Veřovické vrchy - sólo hike v Moravsko-sliezskych Beskydách

Objav krásu západných Moravsko-sliezskych Beskýd, kde ideš celý deň chodníkom sám.

Vždy som bola a som zaľúbená do vrcholov našej Malej a Veľkej Fatry, Nízkych a Vysokých Tatier. Veľmi som našich západných susedov a ich nižšie kopčeky nenavštevovala. Prvá túra bola na Lysú horu v zime až v tomto roku. Lysá hora ma presvedčila, že aj keď nadmorské výšky nie sú dramatické, výhľady a vyšliapané výškové mi ani v Čechách chýbať nebudú.

Od zimy pokukujem na Beskydy. Začala som googliť, plánovať a vyberať trasu ako prejdem sedem najvyšších beskydských vrcholov (Beskydská sedmička). Tu mi do cesty prišla túra Veřovickými vrchmi ako západnej časti Beskýd. Krásna príroda, prázdne chodníky, „rozcvička“ na vyššie kopčeky Beskýd, štyri voľné dni s pekným počasím počas Veľkej noci a plán bol jasný. Ide sa do Beskýd.

Z Hodslavíc alebo Frendštátu?

Za mňa je voľba jednoznačná - Hodslavice. Kukám na mapy.cz a tam, kde začína červená turistická značka, nachádzam obrovské parkovisko pri rybníku Kacabaja. Našťastie mám rodinu vo Frýdku, a tak hneď v stredu po práci hádžem všetky potrebné veci do môjho momentálne najviac používaného batoha na viacdenné túry Osprey Sirrus 34 l. Bez väčšej námahy doň natlačím MSR stan pre dvoch, trojsezónny spacák, nafukovaciu karimatku, oblečko na viac dní, nejaké to jedlo, mlsky a 1,5 l Nalgenu do vonkajšieho vrecka.

Všetky základné veci v batohu nosím stále (lekárničku, Fenix čelovku, malý nožík, vreckovky, balzam na pery atď.). Havúšik ostáva doma s Kubim na pánskom víkende. Prvýkrát idem úplne, úplne sama.


Prespávam vo Frýdku. Budíček si dávam na šiestu ráno a vydávam sa pomaly do Hodslavíc. Sviatočné štvrtkové ráno, nikde nikoho, krásne moravské dedinky a mestečká spia a ja sa neponáhľam. Predsa len, v každej dedine minimálne jeden radar a pokuty z Čiech určite chodia. Nechcem si zarobiť ešte pred začatím túry. V aute jem domáci chlebík so syrom a cherry paradajky, ktoré som si nachystala ešte doma.

Pred ôsmou parkujem na Kacabaji. Prázdne neplatené parkovisko. Troška som nervózna z toho, že tu nechávam auto, ale hovorím si, že starú „yarisku“ určite nikto neukradne. Dvakrát kontrolujem, či som zamkla, kľúčiky vešiam do vrchného vrecka batoha na háčik a vydávam sa do pekného rána smer Hostašovice žel. stanica.

S prespávačkou hrebeň Veřovických vrchov zvládnu aj deti.

Prechádzam okolo rybníka, cez malý lesík a prichádzam na stanicu. Necelý kilometrík, aj tu sa dá nechať auto, parkovisko je tu dostatočne veľké. Idem ďalej, batoh je mi trošku ťažší, naprávam si bedrový pás, uťahujem si ho viac a odľahčujem trošku plecia. Popod železnicu a priamo hore po peknej asfaltke.

Hore-dole hrebeňom

Na konci odbáčam doľava a už som v lesíku. Stromov je tu pomenej, veľa je z nich vyklčovaných. Prichádzam k odbočke na studničku Jaščerka, a tak neváham a skracujem si trošku cestu. V studničke je voda, no ja mám plné zásoby, a tak pokračujem úzkym zaroseným chodníčkom ďalej. Troška fučím hore strmákom a čochvíľa som hore na hrebeni.

Wow, idem severní Stezku Českem. Červená turistická značka je okrem hrebeňovky Veřovickými vrchmi aj súčasťou Stezky Českem. Hrebeňom vedie pekná široká cestička, vyzerá byť dostatočne vychodená, všetky polomy odstránené. Ani výhľady, ani nevýhľady. Skrz riedke listnaté stromy vidím krajinu podo mnou, no nedokážem rozoznať nič naokolo. Ešte aj studený vietor pofukuje a ja sa babuším do bufky. Šiltovka nasadená na hlave ma aspoň trošku chráni pred chladom.

Prvých päť kilometrov je za mnou, okolo 250 prevýšenie a je čosi po deviatej. Prichádzam na vrch Oprchlice (638 m n. m.) a bez dramatických výhľadov pokračujem ďalej. Vo Fatre som zvyknutá na výhľady všade. Ochkanie, achkanie, plno fotiek. Táto trasa je pre mňa výnimočná tým, že viac rozmýšľam. Neponáhľam sa. Zatiaľ som okrem rybára pri Kacabaji nestretla ani nohu. Perfektné.


