Ľubietovský Vepor a Hrb - výlet plný výhľadov, histórie a smiechu

Na diviačom chrbte až do stredu Slovenska! Výstup na Vepor a Hrb, stretnutie s históriou, psími strážcami i chutnou odmenou na horskej chate.

Keď sa pozrieš z Banskej Bystrice na juhovýchod, na horizonte sa objaví zvláštny výbežok Slovenského rudohoria. Vyzerá, akoby sa rozbehnutý diviak vyrútil z divej Poľany rovno k mohutnému Ďumbieru. Tento diviak má meno – Ľubietovský Vepor.

A my sme sa rozhodli nielen zdolať jeho chrbát, ale pridať k tomu aj samotný geografický stred Slovenska a ďalší vrchol, ktorý nesie príznačné meno Hrb. Jednoducho plán ako stvorený na dobrodružstvo!

Kde sme odparkovali tátoša? V Strelníkoch!

Náš štvorkolesový tátoš si oddýchol v obci s názvom, ktorý mi vŕtal hlavou – Strelníky. Keďže som zvedavá ako dieťa pred Vianocami, zistila som, čo sa skrýva za týmto názvom.

Ukázalo sa, že obec kedysi niesla maďarské pomenovanie Sajba – Šajba, čo znamená jednoducho „strela“. A veru, strelcov tu bolo viac než dosť. Toto územie totiž strážili vojaci, ktorí chránili okolie pred nájazdmi Turkov.

Názov sa časom menil ako móda v šatníku – od Saiba, cez Schajba, až sa v roku 1948 ustálil na dnešné Strelníky. Zaujímavosťou je, že dedinka bola kedysi poddanou obcou, ktorá patrila Ľubietovej.

Zo Strelníkov až k výhľadom na Nízke Tatry

S ruksakmi na chrbtoch sme sa vydali po zelenej značke. Hneď za dedinou nás privítal krátky lesík, ktorý nás v miernom stúpaní pripravil na to, čo nás ešte len čakalo. A ako na potvoru, sa v tichu lesa ozvalo ramp-pa-pa-pam.

Nie, nezačali sme zrýchľovať, ale za chrbtom sa ku nám driapal rapkajúci Zetor, ktorý si to namieril na neďaleké pole. Traktor si odbočil doprava a my sme si vykročili vľavo – rovno k prvým výhľadom na Nízke Tatry.


Na lúke sa vedľa nás rozozvučali ovčie zvonce, zatiaľ čo sa ich nositeľky usilovne pásli. Pred vstupom do lesa sme si prečítali „Povzdych lesa” a smelo sme vkročili do hustého smrekového tieňa. Les sa menil krok za krokom – od vysokých smrekov, cez zmiešaný porast, až po klaustrofóbnu húštinu, v ktorej sme si pre istotu zatlieskali, aby miestni obyvatelia vedeli, že neprichádzame ako tajní votrelci.


Ale po chvíli sme vyšli na krásnu lesnú cestu, kde to rozvoniavalo po hríboch. Tu som si našla aj dva „oříšky pro Myšku". Rázcestník Minca nám pripomenul, že budeme putovať necelú hodinku po zelenej ku ďalšiemu rázcestníku Bukovinka.

Hotel, chata, útulne a pramene

Po ceste sme minuli Hotel Partizán – ale nenechaj sa zmiasť, žiadny wellness ani päť hviezdičiek tu nenájdeš. Je to útulňa pre turistov, kde si pri ohnisku môžeš opiecť niečo do bruška. O kúsok ďalej nás čakala ďalšia nocľaháreň – Ondrišova chata s autobusovou zastávkou Šajba. Aj tu nájdeš všetko, čo správny turista potrebuje – prístrešok, ohnisko, a navyše aj kadibudku.


Nachádza sa tu pomník. A keď sa vyberieš kúsok za ňu, natrafíš na vyhliadku s panorámou Vepra a Hrbu. V blízkosti sa tu nachádzajú vodné pramene, kde si vieš doplniť zásoby vody, i keď je to trochu mimo od zelenej trasy. Ak sa rozhodneš ísť po vychodenej cestičke k prameňom, tak budeš míňať ďalšie dve útulne a to Strelnícky salaš a útulňu - Bivak.

Havkáči na stráži

Pri modrom rázcestníku Bukovinka sme si dali krátku pauzičku na doplnenie energie. Len pár krokov odtiaľto sa nachádza známa kaldera vyhasnutého vulkánu Poľany – ale my sme sa tentokrát vybrali opačným smerom. Tiež sa tu nachádza prameň.


Informačná tabuľa nás upozornila, že v týchto končinách môžeme stretnúť voľne pustených strážcov stáda – veľkých chlpatých „havkáčov“. A vraj, niet sa čoho báť – sú cvičení na to, aby hlučne a neúnavne vyháňali turistov, ale hlavne šelmy od oviec. Jednoducho – ty šteklíš ich nervy, oni štekaním tvoje uši. Výsledkom je, že si pekne pôjdeš ďalej svojou cestou.

