Nepoznanou magistrálou – Cesta Márie Széchy – 2. časť

Ako vyzeral zvyšok nášho treku málo známou magistrálou?

V predchádzajúcom článku sme začali naše putovanie Cestou Márie Széchy. Prešli sme okolím Muránskej planiny a nocovali sme na krásnej útulni Sláviček. Nasledujúci deň sme pokračovali na juh, kde sa krajina pomaly menila na čoraz viac kultúrnu krajinu. V poobedných hodinách začínam pociťovať bolesť chodidla, no ani zďaleka ešte nie sme v cieli. Nachádzame sa asi 4 km od Rimavskej Soboty.

Čím bližšie sme k mestu, tým ťažšie sa mi dostupuje na nohu a začínam už pokrivkávať. Cez Nižnú Pokoradz prichádzame do Rimavskej Soboty, kde mi je jasné, že do dnešného vytýčeného cieľa dnes už nedôjdem.

Núdzový plán k dnešnému nocľahu

Od železničnej stanice berieme na zvyšných 5 – 6 km taxi, aby sme nenocovali niekde v centre mesta. Taxi nás vysádza pri kempe, v ktorom niet ani živej duše, skvelé. Na nohu už nemôžem ani dostúpiť, kráčať ďalej a hľadať nocľah inde neprichádza do úvahy.

Neďaleko kempu objavujeme krásne miestečko priamo pri vode vodnej nádrže Kurinec, ideálny priestor na stan, je rozhodnuté, nocujeme tu. Využívame, že sme v civilizácii a po postavení stanu si objednávame pizzu, ktorá zaženie večerný hlad.


Nohu sa snažím už nijako dodatočne nezaťažovať, som zvedavá, aká bude noc a hlavne ráno, v kútiku duše dúfam, že bolesť nejakým zázrakom prejde a my v pohode dokončíme trek. Dokopy sme v dnešný deň prešli cca 37 km s prevýšením okolo 350 výškových m, z toho viaceré úseky boli po asfalte.

Rušný nočný život

Každým krokom to začína byť horšie a horšie. K autu zostáva 17 km, sme uprostred lesa.

Z druhej strany nádrže je PR Kurinecká dubina. Flóre a najmä faune sa tu teda poriadne darí... večer a aj noc by som opísala slovami: „To čo bolo?“ Toľko zvukov najrôznejších vtákov (niektoré som nikdy nepočula), volaviek, žiab a množstva ďalších živočíchov na jednej kope sme ešte nepočuli ani nevideli. Dopĺňali to ryby plieskajúce sa o hladinu a lišiak, ktorý prišiel kutrať odpadky. Jednoducho poriadne divoká noc.


Napriek tomu sa spí celkom dobre vďaka príjemnej teplote a čiastočnému stíšeniu tohto nadmieru bohatého vodného života. Počas noci sa na bolesť nebudím, čo je dobrý znak. Ráno sú prvé kroky celkom ok, vravím si, že to skúsim. Veď už nás nečaká náročný deň – nejakých 24 km s prevýšením tiež iba okolo 300 výškových m.

Ranný optimizmus rýchlo strieda realita

Kráčame pekným lesom, no nie dlho, vzápätí sme opäť v ďalšej obci – Dúžava, cez ktorú prechádzame, aby sme sa dostali k ďalšiemu lesíku. Tu začína opäť ďalšie blúdenie, trasa sa stráca v mladom zarastenom lese, ktorým chodíme hore-dole a hľadáme správnu cestu. Značenie je tu veľmi slabé a žiadny vyšliapaný chodník tu nie je.


Terén, ktorý je pokrytý množstvom listov, pod ktorými je schovaných veľa polámaných konárov, ma doráža. Každým krokom to začína byť horšie a horšie, stúpnutie na spomínané konáre alebo akúkoľvek inú nerovnosť šialene bolí a mne je jasné, že som ráno mala veľké oči a rozhodnutie pokračovať nebolo úplne najrozumnejšie.

K autu zostáva 17 km, sme uprostred lesa, spoje v okolitých obciach do nášho potrebného bodu v podstate nie sú, čo teraz? Pozerám na mapu a všímam si žltú odbočku do obce Konrádovce, ktoré už od Fiľakova nie sú ďaleko. No po pár minútach mi je jasné, že nedôjdem ani tam a už vôbec nie po takom teréne.

Plán B alebo C? Už ani neviem

Čo teraz? Sme na okraji lesa, odkiaľ vedie nejaká lesná cesta do malej dedinky Mojín. Pristupujeme teda ku krízovému plánu – schádzame do obce, ja si tu robím pohodlie, lebo najbližšie hodiny strávim tu, manžel skladá ťažký batoh, berie si do vreciek len to najnutnejšie a vydáva sa na zvyšných 17 km, ktoré k autu odbehne.

