Reportáž: ALS charitatívny beh - prvé dve minúty na štarte som sa triasol

Plňte si svoje sny. Krásne súboje, ešte krajšie emócie a jedinečné prostredie, to je ALS charitatívny beh vo Svite.

Pod Tatrami v sobotu 22. marca odštartovala veľká športová akcia a prvý jarný trailový beh a zároveň charitatívne podujatie memoriál Jána Svočáka. Podujatie, ktorého výťažok z akcie putuje osobám a rodinám s nervovo-svalovým ochorením ALS. Emóciami nabité podujatie s dobrou myšlienkou každoročne naberá na popularite, vyzbierané prostriedky sú odovzdané konkrétnym osobám, a to deviatim rodinám na zdravotné pomôcky a rehabilitácie.

ALS beh je jedným zo zakladateľov charitatívnej bežeckej série na Slovensku, ktorého súčasťou je ALS Beh, DOBRObeh a Beh s vlkmi pre život. Účastníci, ktorí sa zúčastnia všetkých troch podujatí, následne získajú donorský darček.

Cvičisko v prírode

V prvú jarnú sobotu do Svitu na známe miesto organizovania Horal MTB maratónu sa usporiadateľom podarilo prilákať rekordný počet účastníkov, ktorí sa neboja kopcov a výziev.

Za svoju námahu behom po hrebeni Kozích chrbtov sú nadšenci behu obdarení okolitou krásou ihličnatých lesov pričom v diaľke nesmú chýbať famózne výhľady na panorámy Nízkych a Vysokých Tatier. Účastníci ALS behu mali na výber z viacerých možných tratí od najnáročnejšej 44 km s prevýšením + 1 900 m po 21 km trať s + 900 m, na ktorej štartovali aj psičkári, 5,1 km s prevýšením + 136 m pre Nordic Walking aj zložené štafety a nezabudlo sa ani na najmenších bežcov.

Vymenil som cyklistické tretry za bežecké tenisky

ALS-ko som si teda vybral ako novú výzvu okúsiť vody veľkého bežeckého sveta. Trasa so 44 km zaradená do Slovak Ultra trail ligy s brutálnym prevýšením bola pre mňa nad moje fyzické sily.

Túto extrémne náročnú trať, na ktorej sa udeľovali dva body do ITRA kvalifikácie, vedúcu hlavným hrebeňom Kozích chrbtov s najvyšším bodom Kozí kameň, prenechám skúsenejším a trénovaným borcom. Koncom decembra sa rýchlo prihlasujem na kratšiu 21 km trať a dúfam, že to akosi zvládnem.


Na moje prekvapenie sa štartová listina do Silvestra rýchlo zaplnila, nečakal som taký veľký záujem. Podobné bežecké výzvy som dovtedy behával iba v turistickom tempe 1 - 2-krát do roka, aby som si užil lesy a hory. Teraz prišla možnosť a chuť pripraviť sa na trailovú odpaľovačku - či to moje telo zvládne. Beh je omnoho náročnejší pohyb ako jazda v sedle bicykla.

Zásadná zmena v príprave

Doterajší systém prežitia zimy som nemenil až na jednu výnimku. Zimné obdobie je pre mňa boj o prežitie. Teplotu pod bodom mrazu už tradične dorovnávam rekreačným behom v lese. Tu som nemal čo vymýšľať a jednoducho som začal intenzívnejšie behávať, ale nič som nepreháňal. Snažil som sa dostatočne oddychovať a keď bola chuť, tak miesto pretočenia na biku som vytiahol tenisky zo skrine a na hodinku išiel vypustiť paru.

Čiže zásadnou zmenou bol čas strávený v teniskách. Beh je veľmi efektívny, do prevádzkovej teploty sa dostanem rýchlo, netreba sa veľmi premáhať a už som v teréne. Tohtoročná zima bola suchá, brodenie v snehu a mokré nohy sa tento rok nekonali. Jednoducho povedané, podmienky ako stvorené na beh.

Týždeň pred pretekmi sa zima ešte vzbúrila, nečakane zasypala Podtatranskú kotlinu množstvom snehu, čo asi nikto nečakal. Dúfal som v zázrak, od polovice týždňa sa začalo otepľovať, aby sa zázrakom podmienky vylepšili na vzrušujúci zážitok.

