Reportáž: Keď beží celá rodina - Beh Slnečnicami spojil tréning, radosť aj pomoc

Beh, zážitok, pomáhanie druhým a budovanie komunity. To všetko, ale aj oveľa viac, priniesol druhý ročník podujatia Beh Slnečnicami.

Už minulý rok mi tento beh v Petržalke sadol do kalendára ako „zadok na šerbeľ", a tentoraz to nebolo inak. Mimochodom, polovica štartovného išla pre Národný ústav detských chorôb, takže nebolo nad čím špekulovať. Čím viac štartujúcich, tým viac pomoci, a tak som rovno prihlásila aj dcérku, manžela, mamu, sestru a kamarátku Julku.

Naháňanie kilometrov

Za posledný rok sa môj vzťah k behaniu výrazne zmenil. Zistila som, že ak človek pravidelne beháva, dosť to jeho bežeckému prejavu pomáha. Ja som si stále myslela, že to uženiem kilometrami na bicykli, ale to je akoby ste sa snažili dosiahnuť vytúženú postavu bez kalorického deficitu. Odbehané kilometre sa kumulovali a časy na polmaratón sa zlepšovali nasledovne:

• 7. 4. 2024 - 2:02:25 (5:44/km)
• 29. 9. 2024 - 1:47:23 (5:09/km) pozn. o 300 m kratší
• 6. 4. 2025 - 1:45:30 (4:53/km)

Túto sezónu sa mi v rámci triatlonového tréningu podarilo nabehať 1 450 kilometrov, a to už je na polmaratóne cítiť. Aj keď netrénujem špecificky na čistý polmaratón, chcela som si otestovať svoju formu pred majstrovstvami sveta v polovičnom Ironmanovi, ktoré sa budú konať o 6 týždňov. V rámci triatlonu mi ešte chýba polmaratón pod 2 hodiny, a tak mi takého behy môžu len a len pomôcť.

Slnko vyšlo až v deň D

Pred pretekmi som bola ako počasie – usmoklená, depresívna a sem-tam strelil nejaký blesk menom PMS. Ísť si zabehnúť osobák na polmaratón na „červenú“ je presne to, po čom každá žena túži. Náladu vylepšili aspoň nové tenisky, v ktorých som si bola zabehať raz pred pretekmi. Tiež pekná kravina, ale k tomu sa ešte dostaneme.


V deň pretekov sa už neoplatí trúchliť nad ničím, a tak som sa rozhodla si ho čo najviac užiť. Na štart sme sa presunuli na bicykli už o 9:30, lebo Klárka štartovala na 100 metrov už o desiatej. Úprimne ma prekvapilo a potešilo, koľko ľudí sa zišlo v priestoroch Slnečníc. Najmenšie detičky dokonca museli rozdeliť do dvoch vĺn. Klárka vyhrala tú prvú a nastavila nám latku pekne vysoko.

Ako som už spomínala, tento rodinný beh sme poňali naozaj rodinne. O 11-tej sa postavili na štart 6-kilometrovej trate moja mamina a manžel. Ivo si zobral do kočíka aj Klárku, aby mohol na niekoho zvaliť to pomalšie tempo (určite predsa nie je na vine počet (ne)nabehaných kilometrov).


Nakoniec to všetci pekne zvládli, no ja som neodhadla svoj time-management. Nasadla som rýchlo na bicykel a „šmýkala" sa domov prezliecť. Polmaratón došiel na rad o 13:30, takže som mala za sebou už pekné 4 hodiny postávania a motania sa v areáli pretekov.

Otázka nie je, či to prepálim, ale ako veľmi

Tisíckrát omieľané „neprepaľuj začiatok!“ mi vystrelila z hlavy štartovacia pištoľ. Po 300 metroch ma predbieha tréner a ukazuje na hodinky, či sa mi zdá tempo 3:50/km normálne. Nevedela som, že či mám hneď vybuchnúť do smiechu alebo mám začať plakať. Prvý kilometer mi pípol za 4:27. V ideálnych podmienkach tak rozbieham 10 kilometrov, a nie polmaratón. Motto „neprepáliš – neužiješ“ bolo opäť raz v kurze.

Nohy v karbónových črieviciach mi horeli a ja som sa už chcela váľať v cieli.

Na svoju obhajobu poviem len toľko, že prvé cca 4 kilometre sa išli po vetre a naozaj sa ťažko brzdilo. Potom nasledovala tá náročnejšia časť – 5 kilometrov v protivetre na hornej petržalskej hrádzi. Fakt mňamka. Plán spomaliť mi zase prekazila pretekárka, s ktorou sme boli na čele. Myslela som si, že ju nastoleným tempom unavím, ale výsledkom bolo len to, že som sa 5 kilometrov mordovala do protivetra, zatiaľ čo moja súperka šetrila sily.

Bojovať o víťazstvo v behu je novinka

Obrátka bola mojím vykúpením. Keby mi na 8-mom kilometri tréner nezakričal, že si mám dať gél, tak aj na to zabudnem. Stále som síce mala v hlave, že bežím nad plán, ale 10 kilometrov za 46:49 si nezaslúži ani môj komentár. Už som iba čakala na krízu, ktorá musela nevyhnutne prísť.

Aaa hellou 15-ty kilometer a vysnená stopka! Úprimne som ťa čakala už tak na 12-tom. To už sme bežali opäť do protivetra a nechala som spolubežkyňu vystriedať. Zavesila som sa na ňu, ale nemala som nárok. S otvárajúcou sa medzerou na prvé miesto sa mi začali otvárať aj pľuzgiere v novučičkých teniskách. Ak vám stále niekto omieľa, že nemáte skúšať na pretekoch nič nové, tak ho poslúchnite. Nebuďte ako Barbora!


Od 17-teho kilometra som nevedela stlačiť tempo pod 5:00/km, nohy v karbónových črieviciach mi horeli a ja som sa už chcela váľať v cieli. Hovorila som si, že čím viac spomalím, tým dlhšie sa budem trápiť, tak som do toho dala už všetko. Na hodinkách mi bliká 193 tepov a v očiach ma štípe pot. 100 metrov pred cieľom ma natáča manžel a ja nedám ani úsmev do telky. To hovorí za všetko...

Osobák cez zaťaté zuby

Pretínam cieľ a zvalím sa na zem. Bože, to je také super! Na toto váľanie v kamienkoch a prachu som sa tešila posledné 3 kilometre. Organizátori mi priniesli vodu a opakovane sa ma pýtali, či som v pohode. Ja som naozaj v pohode bola, len som chcela jednoducho vypnúť.

Čas 1:40:03 a priemerné tempo 4:48/km je niečo, o čom som pred rokom ani len nesnívala. Áno, mohlo to byť o nejakú minútku rýchlejšie, ak by som si na začiatku neuletela, ale takto sa za mňa bojuje o víťazstvo. Som ten typ človeka, čo chce stále viac, ale za tento beh som na seba pyšná.


Najspokojnejšie bolo moje dieťa, ktoré to celé prespalo. Zobudilo sa ani dve minúty pred vyhlasovaním výsledkov, dostalo na pódiu slnečnicu a vypýtalo si ešte horalku. Ak aj vy chcete potešiť seba alebo svoje deti, nerobte si budúci rok plány na poslednú septembrovú nedeľu!