Kontrasty divokej Sierra Nevady (2. časť)

Čo si pre nás pripravila Andalúzia a Sierra Nevada koncom marca? Rozhodne to nebolo len o rozkvitnutej jari!

V predchádzajúcom článku som ti predstavila naše objavovanie krás jari, rozkvitnutých a voňavých svahov Sierra Nevady. Rada by som ti však ukázala, že Sierra Nevada je aj koncom marca plná snehu, zimy, mrazivých teplôt. Pozrime sa ako pokračovalo naše dobrodružstvo v Sierra Nevade.

Capileira alebo Bubión

Pri plánovaní výletov v Sierra Nevade som zahrnula aj trocha vyššie lokality. Naivne som si myslela, že sa autom dostaneme do vyššie položených miest ako je parkovisko Bubión blízko Hoya del Portillo. Je to najvyššie položené miesto, odkiaľ sa vychádza na Prado Llano (2 577 m n. m.) hrebeňom cez Alto del Chorillo (2 721 m n. m.) až na Mulhacén II a najvyšší vrchol Sierra Nevady a kontinentálneho Španielska Mulhacén (3 479 m n. m.).

Výstup na najvyšší vrchol sme naozaj neplánovali, nechcelo sa nám trepať vybavenie a objednávať extra podpalubnú batožinu. V letných mesiacoch, resp. keď sa roztopí sneh, by sme mohli využiť lokálnu autobusovú dopravu až na Servicio de Interpretación de Altas Cumbres, sedlo za Alto del Chorillo (2 721 m n. m.). Autobus využívajú v lete turisti, ktorí sa chcú jednoduchšie a rýchlejšie dostať na Mulhacén.

Na toto sedlo vedie v lete aj cyklotrasa s výjazdom až k Refugio Poqueira. Chata sa bežne používa na prespanie, ak chcú turisti šliapať pešo na Mulhacén z mestečka Capileira alebo Bubión a nechcú využiť lokálny bus. To som ešte netušila, že sneh bude ten najmenší problém našej turistiky.


Rozhodli sme sa prespať v mestečku Capileira v super cool domčeku Casa Ibero s výhľadmi na Sierra Nevadu, joga miestnosťou, krásnou záhradou a luxusnou outdoorovou kuchyňou. Kubi mi v nej navaril luxusné cestoviny s kalamármi. Čo viac si žena môže priať?

Rozprávame sa s pani domácou a tá nás spovedá ohľadom našich plánov na nasledujúci deň. Upozorňuje nás, že Refugio je zatvorené z dôvodu rekonštrukcie a nech ani neuvažujeme nad tým, že sa tam zastavíme. Takisto nás upozorňuje, nech sa nevydávame na Mulhacén.

Aj napriek predpovedi počasia krásneho slnečného dňa je to náročná trasa, ktorá vie vždy prekvapiť. V kuchyni sa stretávame s Francúzmi na dovolenke a ja ich potajomky počúvam a zisťujem, že moja franina nie je až taká strašná.

Alto del Chorillo

Ráno sme si nastavili budík na šiestu. Chystáme si čaj a bagety a hurá do auta. Naše „off-roadové” autíčko zvláda aj prašnú, miestami kamenistú, miestami riadne od vody vymletú cestu. Sneh je jednoznačne no go. Proste letné gumy sú letné gumy. V Španielsku asi hádam iné nepoužívajú. Požičovňa nám rovno napísala, že ak chceme ísť do Sierra Nevady, musíme si kúpiť reťaze.

Kubi nechce riskovať, že v snehu zapadneme. Auto sme zaparkovali v cca 2 100 m n. m. na kraji cesty. Tu sme našli zaparkované aj ostatné autá. Je to asi kilometer pod parkoviskom pri Hoya del Portillo. Za parkoviskom sa nachádza aj závora a oficiálny vstup do národného parku. Berieme batohy na chrbty, oblečení sme len v mikinách. Slniečko už pekne hreje a ja viem, že sa zapotíme pri šliapaní na snehu.

Vyrážame po červenej značke, čo je cesta vedúca lesom na parkovisko Hoya del Portillo pred závorou a vstupom do parku. Kopec odstavených áut, ale žiadne čerstvé stopy v snehu po turistoch. Ostáva záhadou, kde vlastne všetci išli, ak nie po červenej.


Prichádzame k závore a búdke strážcov parku a nasledujeme ďalej červenú (čo je aj oficiálny cyklochodník). Pri závore je odbočka na žltú turistickú trasu smer Refugio Poqueira. Kubi sa pýta, či som si istá, že ideme dobre, no ja tvrdím, že áno. Veď tadiaľto predsa vedú staré, vytopené stopy turistov.

Prvé výhľady nás čakajú až kilometer za závorou. Les ustupuje a my sa dostávame na hôľnu časť Las Alberquillas. Stopy pravdaže odbočujú z oficiálneho chodníka tesne pred prameňom Fuente de las Alberquillas. Sú akousi skratkou kolmo na vrchol. Prehováram Kubiho, nech ideme tadiaľ. A on mi zase nervózne vysvetľuje, že budem nervózna, keď sa budem prepadávať do snehu a šmýkať sa na ňom. Kubimu sa nechce počúvať moje nadávanie.

Veď nemusíme vyšliapať na bezmennú trojtisícku pred nami.

Pravdaže to je pravda, no tvrdím, že to tak určite nebude. Sneh je tvrdý, a predsa sa nemôžem prepadávať. Kubi zdoláva výškové metre oveľa rýchlejšie ako ja. Šliape sa mu lepšie. Ja sa kochám výhľadmi a idem pomalšie. Križujeme cyklotrasovú cestičku a ani som sa nenazdala a sme v 2 350 m n. m. Zhodujeme sa na nasadení nesmekov a mne sa hneď ide ľahšie.

