Kontrasty divokej Sierra Nevady (1. časť)

Kraťasy alebo lyže? V Sierra Nevade oboje a v jeden deň. Zaži so mnou na juhu Španielska sneh ako v Alpách aj rozkvitnutú jar.

Keď som sa po nevydarenom drahom výlete na Tenerife, kde som polovicu času bola chorá ja a potom Kubi, rozhodovala, kam by som dala Kubimu letenku ako vianočný darček, vyskočila na mňa oblasť, kde som dovtedy nikdy nebola.

Juh Španielska, Andalúzia, pohorie Sierra Nevada. Pohorie vytvárajúce dramatickú kulisu nad romantickou a historickou krajinou. Rozprestiera sa približne 100 kilometrov na východ od Malagy.


Lokalita teda bola hneď jasná. Našla som celkom lacné letenky z Viedne a bolo rozhodnuté. Trojtisícky a jar v Španielsku, skvelá kombinácia. Zároveň by mi nenapadlo, že sa koncom marca bude v Španielsku lyžovať. Zatiaľ čo u nás bola celá sezóna biedna a skialpovať sa dalo koncom marca už len na zjazdovkách.

Na najvyšší kopec Sierra Nevady, Mulhacén (3 479 m n. m.), som s veľkým rešpektom pokukovala, no za jeden deň sa dá zvládnuť len počas leta. Len pomocou výstupu busom na Interpretación de Altas Cumbres - sedlo pod Mulhacénom II.

Sneh, fujavica a spálené ušká od slnka

V Sierra Nevade nájdeš vyše dvadsať trojtisícoviek, ktoré sa v zime sfarbia do alpskej bielej. V lete nájdeš kontrast v podobe žeravého andalúzskeho slnka a vrcholy majú kamenný vyprahnutý ráz. Vďaka prudkému výškovému profilu pohoria si môžeš v jeden deň zalyžovať alebo zaskialpovať v Pradollano a o hodinu neskôr sa prechádzať vyhriatym historickým centrom Granady a objavovať stredoveký komplex palácov Alhambra.

Na jednom mieste sa stretáva alpská drsnosť so stredomorskou voľnosťou. Za jediný deň sme sa s Kubim preplietali zelenou aj kamennou krajinou Cerro del Trevenque vo výške 2 083 m n. m., poobede jarnou zeleňou a visutými adrenalínovými mostami popri Rio Monachil. Nasledujúci deň sme zas zdolávali zasnežené svahy a šliapali sme na extra veterný hrebeň cez Prado Llano (2 577 m n. m.) až na Alto del Chorillo (2 721 m n. m.).

Ako sa vlastne ideme baliť, leto či zima?

Letenky kúpené a postupne ako sa blížil termín odletu, som začala uvažovať, ako sa vlastne zbaliť. Nie som úplný minimalista, no jednoznačne sa dokážem zbaliť do menšieho batoha ako Kubi. Nakoniec sme kúpili Priority Boarding a dve batožiny pre každého. Zbalila som môj najobľúbenejší Osprej Sirrus 24 l a k tomu štrikovaciu tašku.

Štandardne si beriem svoje najobľúbenejšie nízke topánky La Sportiva TX5 gtx. Paličky som nebalila, no zbalila som nesmeky, poloautomaty nechávam doma. Zimné legíny, mikina, overené termoprádlo od Sportful 2nd Skin a goráčovka od Karposu. Nepredpokladala som žiadne zimné výpravy na Mulhacén Sierra Nevady. Ak by sa nám pošťastilo a počasie by prialo, vyštverali by sme sa na Pico de Veleta (3 396 m n. m.), čo by bola moja prvá trojtisícovka.

Canal de la Espartera

Po lenivom ráne vyrážame v neskorých ranných hodinách z ubytka v Dúrcal na rozjazdovú testovaciu turistiku. Podľa sprievodcu veľmi pekný okruh okolo Canal de la Espartera, turistika ponad Rio Dílar nemá byť príliš náročná. Asi 500 výškových a 15 km.