Deň D

Sobotné ráno pri známej Kolibe vo Svite a rieke Poprad vypálilo na jednotku. Jasná modrá obloha, Tatranské štíty zaliate ranným slnkom zohrievajú okolitú prírodu a na štarte to už žije. Areál zaplnený športovcami a dymová stena od guláša vo mne okamžite evokujú leto.

Pravá maratónska atmosféra mi silno pripomína MTB podujatia, divný pocit nevidieť žiadnych známych cyklistov - okom letmo pozerám, či náhodou niekoho nepoznám. Vyriešim si rýchlo registráciu, aby som sa následne išiel zohriať na slnko a vybaviť si nevyhnutné potreby.


Až 322 borcov na 44 km trase je už takmer dve hodiny v bežeckom tempe, ráno bolo naozaj chladné, no nám na štarte je už príjemne teplo. Pozostatky snehu pod vysokými stromami priľahlého lesa robia atmosféru ešte krajšou, avšak je tu taký malý otáznik - ako to bude v lesoch?

Taký štart som nečakal

Pridanou hodnotou celého podujatia je charitatívny rozmer, ale aj moderátor Juraj Bača, ktorý tesne pred štartom spovedá rodiny, ktorým výťažok z podujatia poputuje.

Onedlho už všetci stojíme pod červenou bránou, keď sa tesne pred odštartovaním dozvedáme smutnú správu o náhlom úmrtí majiteľa areálu Koliba Mariána Bezáka. Pocity stiahnutého hrdla sa tažko opisujú. Je nám to ľúto. Pozostalým všetci vyjadrujeme úprimnú sústrasť minútou ticha.

Kocky sú hodené

Vyrážame presne o 9:00 a naša prvá cesta vedie mestom Svit popod les. Na štarte som sa postavil do prvej línie, aby som bol aspoň na chvíľu medzi najlepšími a nemusel sa predierať pomedzi ostatných bežcov. Jeden - dva - tri - štyri kroky celý kolos a 300 párov nôh sa rozbieha na 21 km trať s nemalou porciou výškových metrov. Špička od začiatku nastoľuje ukrutné tempo.

Prvý kilometer bežím tempom 3:34/km, ale ani to nestačí, aby som udržal kontakt s najlepšími. Ranné mrazy v permanentnom tieni ešte nepovolili. Pod lesom na vyjazdenej šotoline sa drží ujazdený ľad a ja okamžite dávam pozor, aby mi nohy neleteli hore - to by bol zlý začiatok. Našťastie je ľad dostatočne zdrsnený, a tak sa bezpečne v prvej skupine dostávam na záver lesa, kde už začína pravý terén.

Spočítaj si, na čo máš

S oblečením som veľmi nevymýšľal (šortky a krátke tričko) aj keď modrá obloha a teplo na slnku boli príjemné, po rýchlom behu v tieni mi nebolo všetko jedno. Končeky prstov a tvár ma rýchlo prebrali a v duchu si vravím: „Dúfam, že v lese bude teplejšie.” Prvá polovica 21 km trate je o dlhých stúpaniach.

Pozerám na hodinky a nechápem, ako to robia.

Z tieňa a mrazu otáčame vpravo do prvého a zároveň najdlhšieho stúpania dnešného dňa na vrchol Smolník (995 m n. m.) rovno nad Svitom. Do prvého stúpania nastupujem s odhodlaním neprepáliť začiatok, a tak rýchlo počítam. Ôsma pozícia, na ktorej sa aktuálne nachádzam, môže byť a zaraďujem autopilota.

Pred sebou mám nemalú porciu bežeckých kilometrov a moju premiéru pri dlhom behu by som rád dokončil k spokojnosti. Čo ma za tie roky maratóny naučili, je energiu si rozložiť v čase a keďže sú to moje prvé veľké preteky, nechcem nič podceniť.

Od bežcov sa očakáva, že budú bežať, ale…

Mierne stúpanie na začiatku sa časom začína pozvoľne meniť na prudší kopec. V lese sa mi beží lepšie asi aj preto, že cez vrcholky stromov preniká do lesa príjemné teplo. Slnečné lúče zohrievajú širokú lesnú cestu, cez ktorú zo zeme neustále vytŕčajú korene stromov.

