Cesta hrdinov SNP - kráčať za krásami Slovenska či len s dobou?

Cesta hrdinov SNP je najdlhšia turistická magistrála na Slovensku. Spája Dukliansky priesmyk pri Svidníku a Devín pri Bratislave. V poslednej dobe rapídne nabrala na popularite a teší sa stále väčšiemu záujmu slovenských i zahraničných turistov.

...najdlhšia a vraj aj najťažšia. Ak by som to mal posúdiť na základe matematickej logiky, musel by som mať pochodené všetky slovenské diaľkové trasy a, vlastne, stále by to bol len subjektívny názor. Koniec „nerdy“ vtípkom. Po roku sa na to asi pozerám skreslenou optikou spomienkového optimizmu, no vždy, keď niekto vyjadruje svoj obdiv nad prejdením „SNP-čky“, odpoviem, že som vlastne robil iba to, čo ma vždy bavilo, ibaže trochu dlhšie - chodil.

Dukliansky priesmyk

Príprava? Zabudni!

Pred SNP-čkou som už pár diaľkových pochodov za sebou mal, a tak som nepokladal za dôležité každý deň trénovať s batohom naloženým fľašami vody. Popravde, topánky som rozchodil asi na dvoch túrach, batoh hádam ani to nie. Sústredil som sa skôr na možnosti ubytovania, pramene, skrátka, na logistické veci. Bolo mi jasné, že toto bude najmä o „mindsete“ a teda rozhodnutí, že to zvládnem, aj keby „traktory padali“. Očkovanie, ktoré ma položilo do postele na dva dni, iba pár dní pred odchodom, boľavé koleno a najmä nedoliečené kurie oko na pravom chodidle mi ale popravde úplne nefandili…


A čo výbava?

Rozkaz, ten znel jasne – minimalizovať, minimalizovať, minimalizovať. Spravil som si predbežný zoznam vecí, následne ich nahádzal na kopu a začal vyhadzovať všetko, o čom som predpokladal, že to nebudem potrebovať. Keď sa na to pozerám spätne, aspoň raz som využil každú vec v batohu, chýbali mi jedine štipce. Ak by niekoho zaujímal konkrétny zoznam vecí (ponechal som si ho, lebo sa podľa neho budem baliť aj na iné takéto treky), nájde ho tu.

Keď registrujem blesk a vzápätí hrom, dochádza mi, že je veľmi zle.
Vypichol by som asi najmä môj systém obuvi – mal som takzvaný „mokrý variant“, čiže tenučké tenisky a nepremokavé ponožky. To je vám super vecička, aj tenisky schli rýchlejšie než turistické topánky. „Suchý variant“ predstavovali zas turistické topánky s tenkými merino ponožkami, pričom som ich pravidelne v polovici dňa menil. Taký stan by ste u mňa hľadali márne, lebo na „červenej“ sa vždy dá nájsť nejaký fajn prístrešok.



Moje prvé kroky po červenej

„...turistika je tu len najdlhšia cesta do krčmy...“ Toto je výrok Košičana Matúša Lašana, ktorého si jedného dňa určite zavoláme aj na rozhovor. Asi by bolo skutočne zdĺhavé popísať tu všetky moje zážitky, ktorých je požehnane, a tak len vypichnem to naj. Úsek Dukla – Košice = asfalt. Samozrejme, nejde sa po ňom neustále, ale je ho tu viac, než mi bolo milé. Inak je východ krásny a najmä rozmanitý.

Bardejov
Putoval som spomínaným asfaltom, hmlistými lesmi či rómskou osadou. Stúpal som bez kvapky vody na Stebnícku Maguru, klesal po asfaltke extrémne nepríjemným 10-kilometrovým úsekom do Kysaku, kde som si takmer odpálil kolená. Putoval som aj tichučkým a divokým Čergovom, odbočkami kamsi do žihľavy, ktoré nie je vidno…

Kostolík v Hervartove

Asi najkrajší výhľad poskytuje Jánošíkova bašta nad Kysakom. No a na odľahčenie, ak chcete predstavu, ako asi vyzerá život na Ceste, moja hláška počas obednej pauzy pri potoku: „Idem si to oprať... alebo nejdem, smrdí to, ale nie až tak, ako by mohlo.“

Jánošíkova bašta

Volovská divočina a krásne útulne

Volovské vrchy boli pre mňa osobne jednou z najčarovnejších častí celej trasy. Málokedy tu stretnete človeka, dominujú tu rozsiahle holoruby a obrovské suché stromy, no mne osobne priniesli aj krásne výhľady na Tatry a Kráľovu hoľu pri západe slnka. Zimomriavky zaručené.


