Koruna Západných Tatier - behom od Baníkova až po Lúčnu

27 km a 2250 výškových metrov po hrebeni Západných Tatier. Prebehni trasu, ktorá preverí sily a odmení výhľadmi snov.

Západné Tatry - nádherné pohorie ako stvorené pre horských bežcov, ktorí majú radi ťažký tréning, veľké prevýšenia a skvelé výhľady. Rozľahlý a rôznorodý hrebeň ponúka také parametre, ako máloktoré pohorie. Nachádza sa tu množstvo chodníkov a vyberať sa dá na každý smer.

Pre mňa jedna z najkrajších bežeckých trás v Západných Tatrách vedie práve po ich hlavnom hrebeni. Ten ponúka očarujúce výhľady do dolín, ostré štíty a technické úseky, pri ktorých cítiť pod teniskami skutočnú silu tatranskej prírody.

Nie je to určite trasa pre úplných začiatočníkov, ale pre skúsenejších bežcov, ktorí radi behajú prudko nahor aj nadol. Treba tu byť dobre pripravený a mať už niečo odbehané. A to nielen fyzicky, ale aj výbavou. V slnečných letných dňoch je dobré mať viac vody, pretože na trase je menej možností si ju doplniť. Naopak, v horšie dni treba mať zbalené oblečenie navyše. Pár tyčiniek je samozrejmosť na dopĺňanie energie.

Zo Spálenej na Baníkov

Ideálne miesto na začiatok trasy je parkovisko pri lyžiarskom stredisku Roháče - Spálená. Vždy je tu dostatok miesta, aj keď je to jedno z najnavštevovanejších miest. Z parkoviska sa rozbieham a bežím smer Rázcestie Šindľovec. Po krátkom chodníku v lese nad parkoviskom sa dostanem na asfaltovú cestu a po nej bežím smerom na Adamcuľu, a následne do Zelenej doliny smer Roháčsky vodopád.

Vodopád je pri menšom počte ľudí a väčšom prietoku vody naozaj nádherný, preto sa oplatí ku nemu odbehnúť. Tu je zväčša najviac turistov, ale od vodopádu vyššie je už chodník prázdnejší.


Z vodopádu vybieham prudko po skalnatom chodníku a pomedzi korene na Rázcestie pod predným Zeleným. Tu sa odbočuje vpravo smer Baníkovské sedlo (2 040 m n. m.). Otvára sa nádherná dolina, stúpanie sa na chvíľu zmiernilo, ale postupne sa priostruje.

Chodník plynule stúpa, stehná si užívajú príjemnú bolesť a sedlo sa pomaly blíži... naozaj pomaly. Za chrbtom sa odkrývajú nádherné výhľady na Roháčske plesá a predo mnou začínajú výhľady na opačnú stranu a do doliny Parichvost.

Začína hrebeňovka

Vybieham na červenú značku a stúpanie na Baníkov (2 178 m n. m.) pokračuje. Baníkov je pri horšom počasí zradný, a preto treba byť veľmi opatrný. Miestami sú reťaze a terén je exponovaný. Zažil som tu už horšie počasie a treba mať naozaj tenisky, ktoré na žule podržia.

Vietor silno fúka, skaly sú mokré a šmykľavé, a z držania reťazí si necítim prsty. Výhľady tu však vedia nadchnúť, niekedy inverzia a vidmo, inokedy prelievajúce sa oblaky. Presne to, čo pri behu v horách najviac milujem.


Príroda nám každý deň ukazuje svoje čaro, a preto si ju treba vážiť a s pokorou vychutnávať. V tomto momente vidím vidmo, moje druhé na horách. Keďže druhé znamená podľa povery nebezpečenstvo a ja momentálne vidím na pár metrov, snažím sa byť obozretný. Pri týchto podmienkach by som tomu aj uveril.

Keď ideš takmer po štyroch, už vieš, že vrchol je pár krokov od teba.

Krásny ostrý hrebeň pokračuje popod Baníkovsku ihlu. Odohráva sa tu nádherné divadlo medzi horami a oblakmi. Je to technickejšie miesto a nedá sa stále bežať. Samozrejme, snažím sa klusať a pozorne hľadám trasu. Vybieham zo skalného úpätia do Lúčneho sedla pod Hrubú kopu (2 166 m n. m.).

Prichádza stúpanie, ktoré je opäť viac lúčne a pekne behateľné. Pripomína mi svahom taliansku Secedu. Tieto kontrasty na trase sú neustále a dokážu výborne otestovať a pripraviť všetkých bežcov.


Keď zbieham kúsok pod Hrubú kopu, opäť začnú reťaze a technické úseky na Tri kopy. Oblačnosť sa roztrhala, teplota stúpla a skaly boli takmer suché. Pokiaľ tu nie je veľa ľudí, dajú sa prejsť bezpečne celkom rýchlo. Nestretám veľa turistov a bežcov vôbec. Po výbehu na Tri kopy sa ukazuje celá trasa a vidím každý jeden jej vrchol.


Vrcholky mi pripomínajú korunu, a preto je táto trasa podľa mňa tvarom aj obtiažnosťou skutočná Tatranská koruna. Bežať pri takých výhľadoch dodáva človeku chuť a silu navyše.