Odbáčame z diaľnice, prechádzame cez La Zubia a pomaličky stúpame naším Renaultom „off-roadom“ až ku sedielku Era de los Pensamientos, kde je veľké parkovisko. Po ceste stretávame celý rad cyklistov, ktorých teplé a slnečné počasie vylákalo na MTB-éčko. Celkom populárna vyšliapaná kamenistá cestička PR A 21 označená žltou značkou nás ihneď vedie do strmého kopčeka.

Voňajúce ihličnany, rozkvitnuté divoké kvety, čo viac by som si mohla želať? Na prvom kopčeku sa krajina sčista jasna mení. Zo zeleného raja prichádzame na kamenistú a suchú pustatinu, kde tu vykúkajú ihličnany a trsy trávy. Pre mňa drastické zmeny krajiny nás budú sprevádzať na každom kroku.


Dostávame sa k sedlu Mirador del Trevenque, ktoré nás privíta studeným vetrom a prvými väčšími výhľadmi na Cerro del Trevenque (2 083 m n. m.). Obdivujem španielsky „Rozsutec“ a spolu s Kubim sa vydávame doľava. Nie po značke, ale popod hrebeň Cuerda del Trevenque. Pekná široká kamenná cesta, mierne stúpanie. Stretávame na nej zopár oprotiidúcich turistov.

Takže výber trasy bol určite lepší ako sa „trepošiť“ dnom priehlbiny s minimálnymi výhľadmi naokolo. Okukávame s otvorenými ústami krajinu. Fotíme všetky krásne kopce. Kubi mi zrazu ukazuje, že na vrchole Cerro del Trevenque sú ľudia. Mne sa to nejako nezdá, nevidím žiadnu vyšliapanú cestičku. Zastavujem a snažím sa odhaliť, ako by sa na vrchol dalo dostať, keď tu spoza hrebienka vykukuje lokálny kozoroh.

Vyzerá byť zvyknutý na turistov a rozhodne sa nebojí. Pomaly prežúva a pozoruje nás. Nechceme kozoroha zbytočne dráždiť a radšej rýchlo kráčame ďalej. Cestička popod hrebeň Cuerda del Trevenque nás zaviedla tesne pod začiatok hory. Tu nás míňa starý vysmiaty pánko v rifličkách a topánočkách. „Buenos Días” vraví a bežiac pokračuje ďalej. Stretávame aj ďalších turistov a teda sme si istí, že sa na vrchol dostaneme.

Cerro del Trevenque

Vydávame sa teda na vrchol Cerro del Trevenque a po riadnom stúpaní šotolinou a po skalách sa nakoniec celí upotení dostávame na vrchol. Úžasné výhľady nám námahu a únavu vynahrádzajú. Achkáme a ochkáme. Krásny výhľad na Sierra Nevadu. Vidíme zasnežený vrchol Velety a hrebene Loma de Peňa Madura, Loma de Dílar, Cuerda del Cartujo.

Kubi je na totálku prepotený. Vietor na vrchole je chladný a aj napriek slniečku je nám zima. Oddychujeme, čakáme a dúfame, že vetrom prihnané mraky nad pohorie Sierra Nevada sa rozfúkajú. To šťastie nemáme.


Všetko je krásne pocukrované a naozaj nedokážem uveriť tomu, že o pár mesiacov už bude táto rozprávková krajina minulosťou a nahradí ju kameň, piesok a bude mať púštny charakter. Na vrchole nachádzam šupky a kôstku od avokáda?!? Beriem ju do vrecúška s odpadkami a vydávame sa opatrne naspäť. Pár minút ešte obdivujeme krajinu a pomaly sa otáčame. Ani jeden z nás nechce zbytočne prechladnúť. Slniečko svieti, ale vietor naozaj teplý nie je. Krajina sa ešte nezohriala.

Río Dílar

Potrebujeme sa napojiť na žltú značku a tak schádzame z Cerro del Trevenque na pekne vychodenú cestičku. Neskôr sa na dne dolinky vychodená cestička naviaže na žltú značku. Vidieť, že hlina a kamene sú poznamenané nedávnymi dažďami. Prechádzame z dolinky cez kopček na ďalšiu stranu a opäť sa krajina mení.

