Alta Via 4 – keď jeden krok vedľa môže znamenať koniec

Exponované pasáže, surová krása Dolomitov a ticho bez davov – presne to ponúka táto málo známa trasa.

Hľadanie letnej výzvy

Nastal opäť ten náš obľúbený čas. Za oknami ešte doznievajú posledné zvyšky zimy a my, zababušení v posteli so šálkou čaju, beháme prstom po mape Európy. Hľadáme ďalšiu výzvu na leto. Bude to niektorá zo známych GR trás? Skye Trail v upršanom Škótsku? Alebo sa vydáme južnejšie na Balkán?

Nakoniec nám do oka padla Alta Via 4 – menej známa, no o to dobrodružnejšia trasa v Dolomitoch. Zatiaľ čo Alta Via 1 patrí medzi klasiky, o „štvorke“ sa toho veľa nedozvieš. Len zopár videí, niekoľko stručných blogov, zvyšok informácií sme dolovali z talianskych a anglických fór. Plán bol rovnaký ako minulý rok: spať v stane alebo pod šírym nebom. Našli sme len jednu osobu, ktorej sa to na tejto trase aspoň čiastočne podarilo.

Alta Via 4 nie je bežná túra. Na 75 kilometroch nastúpaš takmer 5000 výškových metrov, a to v technickom teréne s exponovanými úsekmi, kde je ferratový set nutnosť. A tu bol háčik. Naše skúsenosti? Na bode mrazu. Ja jedno popoludnie na skalkách, priateľka úplná premiéra. Spoliehame sa aspoň na skúsenosti z umelej steny. Klikám na MTHIKER e-shop, objednávam ferratový set a môžeme vyraziť.

Všetky veci pobalené, vyrážame

Po približne desiatich hodinách cesty sa konečne dostávame za rakúsko-talianske hranice a vítajú nás známe výhľady. Prichádzame podvečer, a tak ešte rýchlo kupujeme niečo pod zub a hľadáme miesto, kde by sme sklonili hlavu.

Darí sa nám nájsť jedno miesto kúsok za mestom San Candido. Podľa počtu kemperov ide o pomerne známe miesto na prenocovanie – zišlo sa nás tam asi päť áut a dve motorky. Napriek tomu tu panovala tichá a rešpektujúca atmosféra.

Miesto pôsobí pokojne, obklopené stromami, a len pár metrov odtiaľ zurčí ľadový horský potok, ktorý by si odvážlivci pokojne mohli vybrať aj na krátke otužovanie. My sme po dlhej ceste tú odvahu už nenašli, ale prírodná kulisa bola dokonalá.

Batohy na chrbát, cesta sa môže začať

Ráno bolo rýchle. Nevyrátali sme si to s vodou, a tak ešte dokupujeme posledné tekutiny a triedime stravu. Jedlo máme približne na 4–5 dní. Väčšinou so sebou nosíme klasiku: tuniakové konzervy, tortilly, dehydrované jedlá, „wifonky“, niečo sladké a slané na zahryznutie.

Je krátko pred deviatou a my sme konečne s batohmi na chrbte. Vydávame sa lesným chodníčkom popri ceste, okolo nášho miesta na spanie, smerom k mestu Sexten (Sesto). Horský potok a tiene vysokých stromov nás sprevádzajú a poskytujú úkryt pred vysokými teplotami v doline.

Improvizácia už na začiatok

Približne v polovici cesty k spomínanému mestu odbočíme smerom na juh, do doliny Valle Campo di Dentro, a po chvíli prichádzame k Rifugio Tre Scarperi. Dávame si cappuccino a vychutnávame si výhľad na stúpanie, ktoré nás čaká – a ktoré vyzerá o niečo hrozivejšie s plnými batohmi.

Celou cestou ma však sprevádzal zvláštny pocit, že som niečo zabudol. Až keď mi pristála správa s fotkou dvoch lyžíc na poličke doma, všetko do seba zapadlo. Hneď mi začala v hlave šrotovať otázka: „Ako teraz budeme jesť tuniaka, kaše a dehydrované večere?“

Našťastie nás po ceste čakalo niekoľko chát, tak som dúfal, že to nejako vyriešim. Skúsil som vysvetliť situáciu už na prvej, úspešne. Ochotne mi podarovali jednu lyžicu, a tak po krátkom občerstvení sa vydávame v ústrety mohutným horám.