Ja zatiaľ sedím niekde za dedinou, kliešťami sa to tu hemží, takže si rozkladám vnútro stanu, aby ma ochránilo od hmyzu, líham si a čakám. Prešla som dnes sotva 7 km, noha bolí a ja bilancujem, čo sa stalo? Veľa kilometrov? Tvrdý terén? Nevhodná obuv? Ťažký batoh?


Neviem, netuším. S touto bolesťou nemám skúsenosť a doteraz som takú bolesť chodidla ešte necítila. Po asi 2 – 2,5 h prichádza manžel na aute (chvalabohu za to, že sme tam to auto na začiatku treku odviezli, lebo inak by sme sa asi v tento deň odtiaľ nedostali).

Sklamanie je citeľné

Podľa slov Andreja o nič neprichádzam a trasa neponúkala už žiadne vizuálne krásy, bola stále zle značená a trafiť správnu cestu nebolo vôbec jednoduché. Napriek tomu odchádzam trochu sklamaná z nedokončenia treku. Záver som si predstavovala inak.

To, že ide o málo frekventovanú trasu potvrdzovali aj nechápavé pohľady domácich.

Verím, že domáca liečba v podobe mastí a oddychu pomôže. No v noci sa bolesť výrazne zhoršuje, noha chytá akúsi farbu modriny a ráno nedokážem dokrívať ani len k WC. Putujem teda k lekárovi, našťastie to ale nie je žiadna zlomenina ani nič podobné, no lekár potvrdzuje zápal v chodidle, takže najbližšie dni ma žiadny pohyb nečaká.

Poučenie

Dúfam, že to čoskoro prejde a ja budem môcť už onedlho opäť kráčať na ďalšiu túru. Aké z toho plynie poučenie? Počúvaj svoje telo, keď ti dáva jasné znaky a zbytočne to nehroť. Ja som mala príliš veľké oči a klamlivo som si nahovárala, že to prejdem s hoci aj boľavou nohou, no realita ma rýchlo vyviedla z omylu.


Paradoxne som takéto problémy čakala úplne niekde inde, niekde vyššie v horách alebo na náročnejších trekoch, napr. na hrebeňovke Nízkych Tatier, proste úplne inde, než na prevažne rovinatom a absolútne nenáročnom teréne. Asi aj z tohto dôvodu bolo sklamanie o čosi väčšie a prekvapivejšie.

S odstupom času hodnotím, že problém vznikol pravdepodobne v kombinácii viacerých faktorov, najskôr to bola priveľmi veľká porcia kilometrov takto na začiatok sezóny v kombinácii s príliš pevnou a tvrdou obuvou. Nuž, človek sa učí celý život.

Odhliadnuc od problémov s nohou

Napriek tomu trek hodnotím ako vydarený a našťastie tie najkrajšie úseky som ešte stihla prejsť. Bilancia? Nové a neokukané územie, úplne iné, na aké som zvyknutá, spoznávanie nového kraja, žiadni ľudia ani turisti – iba priamo na útulni, inak sme za celé tri dni nestretli na trase nikoho (ak nerátame dediny a mesto). To, že nejde o frekventovanú trasu potvrdzovali aj pohľady domácich obyvateľov, ktorí sa na nás (turistov s batohmi) nechápavo pozerali.


Či sa niekedy vrátim a tento trek dokončím, neviem, každopádne mám radosť aj napriek problémom, že sme sem vyrazili objavovať pre nás nové a nepoznané miesta. Malo to úplne iný charakter a aj vďaka tomu sa nám tu tak páčilo.

Zhrnutie

• Názov: Cesta Márie Széchy
• Lokalita: Muránska planina, Stolické vrchy, Revúcka vrchovina, Juhoslovenská kotlina, Cerová vrchovina
• Značenie: červená turistická značka, miestami zlé, resp. žiadne značenie, nutné používať mapu
• Obmedzenie: bez obmedzenia
• Obťažnosť: 3/5
• Trvanie: 3 dni
• Parametre: cca 84 km, z toho ja – 1. deň: 13 km, 820 výškových m, 2. deň: 37 km, 340 výškových m, 3. deň: 7 km, 100 výškových m
• Typ: diaľková magistrála
• Možnosť parkovania/spoje: bus/vlak do Muráňa, resp. Fiľakova
• Mapka a GPS: môj skrátený variant, celá trasa