Okrem toho ma tu chytili jediné dve búrky na trase, pričom najmä tá druhá bola riadny „zážitok“. Tentokrát si trochu pomôžem mojím cestopisným denníkom.

„Pridávam do kroku (pracovne to už nazývam turbotempo), no nie som ešte ani len na prvom kopci a opäť vidím blesky triafať do kopcov, vzdialených zhruba kilometer odo mňa, možno aj menej. Keď registrujem blesk a vzápätí hrom, dochádza mi, že je veľmi zle. Celú hrôzu situácie umocňuje fakt, že som na úplne odlesnenom hrebeni a stále stúpam do kopca. (...) Hrmenie je tak neskutočne silné, že ma chvíľami od strachu doslova nadhadzuje. Kto nezažil búrku na horách, nepochopí – znie to, akoby niekto trhal látku hneď pri mikrofóne a potom tento zvuk, ale stonásobne zosilnený, pustil do reproduktora priamo nado mnou. Pociťujem akýsi prirodzený strach, nie ako ten z výšok. (...) Keď cítim, že dážď ustáva a hrmenie sa konečne vzďaľuje, vykladám batoh na ramená a pokračujem ďalej.“

Ak pôjdete SNP-čku, vrelo vo Volovských vrchoch odporúčam tri útulne. Dá sa medzi nimi pekne naplánovať cesta. Prvou z nich je Kloptaň, v tomto prípade ide len o malú búdu, nad ktorou je rozhľadňa. Druhou je asi najmodernejšia útulňa v Úhornianskom sedle, kde je vyvedená elektrina zo soláru a do pol ôsmej večer vám sem dokonca dovezú pizzu (kontakt je väčšinou na krabici, ktorú tam ľudia nechajú). No a tá tretia, Gálová, to je snáď najkrajšia útulňa, v akej som kedy bol. Stačí prísť a presvedčiť sa. Pri návšteve ktorejkoľvek útulne však nezabúdajme ani na pravidlá slušného správania

KloptaňÚtulňa SNP Úhorná

Nízke Tatry, odmena SNP-čkarov. Ale nie moja.

Nebudem to zbytočne naťahovať, od Kráľovej hole približne až po Bartkovú a následne od Ďumbiera až po Veľkú Chochuľu som išiel takmer neustále v oblakoch. Každopádne, odbil som si tu asi najnáročnejšiu etapu, z Telgártu až na Ramžu (38 km/2 300 nastúpaných metrov), opäť som si pripomenul miesta, ktoré som navštívil pri mojej prvej návšteve hrebeňa pred ôsmimi rokmi.

Klasické počasie na Kráľovej holiKamzíky pri Chabenci

Od chatárov na Andrejcovej (pozdravujem )
...nikam som sa neponáhľal, vychutnával som si zapadajúce slnko a krásne výhľady.
som dostal zdarma hroznový cukor a životnú múdrosť: „Nezáleží na tom, či je zážitok dobrý alebo zlý, hlavne, že je intenzívny.“ Jeden z najintenzívnejších zážitkov som mal hneď v druhé ráno na hrebeni, keď som bol z rannej rosy do pol hodiny zmočený tak, akoby som oblečený po pás vošiel do bazéna. Keďže som nebol prezutý do „mokrého variantu“, prešiel som dve tretiny hrebeňa v teniskách. Jednoducho, tatranská radosť.

Na Veľkej Chochuli

V teritóriu medveďov

Ak vám niekto bude navrávať, že Nízke Tatry sú najťažšia časť SNP-čky, neverte mu ani slovo, lebo bohapusto klame. Z Donovál totiž začína séria „hupákov“, ktorým kraľuje Krížna a neopustia vás až po Skalku.

Na KrížnuKráľova skala

Opäť raz navštevujem starých známych z Everestingu, kapucínov v strede Európy, v Kremnických Baniach. Keď ma zbadá predstavený, lakonicky komentuje: „Ááá, pán cyklista.“ Zjavne má v živej pamäti, ako po mňa išiel o pol tretej v noci na Skalku autom. Zbieham do Kremnice a dopĺňam energetický deficit dvomi veľkými pizzami. Končí tu väčšina všetkých horibilných stúpaní a terén je hneď milosrdnejší.