Dnes sa na obed podávajú výškové metre

Konkrétne štyri kilometre a takmer 800 výškových metrov. Stúpame kľukatými cestičkami do prudkého kopca a čochvíľa sa zastavujeme a dopĺňame tekutiny. Prekonávame horské bystriny, kamenné schodíky a sem-tam zopár reťazí na istenie.


Zo začiatku sa ešte skrývame pred slnkom v poraste stromov, no vyššie nás už nič nechráni. Hľadáme každý kúsok tieňa, kde by sme mohli skloniť hlavu. Zo šiltovky namočenej v ľadovej vode sa po nasadení na hlavu doslova parí a do desiatich minút je akoby vytiahnutá zo sušičky.

Po takmer troch hodinách sme hore, dopotení tak, žeby nás mohli žmýkať, ale s kráľovským výhľadom. Batohy hádžeme na zem, vyťahujeme plechovku Red Bullu ako malú odmenu a kocháme sa božskými panorámami. Sedíme 2500 metrov nad morom a spolu s nemeckými dôchodcami si vychutnávame pohľad na Tre Cime v celej svojej kráse.

Zatvorená chata – žiaden problém

Nám už pomaly začínajú hrať muzikanti v bruchu, a tak sa vraciame na chodník a pokračujeme k Rifugio Antonio Locatelli. Cesta vedie po vychodenom kamennom chodníčku s otvorenými výhľadmi na celú krajinu.

Prichádzame ku chate a čaká nás tu nepríjemné prekvapenie. Sme tu ešte pred začiatkom turistickej sezóny, a tak si menšie davy turistov vyberajú svoju daň – chata je ešte v rekonštrukcii. Nám to však nevadí, aspoň môžeme odľahčiť batohy. Vyberáme našu overenú klasiku – tortilly, tuniak v konzerve a pomazánku, všetko nakombíme, zatočíme a máme náš michelinský obed.

Test výbavy na ostro

Dnes nás pôvodne nemala čakať žiadna ferrata, ale keď vidíme ostatných vo ferratových setoch s helmami na hlave, rozhodneme sa to aspoň otestovať. Vyberáme sa na jednu z najkrajších ferrát v okolí – Torre di Toblin, na mape označenú úsekmi C a B. Nástupovka od chaty je krátka, zato trochu prudká a s plnými batohmi dá zabrať.


Už odtiaľto sú výhľady krásne, ale my obchádzame vrchol z druhej strany a nastupujeme na prvé lavičky a rebríky. Ferrata je zábavná, vzdušná, mierne náročná na ruky a určite nie pre ľudí, ktorí sa boja výšok. Približne v polovici trasy je jeden náročnejší úsek, ktorý dá zabrať našim naloženým batohom, a keď sa pozrieme na hodinky, rozhodneme sa otočiť, aby sme mohli prísť do cieľa ešte za svetla.

Istenie končí bez logiky, ďalšie začína až o pár metrov, alebo tu nie je vôbec – práve tam, kde by sa celkom hodilo.

Ferratu na Torre di Toblin sme pôvodne vôbec nemali v pláne. Objavili sme ju až cestou, keď sme videli ostatných turistov s výstrojom. Ak by sme to vedeli skôr, určite by sme ju zaradili ako súčasť treku, pretože výhľady z vrcholu musia stáť za to. Nie nadarmo počas Prvej svetovej vojny slúžil tento vrchol ako rakúska pozorovateľňa.


Vraciame sa späť ku rifugiu, kde sme obedovali, a Tre Cime sa rozhodneme obísť sprava – po oficiálnej trase Alta Via 4. Pri chate Malga Langalm dopĺňame čerstvú vodu a pokračujeme ešte asi hodinu smerom k známemu miestu Cadini di Misurina.


Vyhliadku síce poznáme, ale tentoraz ju radšej obchádzame. Nechce sa nám stáť v rade pätnástich ľudí kvôli jednej fotke. Radšej si podídeme kúsok ďalej a vychutnáme si večer v tichu. Odpojíme sa teda od chodníka a klesáme západne o 50 až 100 výškových metrov.

Fine dining na karimatke

Prichádzame práve včas na západ slnka. Z batoha vyťahujeme dehydrované boloňské špagety a ide sa variť. Netrvá to dlho a už sedíme na karimatke, dlávime sa a vychutnávame si posledné dopadajúce lúče slnka na Tre Cime a okolité kopce. Všetko okolo sa ponára do jemného oranžovo-ružového svetla a ticho je prerušované len syčaním variča, kde sa pripravuje druhé kolo večere – wifonka.