Zo smútku do plaču, ale s radosťou v nohách

Prichádza prvý výraznejší zbeh, a to do Smutného sedla (1 962 m n. m.). Je to miesto, kde si môžeš v prípade zlého počasia, alebo vyčerpania cestu skrátiť po modrej značke a bezpečne sa dostať do doliny.


Nohy od začiatku „nasali" do seba dosť výškových metrov, no čaká ma ďalší výbeh. Tie ma už roky veľmi bavia a užívam si každý jeden krok nahor. Predo mnou sa týčia nádherné steny Plačlivého a Ostrého Roháča. Vybehnúť ich bez kráčania, aj keď stehná pália, je vždy môj cieľ. Premôcť sa, poriadne dýchať a skákať po skalách, mi dodáva pocit prekonávania sa.

Keď ideš takmer po štyroch, už vieš, že vrchol je pár krokov od teba. Výhľady odmeňujú aj tu a nadchnú svojou silou. Kým sa však nepozrieš na Ostrý Roháč. Pohľad naň vyvoláva rešpekt, a tak sa na ňom treba aj pohybovať.

Po krátkom zbehu z Plačlivého je výbeh na Roháč ďalšia chuťovka. Tu sa otáčam, oblačnosť ustúpila a ja vidím za sebou celý prebehnutý hrebeň. Nenáhlim sa, dolu treba ísť opatrne, keďže sú tam reťaze a pomalší pohyb turistov. Je lepšie v pokoji počkať, neboj sa, ešte sa nabeháš dosť.

Počuť, že hranice sa blížia

Rýchlo zliezam Roháč a v tomto momente sa mení veľmi prudký profil na už „len” prudký. Ak máš našetrené, Volovec sa dá vybehnúť v peknom tempe. Chodník je tiahly a široký, miestami sa sype, ale našťastie tu nemáš kde spadnúť.

2250 výškových metrov nahor, a to isté po väčšinou skalnatom teréne nadol dá telu zabrať.

Čím som bližšie k poľským hraniciam, tým plnší je chodník našich susedov a pozdravy sa menia na „Cześć”. Tu zastavujem na pauzu a dopĺňam energiu tyčinkou. Užívam si výhľad na nekončiace vrcholky Poľských aj Vysokých Tatier. Zbeh z Volovca púšťam rýchlejšie, ale treba dávať pozor, pretože na chodníku sú vybudované drevené schody a v pekné dni je naozaj plný turistov.

Lúčna na rozlúčku a Zábrať dá na záver zabrať

Bežím priamo po hranici a predo mnou Rákoň. Tu je možnosť skončiť a zbehnúť na Ťatliakovu chatu. Čo keby sme ale dali ešte Lúčnu a na rozlúčku posledné stúpanie? Nohy by už aj skončili, ale hlava nechce odtiaľto odísť. Po krásnom chodníčku pomedzi kosodrevinu a s výhľadmi na Slovensko a Poľsko zbieham na Lúčnu.

Tu mám spomienky na triatlon Oravaman a zbeh do Látanej doliny, kde bolo za dažďa vody nad členky. Dnes je však nádherne a oplatí sa doplniť vodu pri studničke približne v polovici zbehu.


V doline je zrazu ticho a turisti len výnimočne. Zbeh sa tu dá nádherne užiť, a tak tomu aj bolo. Chodník na Zábrať sa ale nedá oklamať, a tak prichádza tentokrát už naozaj posledné stúpanie. Najskôr bežím, trochu neskôr už kráčam, užívam si ticho doliny a zeleň vôkol mňa. Po celom skalnom hrebeni sú tieto pohľady krásne. Chytám druhý (možno dnes už aj piaty) dych a rozbieham sa s pocitom, že Zábrať je na dosah. Som tu, unavený, vybehaný a šťastný. Môžem si užiť posledný zbeh na Ťatliakovu chatu.

Chata je plná, a tak mierim rovno na parkovisko. Zbeh z chaty po asfalte nie je síce najpríjemnejší, ale ubieha rýchlo a dá sa bežať povedľa cesty. Ako vždy, tak aj teraz ukončujem tréning strečingom, potom sedením v kufri auta a vychutnávam si pocit krásnej únavy.


Trasa určite nie je najľahšia, pretože 2250 výškových metrov nahor, a to isté po väčšinou skalnatom teréne nadol dá telu zabrať. Pre mňa je však po všetkých stránkach nádherná a odchádzam nabitý energiou. Vyskúšaj túto trasu aj ty a dodaj svojmu tréningu nový impulz. A nezabúdaj, že Tatry ti vždy vrátia viac, ako im dáš.

Zhrnutie

• Trasa: Spálená - rázcestie Šindlovec - Adamcuľa - Roháčsky vodopád - Baníkovske sedlo - Baníkov - Hrubá kopa - Tri kopy - Plačlivé - Ostrý Roháč - Volovec - Rákoň - Lúčna - Sedlo Zábrať
• Parametre: 27 km/2 250 výškových metrov
• Najvyšší bod: Baníkov 2 178 m n. m.
• Typ povrchu: skalnatý chodník, korenistý, trávnatý, asfalt, reťaze
• Kondičná náročnosť: 5/5
• Technická náročnosť: 5/5
• Mapa a GPX: sekcia Aktivity