Stred Európy v Kremnických Baniach
Za Kunešovom narážame na miestnu atrakciu – smerovníky na lúkach, ktoré vás vlastne nenasmerujú po žiadnej značke, len rovno za nosom. Na tomto úseku som zistil, že podvečerné lúky majú obzvlášť veľké čaro a že býk, ktorého spomína Patrik Paulíny vo svojom videu z SNP-čky, ešte stále demoluje posed.

Vyšehrad

Polovica trasy za mnou, hurá Česko!

Od Nízkych Tatier som si vždy odškrtával – Veľká Chochuľa, posledný vrchol nad 1700. Krížna, posledný nad 1500. Strážov, posledný nad 1000. Odrazu už som prechádzal Trenčínom a na lúkach nad ním som videl jadrovú elektráreň v Jaslovských Bohuniciach. Domov je už na dosah. Večer na pohraničí bol asi najlepším na celej trase – nikam som sa neponáhľal, vychutnával som si zapadajúce slnko a krásne výhľady. Na ďalší deň ma trasa zaviedla do Česka a pristál som na Myjave. Odtiaľ už som pokračoval ďalej Štefánikovou magistrálou.


A všetkým nádejným SNP-čkarom držím palce – stojí to za to!
...Napokon prichádza čas vstať zo stoličky, poslednýkrát prehodiť batoh cez ramená, poslednýkrát si nasadiť šiltovku, poslednýkrát vziať paličky do rúk a vydať sa k tomu stĺpiku, ktorý bude znamenať definitívny koniec môjho putovania. Tých posledných dvesto metrov vo mne vládli zvláštne pocity – samozrejme radosť, no na druhej strane hĺbavý smútok, ako keby som stratil nejakého dobrého priateľa. Prichádzam k smerovníku, dotýkam sa toho malého štvorčeka, symbolizujúceho koniec (alebo začiatok?) Cesty, a potichu si vravím: „Tak, a je koniec.“

Hrad Devín

Na záver trochu denníkovej filozofie

„...človeku tu stačí naozaj málo – zdravé nohy a dobre nastavená hlava. Nie, netreba špeciálnu prípravu. Áno, hlava je ten najdôležitejší element. Áno, dá sa to prejsť aj s ťažkým batohom (hoci ten ľahší je príjemnejší, mám to odskúšané). V zásade sa len vezmeš a kráčaš, od rána do nevidím. Cesta sa za ten všetok pot, bolesť, otlaky a problémy vždy odvďačí tým najkrajším, čo vie ponúknuť – dobrými ľuďmi, pokojom lesa, nádhernými výhľadmi a neopakovateľnými zážitkami. Či sa cítim ako hrdina, lebo som ani nie za mesiac prešiel vyše osemsto kilometrov? Zďaleka nie. Počas celej trasy som sa ako hrdina cítil jeden jediný krát, a síce v to posledné ráno, kedy som pomohol dievčatám postaviť sa na nohy, aby dokázali svoju Cestu dobojovať do konca (pozn. autora – dve kamarátky, SNP-čkarky, postihla v noci v Karpatoch búrka, stretli sme sa ráno a dostali drobnú pomoc ). V mojich očiach bol na trase hrdina každý, kto dokázal druhému akýmkoľvek spôsobom pomôcť, či už jedlom, vodou, povzbudivým slovom, dobrou náladou. A presne preto bude mať táto nenápadná červená značka o rozmere 10x10 centimetrov u mňa vždy jedno veľké špeciálne miesto.“

P.S.: Ak by si chcel niekto prečítať kompletný prepis môjho denníka, nájde ho tu. A všetkým nádejným SNP-čkarom držím palce – stojí to za to!
report_problem Našiel si v texte chybu?
LukasHarant 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Rozhovor: Michal Juršík - zimná SNP-čka s charitatívnym rozmerom

Rozhovor: Michal Juršík - zimná SNP-čka s charitatívnym rozmerom

Dnes si rozpovieme príbeh o ťažkom batohu, náročných podmienkach, červenej značke a jednom dobrom srdci.
Turistika so psíkom - tipy, rady, skúsenosti

Turistika so psíkom - tipy, rady, skúsenosti

Máš psíka a chceš s ním chodiť na hory a zažívať nezabudnuteľné zážitky?
Pokračujeme hrebeňom Malých Karpát

Pokračujeme hrebeňom Malých Karpát

Ako dopadlo naše nocovanie v Malých Karpatoch? Stihli sme predtým avizovaný západ slnka? Videli sme počas druhého dňa ešte nejaké kvitnúce medvedie cesnaky? Poď sa pozrieť na pokračovanie našej hrebeňovky v Malých Karpatoch.
keyboard_arrow_up