Dávam si pozor, aby som zle nestúpil, tieto chodníčky vedia byť zradné, hlavne keď sú mokré. Na niektorých miestach sú korene tak hrubé, že doslova vytvárajú schody, po ktorých treba vybehnúť. Cez hrebeň smerujeme najprv na Malý Smolník, kde už na mňa čaká servisná výpomoc, moja Zuzka. Podáva mi za aplauzu turistov fľašu s vodou, bez ktorej by som to až do cieľa nezvládol. Po vrchol prvého stúpania sa mi podarí predbehnúť dvoch súperov, tep si držím na uzde.


Následné krátke, ale rýchle klesanie pomedzi stromy nás za krátky okamih dostane pod 30 % stenu na najvyšší bod - Smolník (995 m n. m.). Aj keď som tu bol už veľakrát, nikdy som si túto strminu neskúsil prebehnúť. Pri pohľade na súperov sa do tejto výzvy ani nepustím.

Rozbitý usek v tvare U vysypaný ostrými kameňmi sa mi stal osudným.

Rýchlejším krokom sa v ešte zamrznutom prostredí štverám vyššie a vyššie. Našťastie s výstupom nie je problém, no ak by bolo o 10 °C teplejšie, asi by sme potrebovali reťaze. Tesne pred samotným vrcholom rozbehnem nohy, aby som si do následného zbehu vytvoril náskok.

Kto umí, ten umí, kto nie, ten čumí

Po 27 minútach od štartu prichádza najdlhšie 1,5 km klesanie do Lopušnej doliny. Najprv úzka cestička s ľadovým podkladom, ktorú strieda sneh vhodný akurát na guľovačku. Beh dole kopcom nepatrí medzi moje obľúbené aktivity - o to viac si dávam pozor, aby som správne doskočil a niekde sa nevyváľal.

Pretekové pudy ma na okamih opúšťajú. V strmom lesnom zbehu zrazu počujem, ako ma chalan bez námahy dobieha. Neprotestujem, ochotne ho púšťam, lebo vidím, že doslova letí ako na lyžiach. Neprejde veľa času a už opäť počujem ten nepríjemný zvuk topánok.


Pozerám na hodinky a nechápem, ako to robia. Mám pocit, ako by som chodil, ale tempo v zbehu 3:30/km je doslova šuchtanie nohami oproti mojim súperom. Pri samotnom dobehu do Lopušnej doliny ma čaká krátky brdok, kde si oboch súperov pomyselne pritiahnem k sebe, ale ďalší krátky zbeh medzi nami opäť vytvorí medzeru na asi 50 - 100 metrov.

Nezastavujeme, máme meškanie

Príchodom na asfaltku v Lopušnej Doline teda ukončujeme prvú tretinu 21 km okruhu a vraciame sa späť smerom na Svit. Pod lyžiarskym svahom okrem takmer letných teplôt čaká bežcov prvá občerstvovacia stanica a zároveň možnosť, ako sa posunúť vpred.

Žiaľ, nikto z mojich súperov nezastavuje, čiže ani ja, pozície zostávajú nezmenené. Čo mi behom okolo bufetu utkvelo v pamäti, boli misky s vodou na zemi pre štvornohých účastníkov. Na štart pretekov sa ich postavila takmer päťdesiatka. Nechýbala ani najznámejšia instagramová hviezda Pampi s majiteľom.


Netrvá dlho a sme pri známom hoteli. V miernom stúpaní ešte na asfaltke sa mi podarí opäť dobehnúť chalana. Za hotelom vľavo preskakujeme brod potoka, v ktorom je zjavne málo vody. Jedným dlhým skokom sa dostanem na druhú stranu potoka a suchou nohou spolu pokračujeme zasneženým žľabom strmšie hore. Som rád, že pôda pod nohami je zamrznutá a nemusím sa trápiť v blate.

Príjemný tieň a chládok v snehu padne akurát tak vhod. Pohľad dopredu ma povzbudil. Súper, ktorý ma ako prvý v zbehu zo Smolníka obehol, je na dohľad. Cítim sa sviežo, snažím sa držať konštantné tempo.

Tvrdý dopad!

Chodník naberá na sklone, dostávam sa na asi siedmu pozíciu. V duchu už premýšľam nad vývojom pretekov. Záverečná časť tiahleho stúpania ma dovedie popod elektrické napätie na presušenú lúku. Zrýchľujem a na krátkej rovinke sa snažím čo najviac priblížiť. V nasledujúcom strmom a technickom zbehu už odmietam toľko stratiť na súpera.