Samozrejme, ak máš so sebou štvornohého parťáka, vôdzka je nutnosť – inak si môžeš privodiť psí „duel storočia“.

Celý čas sme prechádzali lesom, ktorý vyzeral ako prales.

Nám sa podarilo stretnúť týchto zaháňačov. Pred koncom lesíka sa nám ozvali zvonce – jasné znamenie, že ovčie stádo je nablízku. Ako sa ukázalo, ovce si pokojne spásali trávu priamo na turistickej trase. Povedala som si, že skúsim prejsť pomedzi ne, ale keď ma havkáči zbadali, mali iný názor. Spustili hotový „poplach na lúke“. Štekaním nás energicky jeden vyprevádzal ďalej od stáda a druhý havkáč zatiaľ zaháňal ovce preč od nás.

Rázcestník Krížne, zemľanka a geometrický stred Slovenska

Na rázcestníku Krížne sme menili modrú značku za červenú. Informovala nás, že na Vepor to bude nejaká hodinka stúpania. Opäť sme sa ocitli v lese. Po ľavej strane sme míňali repliku zásobovacej zemľanky, ktorá bola vybudovaná počas SNP. Slúžila na zásobovanie potravín, liekov, ale aj zbraní a munície.


O necelého pol kilometra na Hájnom Grúni sa nachádza Geometrický stred Slovenska. Terén sa tu menil z tmavého lesa na redší, až sme vyšli aj na lúky. Stále sme išli po Rudnej magistrále, kde sa terén začal dvíhať a my sme fučali do kopca každá vlastným tempom. Lúka pod Veprom poskytla výhľad na Klenovský Vepor. Tiež sa tu neďaleko nachádza studnička, o ktorú sa starajú ľubietovskí turisti. Tu sme sa stretávali s turistami, ktorí si zvolili opačnú trasu ako my. Vošli sme do lesa a pokračovali sme vo fučaní do kopca.

Za odmenu nám bola vyhliadka. Ikonická skala dávala tomuto miesto svoju autentickosť. Výhľad nám ukázal trasu, ako sme si cupitali po zelenej značke. V popredí boli Strelníky, sprava kopčeky Poľany a zľava kopčeky Ľubietovskej Bukoviny. Naše rozjímanie vyrušil párik turistov, takže sme sa „zdekovali", aby si aj oni mohli vychutnať krásy Slovenska.

Na chrbte diviaka – výstup na Vepor

Chodník nás doviedol k andezitovým skalám. Červená značka svietila jasne ako semafor, že cesta je správna, no mne sa to stále nezdalo. „To sa mám strčiť medzi tie úzke steny?“ hlava mi šrotovala.

Ako som sa približovala, začula som šramot. Chvíľu som rozmýšľala, či sa na mňa nechystá nejaká zver, ale o pár sekúnd sa nado mnou objavil vysmiaty turista: „Zvládnete to samé, milé dámy?... alebo vám mám pomôcť?“

„Samozrejme, že zvládneme! Veď nie sme žiadne béčka.“ A snažila som sa vydriapať hore na skalu. „Hrdinka... Teraz buď múdra...“ zašomrala som si popod nos. Pravda bola taká, že keď som začala hľadať záchytný bod, aby som sa vyštverala na skalnú plošinu vysokú asi šesť metrov, už mi do smiechu nebolo. Hmatám, lapám… až som konečne našla úchyt zboku a vydriapala sa hore. Potom som ešte povyťahovala moje parťáčky Kristínku a Slávku a spolu sme dorazili k rázcestníku, ktorý hrdo oznamoval: Vepor – 1277 m n. m.

Na plošine bol aj spomínaný vysmiaty turista. Pochádzal z Rožňavy a spolu s ďalšími turistami sme pokecali a urobili fotečku.

Hrb a geografický stred Slovenska

Pokračovali sme stále po červenej značke - Rudnej magistrále. Trasa mala trvať približne polhodinku a väčšinou klesala. Po ceste nás obiehal párik turistov, ktorých sme slušne púšťali na vyhliadku pred Veprom. Celý čas sme prechádzali lesom, ktorý vyzeral ako prales. Hustý, tmavý s tajomnou atmosférou.

Všade ležali kmene mŕtvych stromov, a predsa v ňom pulzoval život – od malých machov a húb, cez drobné tvory až po vtáky, ktoré spievali nad hlavami. Takýto les ti dá pocit, že si súčasťou niečoho starobylého a nezlomného, kde každá vetvička a každý list má svoj príbeh.

Pred samotným Hrbom nás čakala ďalšia vyhliadka. Na mape je táto vyhliadka zaznačená ako rozhľadňa, ale je to plošina, z ktorej krásne vidieť Chatu pod Hrbom, Veporské vrchy, hrebeň Nízkych Tatier a Veľkej Fatry.

Po pár metroch od tejto vyhliadky sme sa dostali na vrchol Hrbu siahajúci do výšky 1255 m n. m. Prišli sme ku skupinke turistov, prehodili slovíčko, kým sme sa zapísali do novučičkej vrcholovej knihy a išli sme si obzrieť tentokrát geografický stred Slovenska.

