas pomýlila dni, ani že som stresovala, či na frekventovanejších miestach budem mať kde spať, keďže izbu vedel dopredu booknuť viac-menej len domáci. Aj tak moja sólo cesta bola presne to, čo som chcela – bez tlaku, s vlastným plánom, len ja a hory.
Je po všetkom. Zvládla som to. Aj sa teším späť do doliny, už som mala dosť toho každodenného chodenia, balenia a bojovania s dychom. Ale mi je aj smutno, že končí to každodenné objavovanie nových hôr, prekonávanie seba a prijímanie diskomfortu.
Cesta na štart preverila tvoje odhodlanie vykročiť
Takto skoro pred 3 týždňami som neistá začínala trail Cez tri sedlá (Three Passes trek). Už len dostať sa na štart bol výkon hodný medaile. Pre zlé počasie sa z 30-minútového letu stali dva dni a skoro 21 hodín v jeepe aj na jeepe cez zničené cesty po povodniach. Radšej ti to nebudem podrobnejšie opisovať, ale zobrala som to ako súčasť nepálskeho dobrodružstva.A tak celá zaprášená, dolámaná, unavená som začala kráčať z malej dedinky Thamdanda, kde nás aj s ostatnými turistami vysadili. Po 4 km som dorazila do Surke a prespala tam.
Nasledujúci deň som porušila pravidlo o dobrej aklimatizácii a došla až do vstupnej brány Himalájí, dediny Namche Bazaar. Spala som teda o 1 200 m vyššie. Pravidlo hovorí, že by to malo byť od 300 m do 500 m. V 3 500 m n. m. ale ešte nemôžem mať problém, či? Len toľko ti poviem, že z 3 nocí, čo som tam strávila, som 2 nespala, lebo som celú noc počúvala biť moje splašené srdce.
Dobrá aklimatizácia je základ
Neotáľala som však a začala s aklimatizačnými výstupmi, ale už pozvoľna. Hneď druhý deň som bola na peknej vyhliadke, odkiaľ som po prvýkrát uvidela vrcholy ako Ama Dablam, Everest, Lhotse či Nuptse. Ďalší deň som už liezla na Khunde Peak (4 200 m n. m.) a cítila sa lepšie a lepšie.Počas celého treku mi haproval apetít. Jedla som max. 2x denne, čo sa odrazilo pozitívne na mojej peňaženke, ale negatívne na tele. Schudla som, začali mi chýbať niektoré vitamíny, čoho prejavom bola extrémne suchá, šupinatá pokožka, ale najhoršie bolo, že časom som začínala cítiť nedostatok fyzickej energie. Sú to ale bežné problémy súvisiace s nadmorskou výškou.
Po aklimatizačných výstupoch z Namche Bazaar som začala postupovať vyššie. Trasa mi dovolila na chvíľu opustiť hlavný „ťah”. S radosťou som alternatívu prijala a nasmerovala si to do dediny Phortse, zložila veci na izbe a hybaj aklimatizovať aspoň trochu.
Ďalšia etapa viedla do Pangboche a bola spojená s krásnym výstupom do Ama Dablam BC (základný tábor). Z BC som si to ešte aj zbehla späť na ubytko. Ten deň bol dokonalý, cítila som sa pri sile.
V 5 000 m n. m. začína tá pravá výzva
Každý deň som prekonávala svoj doterajší výškový rekord, cítila sa komfortne a naivne si myslela, že to takto pôjde ďalej. Až kým som neprekročila hranicu 5 000 m n. m. V tom čase som čítala knihu od Paola Cognettiho: Niekedy netreba zdolať vrchol a presne v nej autor opisoval „démona výšky”, ktorý ťa skúša. Skúša, či si ozaj tak odhodlaný vyjsť hore.Hory a nebo na dosah ruky. Tak ďaleko od reality som ešte nebola.
A ja som bola, aj keď to znamenalo, že 2,4 km s prevýšením 738 m na vrchol Nangkartshang (5 073 m n. m.) nad dedinou Dingboche pôjdem 2,5 hodiny, že budem lapať po dychu, v duchu si nadávať, že ma bude bolieť hlava aj telo. Až neskôr som zistila, že tento „démon” bol len slabý odvar.
Ďalšie aklimatizačné výstupy viedli z dediny Chukhung skoro až do Island Peak BC (5 012 m n. m.) a na Chukhung Ri (5 200 m n. m.). Píšem skoro, lebo ani na jedno z uvedených miest som nedošla úplne, len na uvedené výškové hranice. Chcela som chodiť pocitovo, a v týchto výškach som mala pocit, že si potrebujem sadnúť a obdivovať miesto, kde sa práve nachádzam.
Ďalším dôvodom bolo aj očakávané prvé a najvyššie položené sedlo Kongma La (5 535 m n. m.), a nikto nelezie na Everest dva dni po sebe. Ani ja som sa pred výšľapom do sedla nechcela zbytočne vysiliť.
Do najvyššieho sedla s mokrou nohou
Ráno začalo zaujímavo, mrazivo. Pri prekračovaní rieky som ľavou nohou padla do nej a môj zámer zobrať si hrubé ponožky, aby mi nebola zima od nôh, vyšiel navnivoč. Hore sa šlo pomaly, krok po kroku. Ranný mráz nahradilo teplo himalájskeho slnka. Každý deň som čakala na to milé pohladenie, ktoré ma zakaždým prinútilo zhadzovať vrstvy oblečenia.Po ceste som stretla partičku Čechov. Skoro všetci turisti mali buď guida, alebo aspoň portéra (nosiča), ani Česi neboli výnimkou. Všetci sme sa v sedle Kongma La, zadýchaní a vyčerpaní, stretli opäť. Stretla som aj Sáru, tiež Češku, ktorá šla s mamkou, guidom aj porterom. Zo sedla neskutočné výhľady. Hory a nebo na dosah ruky. Tak ďaleko od reality som ešte nebola. Krásny pocit.
So Sárou sme kecali celou cestou dole. Počas nej ma začala bolieť hlava, čo som ale pripisovala relatívne rýchlemu zostupu. Pri prechode po roztopenom ľadovci, pred dedinou Lobuche, však bolesť gradovala a pri „blúdení” po jeho útrobách sa pridal aj žalúdok, energie ubúdalo.
Po príchode do dediny som sa ubytovala a totálne vyčerpaná si hneď ľahla. Ležala som tam nehybná, oblečená, obutá v posteli dve hodiny. Sem-tam som si do úst hodila divne korenený indický cícer a až čúranie ma prinútilo vstať do chladnej izby, prezliecť sa a ísť do jedálne na večeru. Polievka mi síce urobila dobre, ale nie až tak, aby som v zápätí „neodpadla” do spacáka s pochybnosťami, ako bude vyzerať môj zajtrajší deň.
O tom, či som nasledujúci deň ráno vstala zlomená, alebo mi spánok pomohol a aké boli moje ďalšie himalájske dobrodružstvá, sa dozvieš v pokračovaní článku už čoskoro.