Schádzam z vrchu Oprchlice celkom strmým kopčekom ku rázcestiu Trojačka. Tu začína jedna z mnohých krajinných oblastí Západných Beskýd. Žiadne stanovanie, bivakovanie, zakladanie ohňa. Stromy sa už začali zelenať, no zatiaľ žiadny tieň pred slniečkom neposkytujú. Ja si živo predstavujem, že aj v horúcom lete tu bude pekný chládok.

Prechádzka hrebeňom je zatiaľ celkom nenáročná, vlní sa, sem-tam krátky kopček dole alebo stúpanie hore. S prespávačkou hrebeň Veřovických vrchov podľa mňa zvládnu aj deti. Na jeden záťah by hrebeň zvládol aj športovo zdatný teenager. Ak by si chcel spať na hrebeni, vyber si vhodné miesto mimo CHKO, menších aj väčších prístreškov je po ceste dosť. Sú v dobrom stave, vidieť, že je o prístrešky dobre postarané.

Prístrešky a zas len prístrešky

Červená značka hrebeňom ma privádza na vrch Trojačka (709 m n. m.) a za ním dole briežkom na rázcestí sa práve jeden z pekných a udržiavaných prístreškov nachádza. Je to aj bod záchrany 001 VS, nachádzam na ňom aj tabuľu s označením pre jednoduchú orientáciu a všetkými potrebnými číslami na záchranné jednotky. Na tento bod záchrany vedie aj štrkovitá cesta prístupná autom.

Sem-tam sa mi skrz redšie stromy naskytne výhľad na malebné dedinky a mestečká v okolí Beskýd. Hovorím si, že tadiaľ som ráno išla autom. Pokračujem ďalej po červenej, na obed sa trošku viac otepľuje a ja sa vyzliekam z mikiny len do Sportful 2nd skin. Aj keď pofukuje chladný vietor, nie je mi v tričku zima, dlhé rukávy ma chránia pred slnkom a nepotím sa v ňom, keď zasvieti slniečko. Na toto ročné obdobie super.

Pozitívom je, že ani po dvoch dňoch v ňom nesmrdím, teda nie až tak veľmi. Krikľavo ružová farba mi zabezpečí, že ma všade vidno, ak by bolo treba.


Na trase vidím veľa oranžových značiek s označením „Lyžařská trasa KČT – zimní lyžařská cesta“. Tieto sme videli aj na Lysej. V zime tadiaľto musia viesť bežkárske trate, na skialpy to v tejto oblasti veľmi nevidím. Ale kto vie.

Dostávam sa na vrchol Huštýn (748 m n. m.), a pár metrov za ním je ďalší turistický prístrešok. Huštýn je jedna z ďalších prírodných rezervácií v Západných Beskydách. Schádzam na Huštýn rázcestie a pár sto metrov za ním nachádzam ďalší prístrešok. Aj v zlom počasí nie je problém sa schovať.

Vyhodnocujem túto trasu ako veľmi bezpečnú a vhodnú pre rodiny. Žiadne prudké stúpania a klesania, nebezpečné šmykľavé miesta. Žiadne divoké zvieratá, medvede v Čechách nemajú, iba ak by sa sem prišli zachrániť od nás. Šliapem na vrch Hodorf (766 m n. m.) a dole v sedle nájdem križovatku ciest s posedením a krížom.

Niekde na tomto mieste si otváram tyčinku Nutrend. Predsa len, už je skoro obed. Krátky výšľap na vrch Krátká (767 m n. m.) s pekným výhľadom a za pár sto metrov som na vrchole Dlouhá (860 m n. m.). Poetické mená vrcholov.


Na vrchole Dlouhá opäť žiadne výhľady, jedine ak na lesy naokolo a mne neostáva nič iné, len sa spoliehať na Veľký Javorník, najvyšší vrchol Veřovických vrchov a prvý (alebo posledný) z Beskydskej sedmičky. Schádzam kopčekom ku rázcestiu Kamenárka, kde míňam ďalší turistický prístrešok a posedenie.

Vrstevnicou prechádzam až k rázcestiu pod Kamenárkou. Míňam vrchol Rybníčky (700 m n. m.) a som na rázcestí U pramene Jičínky (695 m n. m.). Parkovisko, kopec áut, karavan, asfaltka sprava, zľava a ja viem, že už je to len kúsok na Veľký Javorník.

Nezávidím turistom, čo idú tadiaľto hore. Klesanie necelých sto výškových na 200 metroch.

Rozhodujem sa ísť hore po cyklotrase. Prvýkrát za celý čas stretávam skupiny turistov, rodiny s deťmi, kočíky, bicykle. Cesta na Veľký Javorník (918 m n. m.) je veľmi obľúbeným miestom. Začínam teda dupať po strmej asfaltke, jednoznačne najprudšie stúpanie ma čakalo až na konci celého hrebeňa. V poobedňajších hodinách a so slniečkom sa hneď začnem potiť.