Zrazu je všetko zelené a vzduch naokolo vonia ako v chorvátskom borovicovom lese. Ako more. Je to časť hrebeňa, ktorý má na dne doliny rieku Río Dílar. Uvažujeme nad tým, ako vie voda zmeniť krajinu a lokálne aj podnebie.

Žltý turistický chodník sa nakoniec napája na štrkovú cestu pri prameni Aguas Blanquilas a prudko sa stáča. Jemné a mierne klesanie, pekná krajina a moja hlava sa nastavila na jednoduché kráčanie dole kopcom. Kubi náhle na mňa volá a ukazuje mi vláčik z desiatok chlpatých húseníc.


Prechádzame okolo vytekajúceho prameňa. Pár metrov od prameňa stojí kamenný dom Refugio de Rosales. Všetko je pozatvárané a pozamykané. V každom prípade by som neodporúčala zo žiadneho prameňa len tak piť. Ani v jarných a už vôbec nie letných obdobiach.

Vždy si treba zobrať dostatok vody so sebou. Na tejto strane hory prestalo fúkať a pomaly sa vyzliekam. Ďakujem mojim návykom a dennému používaniu SPF, inak by som bola riadne spečená. Šiltovka a okuliare pomáhajú tiež.

Serpentíny nás nakoniec vedú skoro až na dno doliny. Tu počujeme zurčanie rieky Río Dílar. Neschádzame však až k jej brehom. Z výšky sledujeme celú dolinu. Široká cesta sa mení na úzky chodníček, ktorý nás vedie po svahoch.

Okolo skál a všade navôkol kvitnúcich rozmarínov a voňajúcich borovíc. Vôňa vzduchu všade naokolo je úžasná. Opäť nás prekvapuje odlišnosť krajiny. Míňame vodopády Cascadas de Dílar, ktoré sú hlboko v doline. Fotíme si ich z diaľky aj napriek tomu, že k nim vedie chodníček.


Žltá značka nás vedie ďalej popod krásne skalnaté útvary Barranco del Búho. Postupne sa vraciame naspäť na parkovisko. Návrat nám spríjemní skupinka filmárov so sučkou aziata. Pred parkoviskom míňame vyplašené stádočko „poštekávajúcich” srniek. Krásna túra, ktorú určite odporúčam počas jarných alebo jesenných dní. V lete by to bola rozžhavená vyhňa.

Posilňujeme sa dzúšom, čajom a mojimi obľúbenými višňovo-pomarančovými tyčinkami Nutrend. Kubi sa prezlieka do suchého trička. Na totálku premočené si dáva sušiť na operadlo sedačky. Nastupujeme do auta a odchádzame smer mestečko Monachil, ktoré sa nachádza ani nie hodinku cesty. Nakoniec sme vyšliapali niečo pod tisícku výškových a okolo 15 km.

Mapa/gpx aktivity

Río Monachil

Parkujeme v strede mestečka Monachil (z latinského „kláštor“) na veľkom parkovisku. Stuhnuté nohy po turistike na Cerro de Trevenque si naťahujeme pár cvikmi. Pomaličky sa vydávame popri rieke v protismere toku. S neľubosťou zisťujem, že začiatok turistického chodníka, ktorý vedie brehom rieky Monachil, je venčovisko lokálnych psov.

Celkovo je rieka na prvý pohľad dosť špinavá. Či už bublinky na hladine od detergentov až po plastové obaly. Bez nich by táto prechádzka bola naozaj idylkou. V parnom lete určite osviežujúca prechádzka. Prechádzame po zarastenom brehu až sa po pár sto metroch dostaneme do čistejšej časti s lákavejšími brehmi.

Dostávame sa k starej budove Central Hidroeléctrica La Tora. O ďalších pár sto metrov nachádzame aj novú budovu hydroelektrárne. Míňame lokálnu kvetenu podkovky ľúbej alebo pryšca stredomorského. Obe sú koncom marca v plnom kvete.

Zakrátko na to sa dostávame k prvému visutému mostu trasy. Nie je veľmi dlhý, má okolo 10 metrov. Za mostom prudko odbáčame doprava. Doľava vedie úniková cesta popri akvadukte Acequia de la Solana.