Do kopcov sa pomaly vkráda chlad, je čas sa priobliecť a začať rozkladať stan. Veci nahádžeme dnu ešte predtým, než spadne rosa, a zalezieme do spacákov. Hlavou mi prebleskne myšlienka fotiť nočnú oblohu, no tak rýchlo, ako prišla, aj zmizla – niekde ďaleko v tme, v pohodlí páperového spacáka.

Deň druhý – to pravé dobrodružstvo ešte len začína

Budíme sa so svitaním, jemne rozlámaní - tak, ako to už po prvej noci v stane býva. Chvíľu ešte ležíme vo vyhriatych spacákoch a keď už slnečné lúče prebliknú aj k nám, dávame sa do pohybu. Stan je celý od rosy, ale svoj účel splnil. Ruky sú síce ešte trochu stuhnuté a oči napoly zalepené, ale pomaly sa rozbiehame. Balíme veci, varíme ovsenú kašu s orieškami a pred siedmou už vyrážame s očakávaním, čo nám dnes hory pripravia.


Vraciame sa na včerajší chodník, ktorý si pre nás tentokrát pripravil najmä psychologickú výzvu. Na mape je tento úsek označený ako „Bčková“ ferrata – v skutočnosti ide o ľahký zaistený chodník, ktorý je však miestami poriadne úzky, často len 30 až 50 centimetrov. Tam, kde končí chodník, začína strmý svah – 200 až 300 výškových metrov ako nič.


Na prvý pohľad sa to môže zdať ako prechádzka, no s plne naloženými batohmi nám to dáva poriadne zabrať. Ako bonus máme celý čas pocit, že ten, kto rozhodoval, ktoré úseky zaistiť a ktoré nie, si jednoducho hádzal mincou. Nájdete tu totiž množstvo pasáží, kde istenie končí bez logiky, ďalšie začína až o pár metrov, alebo tu nie je vôbec – práve tam, kde by sa celkom hodilo.

Krok späť môže znamenať 2 kroky vpred

Na rifugio Fonda-Savio prichádzame pred ôsmou, práve včas na druhé kolo raňajok a kávičku s výhľadom. Na túto rannú pohodičku na chatách sme sa po minulom roku tešili najviac. Malé momenty, kedy ti čerstvé pečivo, šunka, syr a capuccino dokážu spraviť deň. Pozeráme do máp a oficiálnu trasu sa rozhodneme skrátiť prechodom cez sedlo Forcella del Nevaio.

Už „iba“ 10 kilometrov do cieľa. Ale akých?

Dostávame sa pod sedlo a zaskočí nás snehové pole natiahnuté až k vrcholu hrebeňa. Vydávame sa po stopách dvoch turistov pred nami a podarí sa nám vystúpiť približne do troch štvrtín stúpania, kde zastavujeme a rozhodujeme sa vrátiť späť na chatu a tento úsek obísť.

Máme na nohách iba naše klasické trailovky, ktoré používame na dlhé prechody najmä kvôli komfortu. Tu by sa však zišli mačky a nestratil by sa ani cepín. Strácame tak približne dve hodiny a z nášho pôvodne oddychového dňa nič nebude. Neskôr si spomeniem na krátky text, ktorý som videl u Lenky Poláčkovej tesne pred trekom: „Mountain has no brain – use your own.“

S pokorou späť na značku

Od chaty vedie originálna trasa cez tri sedlá, všetky vo výške približne 2 400 m n. m. Po snehu ani stopy – celý deň sú vystavené slnku. Chodníčky sú opäť úzke, kamenisté a kľukatia sa cestou hore. Je preto dobré mať nasadenú helmu, aby si sa vyhol padajúcim kameňom od turistov nad tebou.


Popoludňajšie búrky tu bývajú nevyspytateľné, a tak si radšej pridáme do kroku. V stúpaní máme nohy ako z olova, ale predstava teplého jedla nás ženie dopredu. Na poslednom sedle si dávame krátku pauzu, len toľko, aby sme sa nadýchli a skontrolovali, koľko ešte zostáva. Rifugio Città di Carpi je už na dosah.


Prichádzame krátko pred jednou – spotení, smädní, hladní. Smäd hasíme plechovkou Coca-Coly, ktorá v tej chvíli chutí lepšie než pivo po maratóne. Na stole pristávajú pomodoro cestoviny a tradičný „doťuk“ v podobe tuniaka s tortilami. Na tráve pri chate sušíme stan, dopĺňame vodu, a pozeráme v mape, čo nás ešte čaká.