Hlava už myslí o krok vpred, čo je chyba. Púšťam sa z kopca, predlžujem skok a vidím, ako sa približujem. V prvej ostrej zákrute doľava pod elektrickým vedením ma prekvapuje snehové pole. Tento úsek dôverne poznám z Horal maratónu - krátky rozbitý úsek v tvare U vysypaný ostrými kameňmi sa mi stane osudným.

Ani neviem ako sa to celé udeje, ale po snehu bežím rýchlo dole a do niektorého z kameňov pretŕčajúcich zo zeme zakopávam a letím. V hlave mi prebehne známy pocit beznádeje, ibaže viem, že plastelína sa zo mňa nestane a ja si to tvrdo „vypapkám“. Doslova letím z kopca na tvrdé kamene a dostávam nepríjemnú ranu priamo do kolena.

Kolízia prebehne lusknutím prstov, neviem ako, ale moje telo sa ohýba ako luk a ja sa šúcham bokom hlavy o zem. Príšerná bolesť v kolene mi vyráža dych a ja neverím, že ho mám pokope. Prevalím sa na bok a paradoxne sa chytám za hlavu, či nemám odtrhnuté ucho. Moja prvá myšlienka je, že budem mať MMA karfiolové ucho ala Attilka, a to by sa mi vôbec „spln nesnil."

To nevygoogliš, ale musíš si to zažiť

Trošku drsné ukončenie mojho behu ma zastavilo v náročnejšom teréne. Chalan, ktorého som pred chvíľou obehol, pri mne zastavuje a pýta sa ma, či som v poriadku. Ja mu ukazujem koleno a pýtam sa ho, či mám hlavu a ucho pod čelenkou celé. „Nič tam nemáš.“ V tú chvíľu mi spadol kameň zo srdca. Krívajúc ako Joffrey de Peyrac ledva schádzam z kopca nižšie a nižšie.


Hnevá ma vzniknutá situácia, na zvyšnú časť okruhu a súboje som sa tešil. Už niekoľko dní sme sa doma o tom rozprávali - aby som si v zbehoch nevytkol členok alebo nezakopol o nejaký konár. Žiaľ, moje prvé preteky v náročnejšom teréne mi neodpustili ani jedinú chybu. Aj v tomto je beh oproti MTB odlišný.

Beriem to však športovo, pri pohľade na moje koleno a ruky zhodnocujem, že to už zabalím a dokráčam do cieľa. Koleno po čase prestane bolieť a až na pár hlbokých rán som v poriadku.

ALS je akčnejšia, ako som si myslel

Cez Smolnícky kopec následne prejdem skratkou až ku Kolibe, kde ako prvý účastník 21 km trasy pretínam cieľ - žiaľ, nie tak ako by som chcel. Ako útechu dostávam peknú účastnícku medailu. Vo Svite to žije, štafety dobiehajú do cieľa a za pár okamihov prichádza víťaz z mojej aj dlhej trasy.


Aj keď to nebol môj vydarený športový výkon z celého dňa, mám pekné spomienky. Pomôcť deťom, ktoré nemali v živote toľko šťastia, bola priorita. Zuzka prispela do charitatívnej zbierky a obaja sme si užili krásnu jarnú sobotu.

Nakoniec by som rád poďakoval organizátorom za vydarený ročník. Od parkovania cez zázemie až po počasie všetko vyšlo na jednotku. Svit má už tradične kvalitné zázemie pri Kolibe a dúfam, že aj napriek tomu, čo sa dnes stalo, sa podobné akcie ako ALS či Horal zachovajú. Pevne verím, že o rok si dám reparát a opäť podporím zmysluplnú myšlienku plnú emócií a zážitkov, avšak už bez pádu.


Dnes som teda parádne nakúpil, ale verím, že všetci bežci si to dnes náramne užili. Z prvenstva sa opäť radoval Paľo Orolin s časom 1:32:09, najrýchlejšia žena na trati bola Ivana Líšková s raketovým časom 1:48:48 a celkovo bola jedenásta z 300 účastníkov.

Krásnu, ale náročnú 44 km dlhú trasu hrebeňom Kozích chrbtov zdolal najrýchlejšie Matej Graňák za 4:02:14 a u žien to bola Lenka Hiklová s časom 4:46:46.

Kompletné výsledky nájdeš na tomto odkaze.