Rudná magistrála - divočinou po červenej (1. časť)

„Rudná magistrála, tá je vraj ešte krajšia ako SNP-čka!“ Takéto názory som si na internete čítal pomerne často a čo lepšie som mohol urobiť, ako presvedčiť sa o tom?

Zo Zlatých Moraviec na Stolicu pri Telgárte cez najznámejšie banské mestá – asi takto som popisoval „Rudnú“, keď sa ma niekto spýtal, kam sa to vlastne tento rok vyberám na diaľkovú turistiku. Hoci po minuloročnej Ceste hrdinov SNP išlo o ďalší takýto trek, mnoho podobností som nenašiel, azda jedine to, že pôjdem opäť po červenej a rovnako sa nezmení ani moja výbava oproti minulému roku – teda, možno s tou výnimkou, že tentokrát si pribalím aj štipce.

Inak je však Rudná magistrála kratšia, opustenejšia, jednoznačne nie až tak populárna, no čo je najpodstatnejšie, oproti SNP-čke tu málokedy narazíte na nejakú väčšiu osadlosť a najmä posledné dni to bola skrz-naskrz divočina.

Mapa Slovenska, vyznačená trasa Rudnej magistrály

Boľavé začiatky

Do boja vyrážam s kamošom Mišom, ktorý má za sebou takisto SNP-čku a podarilo sa nám dátumovo zladiť. Ranné stretko v Zlatých Moravciach, povinné „čin-čin!“ s domácim palivom (či skôr pálivým? ), posledný nákup v Tescu a hurá do neznáma, čaká nás Veľký Inovec.

Kamaráti turisti pri turistickej značkeTurista v lese

Prvý deň ideme „na blind“, rozumej, kam prídeme, tam prídeme, nemáme žiadne konkrétne miesto, kde sa chceme na noc zložiť. Cesta spočiatku vedie po asfalte a ja sa už teším, keď konečne vchádzame do lesa. Zo začiatku sa nám často strieda les a lúky, ktoré sú však počas momentálneho vrcholiaceho obdobia sucha úplne vyprahnuté a žlté. Ja sa však snažím v každej situácii nájsť niečo pozitívne, a tak sa aspoň teším, že nás obídu kliešte.


Výhľad z Inovca je pri opare taký nemastný-neslaný a ako začíname zostupovať do Novej Bane, cítim pri každom kroku pichnutie pri bedrovom kĺbe. Pichanie neprestáva ani po pauze na pivo v Novej Bani, nepomáha mu ani 7-kilometrový úsek po asfalte do Rudna nad Hronom a už vôbec nie škriabanie sa do strmého kopca nad obec. Nocľah si rozkladáme v strede lesa a ja pri zaspávaní spomínam na svoje myšlienky pred SNP-čkou: „... jediné, čoho sa bojím, sú zranenia nôh...“


Krajinou tajchov

Po Novej Bani bolo ďalším významným banským mestom Banská Štiavnica. Už dlho som sa tešil, že sa cestou okúpeme v tajchu, k tomu, samozrejme, aj na centrum Štiavnice, ktorá je pre mňa jedným z najkrajších, ak nie úplne najkrajším slovenským mestom. K samotnému historickému klenotu sa však po noci plnej šuchotajúcich zvierat musíme dopracovať dlhočiznými lesmi a potom ešte dlhočiznejšími asfaltkami. Aspoň že bedro prestáva bolieť.


V miniatúrnej obci Vysoká sa márne snažíme nájsť nejakú krčmu, kde by sme zvlažili hrdlá „čapákom“, no dobrí ľudia nevymreli a jeden pán nás k sebe pozýva na vychladené plechovkové. Zároveň po prvom osviežení prichádza druhé osvieženie v tamojšom prameni. Radosť žiť.


Dlhoočakávané schladenie prichádza kúsok pred Štiavnicou vo Veľkom Richňavskom tajchu a treba povedať, že o päť minút dvanásť, pretože jednak slnko nemilosrdne pečie a jednak sme nespali pri prameni, tým pádom sa až teraz konečne môžem poumývať. Človek by povedal, že keď je pri tajchoch, tak Štiavnica predsa musí byť už naskok, no ako vravieva Nora Mojsejová, nedajte sa o...kašľať.


Práve toto sú tie momenty, pre ktoré všetky tieto treky tak milujem...
Kúsok pred mestom už na môjho parťáka prichádza poriadna únava, no vpred nás ženie hlavne predstava rozlúčkového pivka – Mišo sa tu odpája na Barborskú cestu, ja zostávam verný červenej a mierim do dnešného cieľa, Banského Studenca. Okrem toho, že som tu zostal očarený večerným divadlom pri tajchu, zistil som, že tu veľmi nieto kde prespať, a tak sa so súhlasom krčmárky skladám na nenápadné zatrávnené parkovisko, patriace k hostincu. Noc je poznačená štekajúcimi psami do druhej ráno, absolútne mizerným spánkom, no aspoň som videl prvé perzeidy tohto roku.



