
Sólo Cez tri sedlá v Himalájach - Three Passes trek, časť 2.
Každodenné výstupy do nepoznaných nadmorských výšok, kde sa človek cíti maličký, obklopený surovou krásou Himalájí. Aj takto by sa dal opísať trek Cez tri sedlá.
Výstup, ale hlavne zostup z najvyššieho sedla Kongma La (5 535 m n. m.) mi dal pocítiť, aká dokáže byť nadmorská výška krutá. Dúfala som, že dobrý spánok ma vráti späť do hry, keďže večer som si líhala do spacáku ako troska.
Ráno bolo nad moje očakávania. So Sárou sme preto naplánovali, resp. jedna česká dvojica, otec a syn nám odporučili, radšej západ slnka na vrchole Kala Patthar (5 641 m n. m.) než východ. Menej ľudí, krásne scenérie. A tak nasledoval presun do dediny Gorak Shep - najvyššie miesto, kde som spala (5 140 m n. m.) a večerný výstup.
Na vrchol Kala Patthar - najvyšší bod trasy, sme stúpali pomaličky, krok za krokom, vlastne ako všade v posledných dňoch. Západ nám nevyšiel úplne podľa očakávaní, mračnám sme sa nevyhli, ale aj tak tam hore bolo magicky.

Ďalší deň ráno Sára s mamkou zamierili do Everest BC. Ja som ho zámerne vynechala. Absolútne ma nelákal. Namiesto toho som sa zbalila a vyrazila na jednu z najkrajších etáp celého treku do Dzonglhe. Scenérie také, že sa ti slzy tisnú do očí. Málo turistov a čarovné šesťtisícovky Ama Dablam, Taboche, Cholatse. Len sedieť a pozerať sa. Vtedy aj lavína z Ama Dablam padla. Cítila som jej silu aj z tej diaľky. Desivé.
Horský raj na zemi
Dzonglha bola nádherná dedinka v objatí hôr. Láska na prvý pohľad. Škoda, že sa poobede dovalila oblačnosť, ktorá všetko zahalila, a nemohla som si vychutnávať výhľady trochu dlhšie. Opäť príchod, jedlo, oddych, spánok. Sára poobede dorazila, ale už bez mamky. Tá sa rozhodla nepokračovať ďalej, ale vrátiť sa späť do Namche Bazaar. Myslím, že opätovné stretnutie padlo dobre aj mne aj Sáre.Ďalší deň nás čakalo druhé sedlo Cho La (5 368 m n. m.). K sedlu sa stúpalo strmšie, ale podozrivo ľahko. Pár kilometrov pred sedlom sme kráčali po starom ľadovci a ja som sa nemohla prestať smiať. Šlo sa ľahúčko, nové, krásne scenérie všade navôkol. Cesta dole bola síce nekonečná, ale aj nekonečno musí mať koniec - v dedinke Dragnag.
Každú chvíľu som kontrolovala, koľko km utrpenia je ešte predo mnou.Čakalo nás teplo aj v izbe, nielen v jedálni, čo nás dosť prekvapilo, milo, samozrejme. Stále bez signálu, tak som si po piatich dňoch zakúpila v guesthouse wifi, aby som napísala domov, že stále žijem.
Ďalšia osemtisícovka na obzore
Postup do dedinky Gokyo bol krátky, ale intenzívny. Opäť v útrobách poloroztopeného ľadovca som ďakovala, že kráčam so Sárou a jej guidom. Výhľady sa zmenili a pred očami sa nám objavila ďalšia osemtisícovka - Cho Oyu (8 188 m n. m.) Neskutočný masív!Táto hora ma upútala možno ešte viac ako Everest. Asi preto, že stojí v celej kráse osamotená, ďaleko od ostatných velikánov. V ten deň sme si so Sárou dopriali kávičku aj koláčik v miestnej pekárni, prispôsobenej turistom zo západu. Následne sme vystúpili na Gokyo Ri (5 357 m n. m.), odkiaľ sme pozorovali viac oblaky než vrcholy hôr. Nemôže to byť však dokonalé zakaždým.
Po návrate z Gokyo Ri som si na neskorý obed, po všetkých Dhal Bhatoch (tradičné nepálske jedlo), dopriala vegetariánsku pizzu. Nesadla mi však. Ešte hodiny po dojedení som ju cítila v žalúdku.