Sedlo Servicio de Interpretación de Altas Cumbres

Krajina sa otvorila a nádherný slnečný deň nám ponúka výhľady na všetky strany. Šliapeme vyššie a vyššie, križujeme druhýkrát cyklocestičku a všade naokolo nás sú stopy po lyžiach. Skialpinisti? Fakt? V Španielsku je kopec skialpinistov, minimálne stopy po lyžiach nám to prezrádzajú. Začínam plánovať a presviedčam Kubiho, že budúci rok si zoberieme lyže a v marci si zopakujeme túto trasu na skialpoch.

Pri plánovaní skialp výletu si ani neuvedomujem a sme na vrchole Prado Llano (2 577 m n. m.). Tu začína byť poriadne veterno. Aj napriek slniečku si obliekam goráčku. Som prepotená a nechcem sa zbytočne podchladiť. Vyrážame ďalej po hrebeni. Chodník je pekne vyšliapaný, a tak bez problémov pokračujeme po hrebeni k sedlu Collado de Cascajar Negro (2 574 m n. m.).

Vedie nás raz hore raz dole, niektoré vrcholy nie sú ani pomenované. Užívame si nádherné výhľady stovky kilometrov na všetky svetové strany. Rozmýšľame, ktorý z vrcholov pred nami je Mulhacén. Ukazujeme najskôr na Veletu.


Slintáme nad skialp možnosťami, nad super jarnými firnami, zdolávaním vrcholov na lyžiach. Čím bližšie sa dostávame k sedlu, tým viac sa odďaľujem od svojich snov o lyžovaní a silný studený vetrisko ma dostáva naspäť do reality. Ani telefón nevyťahujem na zachytenie krásy hôr naokolo.

Protivietor silnie a my sa veľmi pomaly dostávame cez Alto del Chorilo až na sedlo (2 705 m n. m.), kde v lete končia lokálne autobusy. Sedlo je križovatka, kde môžeme odbočiť smer Refugio alebo do dedinky Trevelez. Aj napriek silnému vetru sa vyberáme ďalej. Po zhruba polhodine a stovke výškových mi Kubi vraví, že otáčame. Vidí na mne, že som unavená, aj napriek kapucni na hlave mi silný protivietor dáva poriadne zabrať. Je mi zima.

Veď nemusíme vyšliapať na bezmennú trojtisícku pred nami. Pijem čaj a otáčame. Míňajú nás skialpinisti a ja aspoň na chvíľu zabúdam na zimu a pohľad na lyžiarov ma hreje pri srdci. Vraciame sa naspäť po našich stopách. Deň sa prehupol do poobedňajších hodín a na kvalite snehu je to poznať.


Ideme s vetrom v chrbte, ktorý nás poháňa dole kopcom. Zvrchu roztopený, mäkký a šmykľavý sneh nás však spomaľuje. Dostávame sa až k Collado de Cascajar Negro, kde vidíme doprava odbočujúcich turistov. Pozerám do telefónu a pod hrebeňom sa nachádza žltý chodník. Vydávame sa ho teda hľadať.

Po pár sto metroch a prudkom klesaní nadivoko sa dostávame až na veľmi dobre vyšliapaný žltý chodník. Veľa turistov používa snežnice a chodník je pekne viditeľný. Žiadny vietor a slniečko nás začína zohrievať. Stretávame kopec turistov s obrovskými batohmi vracajúcimi sa od Refugia. Ďalšia tlupa turistov s obrovskými batohmi smeruje ku chate. Zostáva záhadou, či bola chata naozaj zatvorená.


Vyzliekame bundy a ideme len v mikinách. Začína byť pekne teplo. Predbiehame všetkých turistov so snežnicami a po zvážnici sa chodníkom rýchlo vydávame ďalej. Šliapeme a tesne pod Mirador Puerto Molina objavujeme krásnu skalu a Kubimu robím pár profiloviek.

Klesáme prudkým kopcom dole po vyšliapaných stopách, nie však po žltej trase. Na mape nachádzame ďalšiu cestičku vedúcu hrebeňom ramena, a tak sa ňou vydávame. Ďalší skialpinisti nás obiehajú. Tie lyže by sa naozaj dole kopcom mega hodili. Napoly šmýkajúc sa, napoly pobiehajúc sa dostávame až na peknú vyhliadku. Tu predsa išli všetci domáci z dole zaparkovaných áut.

Od parkoviska je vyhliadka asi 200 metrov. Pred parkoviskom na malom kopčeku nachádzame kopec rodín s deťmi ako si užívajú roztápajúci sa sneh. Lopárujú sa, guľujú sa, užívajú si pekný deň na snehu. Rýchlo ich obchádzame a prichádzame k autu, ktoré sa nenachádza na zamrznutom snehu, ale na tečúcom potôčiku.


Umývame zablatené topánky, vypíname aktivitu na hodinkách a obaja sa tešíme z krásneho dňa s vedomím, že sa obaja na toto krásne miesto chceme vrátiť. Je jedno, či to bude budúci rok. Výlety pešo alebo na lyžiach v Sierra Nevade nás určite počkajú.

Ako už niekoľko dní predtým, trháme si bagetu, multikľúčom Kubi krája roztopené maslo a navrch si kladieme kolieska mortadelly s olivami, moja najmilovanejšia na dovolenke. Deň už asi nemôže byť lepší.

Mapu a gpx nájdeš v sekcii Aktivity.

Sierra Nevada ti vie aj koncom marca poskytnúť všetko, jar, teplo, slniečko, zimu, sneh, vetrisko a omrznutý noštek. Určite stojí za návštevu a nielen jednu.