Do pekla a späť

Ráno si na prebudenie dávam krátky kúpeľ v Kolpašskom tajchu. Pomedzi to premýšľam, čo s vodou, pretože bufet je zatvorený, prvé dva pramene suché a vyzerá to na solídny problém. Za Banským Studencom nachádzam prameň, ktorý tečie aspoň cícerkom, a tak si dávam nútenú dvadsaťminútovú pauzu a napĺňam fľaše doplna. Tento deň ma od rána trápia otlaky, náročný kamenistý terén s nepríjemnými ostrými šutrami a najmä teplo, hoci kráčam lesom. Aj na stromoch vidno, aké sucho tu vládne – množstvo briez po ceste má už žlté lístie, a to je ešte len koniec júla.


V Babinej sa mi darí doplniť vodu a vychádzam na rozpálené lúky, v priebehu dvoch kilometrov je vo mne už liter vody. Dnešné podmienky si však povedali, že ma chcú načisto zdeptať, a tak do Sásy klesám asi 500-metrovým pásom trniek, kde chodník neexistuje a musím sa predierať tŕňovou húšťavou. Na tomto úseku som dokázal objaviť časové vyjadrenie nekonečna a vyliezol som odtiaľ, akoby som sa snažil okúpať mačku, to jest s krvavými nohami.


Niekedy sa neoplatí zbytočne hrať na hrdinu a treba vedieť, kedy dosť...
Až do vzdialenej Zaježovej putujem vysmädnutý, míňam vyschnuté pramene, no tu ma stretáva veľké šťastie, keďže v miniatúrnej kaviarničke Havranka majú domáce pivo Ježkove oči – objednávam hneď dve. Večer je veľmi príjemný, v neďalekom potôčiku si dávam osviežujúci kúpeľ, večerné lúky voňajú letom a tá zlatá hodinka... Práve toto sú tie momenty, pre ktoré všetky tieto treky tak milujem, a keďže som mal dnes pocit, že som prešiel do pekla a späť, plne som si takúto „náplasť“ zaslúžil. Vtedy som však ešte nevedel, že som bol len na pol ceste...


Niečo po polnoci sa budím na veľmi silnú bolesť brucha a v momente mi je jasné, že som si zarobil na kolosálny „prúser“. Keď sa to už nedá vydržať, vyliezam zo spacáka s tým, že keď zo seba dostanem večeru nasilu, snáď sa mi uľaví. Neuľavilo. Do rána zvraciam ešte asi päťkrát a vždy si ľahám nazad s rovnakou otázkou – čo teraz? Ráno som vyšťavený, s triaškou, bolesťou kĺbov aj svalov a s boľavým žalúdkom, ktorému nie a nie uľaviť.

Polhodinu len tak sedím zabalený v deke a premýšľam, čo budem robiť. Kto ma pozná, vie, že sa nikdy len tak ľahko nevzdávam a veľakrát idem na pokraj svojich síl, no tentokrát je to iné. Rozhodnutie prichádza veľmi ťažko, no iné východisko v tej chvíli nenachádzam – najbližšia autobusová zastávka je odtiaľto asi štyri kilometre, dolu kopcom po asfalte a ja smerujem domov. Balím sa a aj tá krátka cesta je pre mňa nevýslovným utrpením. Keď však definitívne schádzam z červenej, odhodlane si vravím: „Ja sa vrátim.“


... a aby som prvú časť svojho putovania nekončil takto negatívne, ponúkam do pléna malý spoiler – vrátil som sa. Niekedy sa neoplatí zbytočne hrať na hrdinu a treba vedieť, kedy dosť, no najmä, zdravie máme len jedno a ja som sa z tohto úpalu dostával doma asi týždeň a pol. Takže dobrá rada, miesto šiltovky sa oplatí mať klobúk a vždy hlavne poriadne piť. A čo ma čakalo po návrate? Najmä zistenie, že Sládkovič sa v diele Detvan nemýlil, Poľana je naozaj divá, no najmä vysoká. K tomu nádherná Muránska planina a poriadne epický záver epickej trasy. No o tom už nabudúce...
report_problem Našiel si v texte chybu?
LukasHarant 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Nepál - krajina najvyšších z najvyšších

Nepál - krajina najvyšších z najvyšších

Turistika s výhľadom na Mount Everest, slnečné dni, jasná obloha, minimum turistov, ale aj zamrznutá voda pod vankúšom a malá piecka ako jediný zdroj tepla v celej dedinke. Aj taký môže byť jeden z najznámejších trekov v Himalájach mimo turistickej sezóny.
Rokoš a Košútova skala - spoznávame Nitrické vrchy

Rokoš a Košútova skala - spoznávame Nitrické vrchy

Keď sa povie Strážovské vrchy, mnohým napadne dominantný Strážov či Vápeč. Pritom ich súčasťou sú aj Nitrické vrchy, do ktorých „srdca“ viedla moja zimná turistika.
Naozaj spí v útrobách sopky Vihorlat obor Oko?

Naozaj spí v útrobách sopky Vihorlat obor Oko?

Na „ďalekom východe“ Slovenska sa nachádza malé pohorie sopečného pôvodu a práve v tom tkvie jedinečnosť miest, na ktoré sa dnes pozrieme. Vitaj na Sninskom kameni a Morskom oku vo Vihorlate.
keyboard_arrow_up