Na dobrú noc ešte trochu do kopca

Na prvý pohľad to vyzerá nádejne – už „iba“ 10 kilometrov do cieľa. Ale akých? Prvých osem kilometrov krásne klesáme až k hlavnej ceste, na úroveň 1 327 m n. m. Všetko ide ako po masle, no potom… potom si to na záver dňa poriadne okoreníme.


Usmieva sa na nás výstup 700 výškových metrov na posledných dvoch kilometroch. Ó áno, Lago di Sorapis nie je len tak zadarmo. Nič sa nedá robiť – slúchadlá do uší, na tepovku na hodinkách sa radšej nepozerať a ide sa. Posledné dva kilometre boli jedny z najnáročnejších.

Sme úplne vyšťavení, ale predstava postele a sprchy nás ženie vpred. Po hodine víťazoslávne hádžeme batohy zo seba a zmôžeme sa len na vysedávanie na lavičke pred chatou. Až hlad nás nakoniec vtiahne dnu.

Podvečerná idylka na chate

Chata oficiálne otvára až zajtra, no deň vopred sme napísali na WhatsApp a s ubytovaním nebol problém (počas sezóny určite odporúčam oveľa skôr). Cena je podobná ako inde – 30–40 € na osobu, s možnou 20 % zľavou pre členov alpských klubov. Naše nadšenie zo sprchy sa však rýchlo vyparilo, je mimo prevádzky. Musíme si vystačiť s umývadlom a ľadovou vodou. Zaspomínali sme si na SNP-čku a berieme to vlastne ako luxus.

Pitná voda na chate nie je, kupujeme teda 5 litrov na varenie na večer aj celý zajtrajšok. Prameň nás podľa informácií na trase nečaká a bude tak treba vodu na približne 9-12 hodín. Čo nás však čaká, je kráľovská večera: šošovicový dhal, wifonka a boloňské napól. Batohy treba čo najviac odľahčiť, zajtra to podľa všetkého bude najťažší úsek celej Alta Via 4.


Atmosféra počas večera je neopísateľná, farebné nebo, ticho a hory v pozadí. Som tu už tretíkrát, no až teraz si ten moment naozaj užívam naplno. Bez davov, bez zhonu. Nezdržíme sa však dlho, posteľ volá.

V niektorých pasážach musíš byť veľmi obozretný, koncentrovaný a dávať pozor na každý krok.

Pôvodne sme plánovali každú noc spať vonku, napríklad dnes, pod záverečným kopcom niekde v lese. Realita je však iná, trasa je náročnejšia, než sme čakali, a posteľ je zatiaľ zaslúžený luxus. Keď sa naskytla možnosť prespať na voľnej chate, neváhali sme. Sme tu len traja ďalší turisti, nič preplnené, o to príjemnejší zážitok a vlastne úplne nová skúsenosť to je.

Deň 3 – Najťažší oriešok trasy

Budia nás prvé slnečné lúče prenikajúce cez malinké okno v izbe. Nebudem klamať, trochu sme si prispali. Chceli sme opustiť chatu pred šiestou, ale podľahli sme vidine raňajok a vylihovaniu o hodinu dlhšie. Sadáme si k stolu prví a naberáme pocit, že niekto nám chce tento výlet spríjemniť a osladiť život. Na výber máme niekoľko druhov džemu, čerstvé pečivo, bábovku a krekry. Nechýba ani niečo na pitie a šálka kávy.


Posilnení sa vydávame poza chatu v ústrety dnešnému dobrodružstvu. Na úvod nás čaká ferrata Vandelli, jedna zo známych ferrát okruhu okolo jazera. Od chaty je to približne na pol hodinu a orientujete sa značeným chodníkom a neskôr pomocou kamenných mužíkov.

Začínaš niekoľkými rebríkmi, kedy sa snažíš nabrať približne 200 výškových metrov, nič zložité a problém nerobí ani naložený batoh. Rebríky sú pevné, ferrata je nanovo preistená, nič nie je uvoľnené, a tak sa cítime bezpečne a užívame si aj naskytnuté výhľady.