V noci som si musela zdvihnúť vankúš, aby som sa náhodou nepovracala. Na druhý deň to však bol vážny problém. V 4,6 km sme mali nastúpať okolo 621 m do výšky 5 417 m n. m., čo bolo sedlo Renjo La, posledné na trase. Pohľad na raňajky mi však spôsobil nevoľno. Ale potrebovala som niečo zjesť, aj tak som už dlhodobo nemala dostatočný kalorický príjem. Jedno zahryznutie do syrového toastu a vedela som, že tadiaľ cesta nevedie. Nechala som si raňajky zabaliť, pripravila ionťák a dúfala, že cestou mi žalúdok dovolí aspoň Snickers.
Tam, kde som bojovala sama so sebou
Sedlo Renjo La mi to však dalo poriadne vyžrať. Každý krok bol utrpením. Počítala som kroky do 30 a na 10 oddychovala, neskôr to bolo už len do 20, potom do 10. Sára ma nechala, veď jej sa kráčalo dobre, tak išla svojím tempom. A tak som vyše 5 hodín bojovala sama so sebou.Ak toto bola nejaká skúška odhodlania, vytrvalosti či lásky k horám, dúfam, že som prešla.Cítila som, ako mi pri každom dúšku ionťáku cukor preniká do krvi, no zároveň som pri každom pohybe cítila, ako z tela odchádza. Počas celého výstupu som ledva zjedla pol Snickers. Cmúľala som ho, pomaly odhrýzala, ale nič mi nešlo dole krkom. V strede toho nekonečného stúpania som sa aj posrala za kameňom. Žalúdok neposlúchal.
Každú chvíľu som kontrolovala mapy.cz, koľko km utrpenia je ešte predo mnou. Posledných 640 m s prevýšením 240 m som kráčala asi 2 hodiny. Bála som sa, či neriskujem výškovú chorobu, ale racionálne som zvážila - hlava ma nebolela, po dychu som lapala len v rámci normy, všetko vychádzalo zo žalúdka.
Toľkokrát mi cestou vypadli slzy. Tak veľmi som chcela vyjsť hore, celý čas som si opakovala, že potrebujem pokračovať krok po kroku, že to je posledné sedlo. Posledných 150 výškových metrov, potom 90 m, 14 m. Nakoniec som do toho sedla vyšla, ale že by som mala radosť? Chcela som byť čím skôr dole. Zdržala som sa asi 10 minút a rozhodla sa zostupovať.

Paradoxne - zostup bol bezbolestný, avšak každé jedno hoci aj malé stúpanie ma spomalilo a obralo o ďalšiu energiu. Keď som prišla do dediny Lungdhen, Sára mi vybehla naproti a ja som bola nesmierne rada, že ju vidím. Presne na také situácie je dôležité ísť s parťákom.
V guesthouse som si dala polievku a zázrakom sa cítila, akoby som doobeda ani netrpela. Čítali sme tam o tragédii na sedemtisícovke Langtang Lirung a úmrtí Ondreja Húserku a spoločne plakali. Niektoré Ondrejove výkony som poznala a celé to na mňa doľahlo o čosi silnejšie aj preto, že sme boli tam v „centre” diania.
S jedlom som si dávala až do večera pozor. Rozmýšľala som, že ak toto bola nejaká skúška odhodlania, vytrvalosti či lásky k horám, dúfam, že som prešla, lebo dala som do toho celého človeka. Doteraz nechápem, čo sa tam stalo a môže sa zdať, že som tlačila na pílu, ale bola som si svojím telom, že dokáže vyjsť na to prekliate sedlo, istá.
Na druhý deň späť v normále. Prešli sme 18 km s prevýšením nejakých 340 m do Namche Bazaaru, kde sme sa so Sárou a jej guidom rozlúčili. Ja som sa vybrala do môjho obľúbeného guesthouse Panorama lodge a restaurant. Po 14 dňoch som sa osprchovala, dala si vyprať veci a najedla sa Dhal Bhatu až do prasknutia.
Rozhodla za mňa predpoveď počasia
Moje celkové plány boli však trocha ambicióznejšie. V Gokyu som chcela urobiť ešte nejaké túry po okolí, ale zhoršená predpoveď počasia a sneženie ma prinútili ostať len jednu noc, preto som si v Namche mohla dovoliť prestávku na jeden deň. Jedlo, ležanie v spacáku, čítanie knihy, rozhovory s ostatnými dobrodruhmi.Prestávka však znamenala, že ďalší, posledný deň do Lukly, bude o to bolestivejší. Ešte som si, ja blbá, zobrala 2 kg odpadu zozbieraného z oblasti Everestu (projekt CARE ME BAG), aby som ho z Namche odniesla do Lukly. Pokojne by stačilo 1 kg, ale opäť raz som bola premotivovaná.
A tak som tu. Opäť umytá, relatívne voňavá, pochudnutá, so špinavými nechtami, suchou pokožkou, popraskanými perami, ale hrdá a spokojná sama so sebou. S mojím telom, že zvládlo, čo zvládlo a hlavou, že netlačila na pílu, ale postupovala rozvážne a pokorne.
Himalájske dobrodružstvo v číslach
A tak štatisticky: v Himalájach som strávila 17 dní, kde som na vyše 180 km prekročila 3 sedlá s výškou nad 5 000 m n. m. a spolu nazbierala vyše 12 600 výškových metrov. Osem dní som kráčala vo výške nad 5 000 m a podľa Coros hodiniek priemerne chodila v 4 300 m n. m. Zjedla som veľa Snickersu a Dhal Bhatu, osprchovala sa spolu 2x, viedla množstvo rozhovorov so zaujímavými ľuďmi.Na vlastné oči videla 4 zo 14 najvyšších hôr sveta a to Everest, Lhotse, Makalu a Cho Oyu a nespočítateľne veľakrát zostala ohúrená nad prírodnými krásami tohto sveta, týchto veľhôr - Himalájí.