Prekvapilo ma, že sa tu nachádza aj geodetický bod. Geografický stred Slovenka je v objatí dreveného trojuholníka, ktorý postavili miestni dobrovoľníci z okolia. Chceli tak prilákať viac turistov. A môžem ti povedať, že je to originálne. O pár krokov ďalej je vyhliadka, ale pozor! Budeš sa nachádzať na 40-metrovom brale bez zábran. Tu sa nám naskytol výhľad na hrebeň Nízkych Tatier. Bolo opäť vidieť aj Rotundu na Chopku.

Strmé klesanie a odmena na Chate pod Hrbom

Čakalo nás prudké klesanie smerom na Chatu pod Hrbom. Na vzdialenosti 1 km sme klesli cez 170 výškových metrov. Trasa viedla okolo vysokých andezitových skalných útvarov, ktoré pôsobili tak majestátne, že sa človek nemohol ubrániť pocitu, že sa ocitol v prírodnej galérii. Niektoré skaly vyzerali, akoby ich príroda sama opracovala na sochy, iné zas ako pevnosti strážiace les.


Obdivovali sme ich veľkoleposť a prechádzali zároveň cez spletité korene stromov, ktoré sa krútili a zdobili chodník ako z filmu dobrodružného pralesa. Každý krok bol malým zážitkom, ale treba si dávať pozor, inak ťa čaká neplánovaný tanec.

Turistika na Poľane nie je len o kilometroch a výškových metroch

Potom nasledoval strmší lesný chodníček až do Sedla pod Hrbom. Chatu sme spočiatku ani nevideli – zakrývala ju gigantická maketa mesiaca. Až keď sme ju obišli, odhalila sa nám krásna drevená stavba s ikonickými žltými okenicami, ktorá vyžarovala domácu pohodu a pozývala nás na zaslúžený oddych.


Chata pod Hrbom bola slávnostne otvorená v roku 1935 Klubom československých turistov z Ľubietovej. Počas druhej svetovej vojny slúžila ako úkryt partizánskej brigády, bola vypálená nemecko-maďarskými vojskami a po vojne obnovená a sprístupnená v roku 1950. Neskôr prešla do vlastníctva štátu, potom podniku Skloplast Trnava a od júla 2022 je opäť otvorená pre verejnosť po zmene majiteľa.

Pri chate bolo plno – slniečko vytiahlo cyklistov aj turistov. My sme si dali na chvíľku pauzu a doplnili energiu. Ja som ochutnala tvarohové gule s ovocím – neskutočne perfektné, určite odporúčam! Trochu sme si posedeli pri pivku (ja, ako šofér pri radleríku) a potom sme sa vybrali po modrej značke.


Pred Včelincom sa chodník zmenil na asfalt, čo nie je moja šálka kávy. Kráčali sme 5,5 km po cyklotrase späť do Strelníkov, kde sme mali zaparkovaného tátoša. Cesta síce nebola taká vzrušujúca ako lesné chodníčky a skalné úseky, no po dni plnom dobrodružstva, výhľadov a smiechu sme si to užívali naplno. Kým sme sa vracali do Strelníkov, nechala som myšlienky plávať po trase. Každý kopček, každá vyhliadka, každý šramot lesa alebo štekanie havkáčov vytvorili unikátny príbeh, ktorý si odnášam domov.

Spomienky na Poľanu

Turistika na Poľane nie je len o kilometroch a výškových metroch – je o tichu a vôni lesa, o rozhovoroch so spoznanými ľuďmi a aj o tom, ako sa človek na chvíľu zastaví a užíva si daný moment. A keď k tomu pridáte výhľady, ktoré berú dych a malé dobrodružstvá – ako lezenie medzi skalami alebo stretnutie s usmievavým turistom – vznikne zážitok, ktorý ti zostane v pamäti.

S úsmevom sme sadli do auta. Spokojné a trochu unavené, ale s pocitom, že sme prežili deň plný dobrodružstva, histórie a prírody. A hoci sme sa vrátili späť do civilizácie, Poľana ostáva v našich spomienkach – ako miesto, kde sa každé stúpanie vyplatí a kde sa aj obyčajný deň mení na nezabudnuteľný príbeh.

Zhrnutie

• Názov: Ľubietovský Vepor a Hrb
• Lokalita: Veporské Vrchy, CHKO Poľana
• Značenie: Obec Strelníky Koliba pod Vatrou zelená TZ, Bukovinka modrá TZ, Krížne červená TZ, Sedlo pod Hrbom modrá TZ, Včelinec modrá TZ + cyklochodník č. 5551 až po Kolibu pod Vatrou
• Obmedzenie: žiadne
• Trvanie: 7,5 h
• Parametre: 22,55 km, 993 m
• Fyzická náročnosť: 3/5
• Technická náročnosť: 1/5 (prekonávanie skalných úsekov)
• Typ: lúky a pasienky, les, lesná hrebeňovka
• Bezplatné parkovanie: pri Kolibe pod Vatrou, futbalové ihrisko
• Mapka: sekcia Aktivity