Výhľady ako za odmenu

Po dosiahnutí hranice 2300 sa trasa premieňa na zaistený chodník s miernym stúpaním. Avšak zaistený len čiastočne. V niektorých pasážach musíš byť veľmi obozretný, koncentrovaný a dávať pozor na každý krok. Ferrata je značená v mapách náročnosťou D, ale reálne by som ju hodnotil na také B+. Myslím, že ten kto ju hodnotil do stupnice, prirátal práve spomínané nezaistené úseky, kedy jeden krok vedľa môže znamenať koniec.

Jednotlivé reťaze sú číslované, a tak vieš, koľko približne ti ešte chýba ku koncu. Treba myslieť na to, že k záveru ich hustota klesá, a tak to odsýpa trochu pomalšie. To nám však nevadilo, poriadne sme si túto vzdušnú trasu užili a nabažili pohľadmi do doliny.


Po dvoch hodinách sa ocitáme na konci ferraty vo výške približne 2 400 m n. m. Odtiaľ začíname zostup k Bivaccu Comici strmým, kamenistým chodníkom, ktorý je miestami zaistený lanami. Ak ti ferratový výstroj neprekáža, určite si ho nechaj, ešte sa ti zíde. Cesta sa tu delí na dva smery. Jedna prudko klesá dole k parkovisku, no my volíme tú druhú, našu, ktorá pokračuje smerom do sedla Forcella Alta.

Polovička za nami, tá ťažšia pred nami

Sadáme si do trávy, dopĺňame energiu suchým obedom a chvíľu nasávame ticho hôr. Čaká nás druhá polovica dňa a už tušíme, že bude výživná. Aj v tejto časti sa opakuje ranný scenár. Zaistených pasáží je síce menej, no sú v dobrom stave.

O niečo menej pohodlné sú úseky bez istenia, tam aspoň trochu istoty poskytuje kosodrevina a ilúzia „mäkšieho“ dopadu. Ale žiadna rozprávka to nie je. Chodník je úzky, šotolinový a miestami značne poškodený - asi na troch úsekoch ho narušil zosuv.

Na prvý pohľad vyzerá táto etapa nenáročne, ale zdanie klame. Aj bez veľkého stúpania či klesania dokážu časté zmeny terénu poriadne vyčerpať. Výhľad sa pritom takmer nemení a horizont v diaľke, kam sa máme dostať, zostáva rovnako vzdialený.

Chata práve včas

Konečne sme tu, Forcella Grande, na hodinkách ukazuje len pol druhej ale my máme pocit, akoby sme kráčali celý deň. Mraky sa pomaly prevaľujú cez vrcholy, okolo nás pobehujú svište a my už myslíme len na jediné – oddych. Zostáva posledný úsek, niečo vyše kilometra s klesaním 450 metrov. Nerozprávame, len mlčky a pomaly, krok za krokom, zostupujeme.

Pohľad na chatu je ako vykúpenie. Vyzúvame topánky a zvalíme sa na mäkký, anglický trávnik uprostred lesa. To a dve plechovky Coca-Coly, nič viac sme v tej chvíli nepotrebovali. O chvíľu z chaty vybehne malý psík, za ním dve deti. Vyzerá to, že spolu s mamou tu strávia leto na horskej chate. V tichosti im trochu závidím.


My už máme na dnes pocit „padla". Podľa radaru sa blíži búrka a začíname plánovať, čo ďalej. Hlavou nám behá myšlienka ukončiť trasu skôr. Zajtra je pred nami ešte jedno náročné sedlo s ferratou a dlhý zostup. Vidina civilizácie je však na dosah, od tejto chaty by to boli len tri hodiny chôdze do údolia.

Príloha k hlavnému chodu

Záverečné metre vedú takmer kolmo hore, ako po šikmej kamennej streche.

Napokon sa nevzdávame. Voláme na chatu vzdialenú ešte hodinu a pol stúpania. Oficiálne otvárajú až zajtra, no z druhej strany sa ozve prívetivý hlas so silným talianskym prízvukom. Môžeme prísť, niečo sa pre nás nájde. Dáme si jeden sendvič na posilnenie, berieme batohy a vydávame sa v ústrety chodníku popod Monte Antelao.


Rifugio Galassi, kam dorazíme krátko po 18:00, leží priamo pod touto trojtisícovkou – druhým najvyšším vrcholom Dolomitov. Často býva východiskovým bodom pre alpinistov, dnes však poskytne útočisko nám a ešte jednému turistovi z Brazílie.