Veľký Javorník

Asfaltka je naozaj vo veľmi dobrom stave, pár cyklistov prefrčí okolo mňa pri zjazdovaní. Jedna zákruta, druhá zákruta a turistická značka pokračuje rovno, no cyklotrasa odbáča doľava. Pokračujem po asfaltke. Do odbočky nie je popri ceste veľa stromov, ktoré by poskytli tieň. Vyššie je to s tieňom o dosť lepšie, vydýchavam sa na peknej rovine a čakám, kde vlastne tých dvesto výškových nastúpam.

A je to tu. Prudká odbočka na modrú a ja vidím pred sebou pekný strmáčik. Posledných sto výškových nastúpam asi na 600 metroch. Hore ma čaká kopec ľudí, detí, psov a krásna vyhliadka vysoká 26 metrov. Vystúpam cez jej niekoľko poschodí a na konci ma čakajú krásne výhľady. Všade.

Na Beskydy, vidím Radhošť, Lysú horu, časť Javorníkov a dokonca aj Jeseníky. Vrchol je populárnym štartovacím miestom pre paraglidistov, hlavne pre svoju dobrú dostupnosť autom. Priamo na vrchol Veľký Javorník sa dá vyjsť niekoľkými turistickými cestami. Ja budem schádzať jednou z nich.


Fotím panoramatické výhľady na všetky strany. Nie som sama. Všade naokolo kopec fotiacich rodičov a detí. Dopredu kukám, čo ma čaká. Druhý v poradí Beskydskej sedmičky je Radhošť. Priamo pod vrcholom a vyhliadkou sa nachádza turistická chata. Vinú sa z nej všetky možné lahodné vône a ak si milovníkom horských chát a jedla, nebudeš sklamaný.

Mysli na to, že v pekný deň nebudeš sám. Aj dnes je na chate extra rušno. Nedávam si nič, mám pred sebou ešte kus cesty. Rada by som dnes na Radhošť alebo aj ďalej došla.

Vydávam sa teda smer turistická červená značka. Uf, ešte dobre, že som si vybrala na výstup cyklotrasu. Červená je riadne vymletá a vymytá vodou, s veľkými aj malými kameňmi. Treba dávať dosť pozor pod nohy a zároveň opatrne obchádzať skupiny turistov šliapajúcich ešte len na vrchol. Pekný strmák, bez kúska tieňa. V lete by som ju považovala za dosť nepríjemnú.

Schádzam až na rázcestie Malý Javorník a tu prudko odbáčam doľava po červenej. Až pri značke U pramene Jičínky si pozerám mapu a zisťujem, že som odbočila zle. Mala som pokračovať po modrej. Tak šup druhýkrát výšľap na rázcestie k Malému Javorníku a pokračujem ďalej už po modrej.

Sedlo Pindula

Modrá turistická cesta ma zavedie až ku sedlu Pindula. Pekná rovinatá trasa s lesíkom a kríčkami čučoriedok sa po kilometri mení na prudký, hnusný, vodou vymletý zostup cez korene a uvoľnené kamene. Nezávidím turistom, čo idú tadiaľto hore. Klesanie necelých sto výškových na 200 metroch. Zaberák po skoro 20 kilometroch. Stretávam jednu skupinku v tenisôčkach a deti vybavené na prechádzku po meste a nie na ťažšiu turistickú trasu.

Kilometrík po asfaltke, oddychovo cupitám. Pred vrchom Kršla (673 m n. m.) odbáčam na už poslednú prudkú cestičku pomedzi stromy po opadanom lístí. Cítim halušky s bryndzou a praženú slaninku zo Zbojníckej koliby na sedle Pindula. Cesta 58 križujúca Beskydy. Veľké parkovisko z každej strany cesty a autobusová zastávka. Koniec Veřovických vrchov a začiatok cesty na druhý vrchol z Beskydskej sedmičky.


Vypínam aktivitu na hodinkách, niečo málo cez 22 kilometrov a čosi vyše 1 200 výškových. Celkový čas okolo šesť hodín. Opatrne prechádzam cez cestu. Premávka je tu naozaj hustá a treba dávať pozor. Veřovické vrchy s krásnym tichým hrebeňom bez ľudí v kontraste s Veľkým Javorníkom, vyhliadkou a chatou. Za odmenu. Za mňa určite áno.

Ja v skorých poobedných hodinách pokračujem ďalej už s novou zapnutou aktivitou. Smer Radhošť, Radegast, Čertův mlýn a Pustevny, Smrk, Lysá hora, Travný, Ropice a Javorový. O tomto dobrodružstve napíšem zas nabudúce.

Zhrnutie

• Názov: Veřovické vrchy
• Lokalita: Beskydy
• Značenie: prehľadné, červená, modrá turistická značka
• Obmedzenie: celoročne dostupné
• Obtiažnosť: 3/5
• Vrchol: Veľký Javorník (918 m n. m.)
• Trvanie: 6:00 h
• Parametre: 22 km/1 200 výškových metrov
• Typ: hrebeň s vrcholom
• Možnosť parkovania: Kacabaja
• Mapa a gpx: sekcia Aktivity