Visuté mosty a Granada

Za mostom pokračujeme ďalej proti prúdu. V najbližšom kilometri prekračujeme rieku Monachil dvakrát cez visutý most. Z jednej aj z druhej strany rieky obdivujeme vysoké skaliská Los Cahorros.

Po prekročení ďalšieho visutého mosta blízko La Casilla stretávame prvých lokálnych bouldristov. Asi 10 metrov nad La Casilla sa nachádza najdlhší visutý most nad riekou Monachil. Most je niekoľko desiatok metrov dlhý a vedie k vodnej hrádzi. Prehradenie rieky vytvorilo vysoký vodopád.


Objavujeme ďalšiu lezeckú oblasť Angelico a Diabólico, ktoré sa nachádzajú po oboch brehoch rieky. Názvy vravia za všetko. Diabólico je na pravej strane. Nástup na lezecké cesty Diabolico je úzky betónový múrik, ktorý je zároveň aj chodníčkom žltej turistickej značky.

Asi 50 cm široký chodník s betónovým múrikom asi meter a pol nad tokom rieky. Nechcela by som tu ani liezť a ani istiť. Pomaličky po chodníku postupujeme ďalej po žltej značke. Ledva sa vyhýbame oprotiidúcim turistom.


Kukám dohora a ukazujeme si s Kubim lezecké cesty a z nenazdajky mi padajú okuliare zo šiltovky do rieky. Betónový chodník je asi meter a pol nad hladinou rieky a ja sa s okuliarmi lúčim. Pričom vidím, že naproti nám idú traja turisti a my sa im nemáme kam poriadne vyhnúť.

Kubi si vyzúva topánky, ponožky a veľmi opatrne sa z hrany betónu púšťa do studenej rieky. Pravdaže, okuliare nie sú tam, kam spadli. Kubi ich po pár metroch po prúde nakoniec nachádza.

Podáva mi okuliare, trochu poškriabané, ale inak celé. Teším sa ako malá, neboli vôbec lacné. Kubi sa vyšvihuje na múrik betónu a rýchlo sa obúva. Pritláčame sa o skaly, podávame ruky a pridŕžame obchádzajúcich turistov. Starý pánko mi na margo Kubiho „záchrannej” akcie vraví „this is love“. A ja v duchu súhlasím.


Pokračujeme ďalej popri extrémne tesných prechodoch ponad skalné výstupky masívu. Tu sa musíme pridržiavať skalných chytov alebo pripravených kramlí. Miestami sa posúvame po štyroch, miestami sme naklonení ponad rieku a pridržiavame sa skaly. Po pár sto metroch tok prudko odbáča doprava.

Narážame na jaskyňu Cueva de las Palomas, kde sa musíme zohýbať v páse, strop jaskyne je príliš nízky. Za jaskyňou sa nakoniec rozhodujeme otočiť. Je neskoré poobedie a my sa ešte musíme dostať k autu. Opäť preliezame najtesnejšie úseky. Naposledy obdivujeme visutý most, hrádzu, vodopád a všadeprítomné skoby na skalách.

Za mostom sa vydávame smer mestečko Monachil. Cestička nás vedie po pravom brehu rieky. Upravenými chodníkmi s dreveným zábradlím sa dostávame na plošinku, z ktorej obdivujeme celú dolinu obklopujúcu Monachil. Zbiehame k parkovisku a pred západom slnka sa vydávame do Granady.

Mapa/gpx aktivity


Do Alhambry sú lístky mesiace dopredu vypredané. So západom slnka fotíme Alhambru s rozkvitnutými sakurami. Prechádzame sa historickým centrom. Po asi hodine a pol v Granade sadáme do auta a vyrážame na juh Sierra Nevady.

Jar a pekné teplé počasie sme si užili dosýtosti. V druhej časti ti poviem o našom dobrodružstve, ktoré sme zažili vo výškach nad 2 000 m n. m. na vrcholoch Sierra Nevady s výhľadmi na najvyšší vrchol kontinentálneho Španielska - Mulhacén.