Na večeru si varíme posledné dehydrované jedlo a zapíjame ho plechovkou Fanty. Unavení mlčky sedíme a pozorujeme, ako sa hmla prelieva ponad okolité vrcholy.


Na chate mimo sezóny podľa všetkého funguje útulňa, ale bližšie to neskúmame. Stan sme pre dnešok zavrhli. Zrejme by sa dal rozložiť v sedle nad chatou, no pred zajtrajškom sa chceme dobre vyspať a v noci navyše hlásia búrku. A keď k tomu pripočítame teplú sprchu, ktorá nás tu čakala… čo viac si priať?

Deň 4 – Okolo ľadovca k cieľu

Radar mal pravdu. V noci pršalo, a tak ranné slnečné lúče vystriedalo biele mlieko hustej hmly. Narýchlo si varíme ovsenú kašu a dávame sa do pohybu. Hmlu nechávame za sebou až kúsok nad chatou, kde sa prvýkrát nadýchneme jasného rána a konečne vidíme aspoň obrysy kopcov, ktoré nás dnes čakajú.


Nástup k ferrate aj samotný výstup nám zaberú približne hodinu – 2 kilometre a 560 výškových metrov. Záverečné metre vedú takmer kolmo hore, ako po šikmej kamennej streche, kde sa držíme oceľových lán a vlhkých skál. Miestami nám skríži cestu snehové pole, no nič zložité. Ferrata je vo výbornom stave a – na rozdiel od predchádzajúcich úsekov – je istená po celej dĺžke.


Na vrchole nás čaká zaslúžená odmena – výhľad na ľadovec Ghiacciaio Superiore del’Antelao a kúzelne modré jazerá, ktoré vznikli z jeho topiaceho sa ľadu. Výhľady nám však dnes kazí prelievajúca sa hmla, a tak po krátkej pauze pokračujeme v ceste.

Už chýba len vyklesať 2000 výškových

Za ľadovcovými jazerami si ešte na niekoľkých úsekoch nechávame nasadený ferratový set, no po hodine od vrcholu nás čaká už len prudký lesný chodník. Pomocou paličiek sa snažíme uľaviť kolenám a čosi po jedenástej sme pri Rifugio Antelao. Dáme si rýchlu kávu, sladký koláčik a naposledy kontrolujeme trasu.


Sme takmer v cieli, no čaká nás ešte posledný úsek do Pieve di Cadore. Pridávame do kroku, aby sme stihli autobus. Chodník je upravený a kráča sa po ňom jedna radosť. Konečne si môžeme dovoliť spomaliť a vnímať okolie.

Krátko pred cieľom sa trasa stáča do tichého lesa a my konečne máme priestor aj v hlave. Premietame si, čo všetko sme za posledné dni prežili, ktoré úseky nás potrápili, čo nás prekvapilo a čo by sme možno nabudúce spravili inak.

Do cieľa prichádzame takmer na sekundu presne – unavení, ale šťastní. Lístky sme kúpili vopred počas zostupu a už sa len vezieme. S krátkou zastávkou v Cortine sa o šiestej večer vraciame späť k autu v San Candido.

Zhrnutie

• Názov: Alta Via 4
• Lokalita: Dolomity, Taliansko – štart San Candido, cieľ Pieve di Cadore
• Značenie: Značenie samotnej trasy je slabé (červené trojuholníky s nápisom AV4) – videli sme ho len niekoľkokrát. Jednotlivé úseky, ktoré trasa spája, sú však výborne značené červeno-bielymi pásmi.
• Obmedzenie: sezónne (ideálne koniec júna – september), počas sezóny bude niektoré chaty nutné rezervovať vopred
• Fyzická/kondičná náročnosť: 5/5
• Technická náročnosť: 4/5
  Túra je stredne až vysoko náročná – vedie cez skalnatý terén s exponovanými pasážami. Náročnosť výrazne závisí od zvoleného štýlu. Pri ľahkom batohu a spánku na chatách je priechodná komfortnejšie. Pri nosení stanu, variča a zásob sa výrazne zvyšuje fyzická aj logistická záťaž.
• Trvanie: 4 – 6 dní
• Parametre: cca 75 km/5 000 výškových metrov
• Typ trasy: lineárna, z bodu A do bodu B
• Parkovanie: San Candido (Parcheggio Ovest)
• Mapka/GPX: Celá trasa z mapy.cz

Sekcia Aktivity:

• Deň 1
• Deň 2
• Deň 3
• Deň 4