Malé Pieniny - výlet na Eliášovku a Wielki Rogacz

Tatry odzadu a neopozerané scenérie Pienin. Poďme na jesennú prechádzku do končín, kde slovenských turistov stretneme zriedka, alebo vôbec.

Pred rokom som dostal tip na Malé Pieniny, čo ma trochu zmiatlo, pretože Pieniny poznám len jedny. A kto by ich vlastne nepoznal. Pri štúdiu mapy a iných zdrojov sa skutočne ukázalo, že na východ od Szczawnice sa dvíha široké údolie, obklopené horami, ktoré je v Poľsku označované aj ako podregión Malé Pieniny.

Pred rokom sa to začalo

Auto sme vtedy nechali na parkovisku v Lesnickom sedle (mimo sezóny bezplatné) a preskúmali sme Šľachovky, Jarmutu, Szlachtowu, Jaworki, Wąwóz Homole w Jaworkach (skutočné Malé Pieniny) a úžasné vyhliadkové Vysoké Skalky/Wysoka. Podvečer sme odpočívali a vychutnávali si scenérie zase na Šlachovkách (pozri sa na titulku) a rozjímali nad úchvatnou okolitou krajinou. A spriadali sme plány, čo všetko by sa tu ešte dalo vidieť. A aj sme čosi vymysleli.


Aby sa ti lepšie sledovalo toto rozprávanie, tak mapa a trasa je v sekcii Aktivity.

Prišiel deň D

Po necelom roku, skraja októbra, upresňujeme a rozbiehame náš plán. Počasie je dlhodobo také všelijaké, ale hneď ako sa ukázala aká-taká predpoveď počasia, vyrážame autom smer Stará Ľubovňa a Litmanová. Naším cieľom nie je pútnické miesto, ktoré určite netreba zvlášť predstavovať, ani miestny ski areál prepchatý nesúrodými šaletkami, ale kopec Eliášovka. A nielen ten.

Ráno je jesenné, chladné a hmlisté. Parkujeme na konci dediny Litmanová pod malebnými skalkami, hneď vedľa autobusovej zastávky. Je tak sychravo, že sa nám ani z auta nechce vyjsť. Ale prísľub neskoršieho pekného počasia nás predsa len motivuje, aby sme obuli vibramy, natiahli čiapky a vetrovky – ups, kde je moja vetrovka? No snáď sa neskôr vyčasí a chýbať mi nebude. Tak ešte čiapky a ideme.

Smer Eliášovka

Vyrážame po modrej TZ, ktorá nás prevedie poza skalky, kde parkujeme a už stúpame hore dolinou smerom k Mariánskemu pútnickemu miestu na hore Zvir. Dolinka pekná, s potôčkom a pasienkami, kdesi pod neďalekým lesom vrčí traktor, no skrátka rurálna idylka.

Míňame torzo lyžiarskeho vleku, zase nejaké skalky a po vstupe do lesa, pri turistickom prístrešku hľadáme odbočku. Na mapy.com je vyznačená súbežne modrá turistická značka a zelená cyklotrasa. Na freemap.sk je to rovnako, naviac TZ je označená ako „Beskydská cesta sv. Jakuba“. Tak odbočíme a naše pochybnosti začínajú a postupne rastú.

Nikde, naozaj nikde žiadna značka. Ani TZ, ani cyklo. A strmosť a charakter lesnej cesty vylučujú jazdu na bicykli smerom hore. A dole? No niektoré úseky by som asi tiež išiel vedľa bicykla.

Je stále zima a hmlisto, keď sa zjavia lúčne prieluky a v hmle nejasne vidíme snáď aj nejakú hospodársku stavbičku? Pokračujeme po hrebeni, tentoraz už po značkách, ďalej hore a vyzeráme slnko. Na ďalšej lúke, kde na jej spodnom konci je akási spadnutá plechová strecha, sa za závojom hmly zjaví bledý lúč slnka. A potom vyššie … toto mám na jeseni rád.

Hmla je po pár krokoch preč. Všetko náhle získa teplé farby a modrá obloha bez mráčku to korunuje. Už sa oplatí aj fotiť.


Z informačnej tabule sa dozvedáme, že po hrebeni cez Eliášovku viedla počas druhej svetovej vojny tajná kuriérska/tranzitná trasa, využívali ju utečenci z Poľska smerom na juh (do, vtedy maďarských, Košíc), alebo ako prepojenie cez hranicu. Utečencov sprevádzali hlavne poľskí lazníci, ktorých tu nazývali kuriéri. Pri presunoch využívali miestne kontakty a domy v Obidzi a Litmanovej. Klobúk dole pred ich odvahou.

Rozhľadňa na Eliášovke

Na druhej strane hranice stojí pevná, dvojplášťová rozhľadňa. Pod ňou prístrešok a ohnisko. Až na jedného poľského turistu, ktorý onedlho odchádza, sa tu cítime ako na konci sveta. Hneď sa ponáhľame hore na vežu.


Veža je situovaná na poľskej strane a tomu sú poplatné aj výhľady. Najkrajší je na Piwnicznu, kde sa rysujú meandre rieky Poprad. Trocha vyššie vidieť roztrúsené laznícke osídlenie, ktoré sa tiahne až dohora do Obidze. Oproti vidíme Runek (1 070 m n. m.) a Juchówku (949 m n. m.). Milujem poľské názvy. A kúsok ďalej vľavo je cieľ dnešnej našej cesty – laznícka dedinka Obidza a kopec Wielki Rogacz (1 182 m n. m.) Marí sa nám, že aj na Rogaczi vidíme vyhliadkovú vežu, či nie?

Výhľad na slovenskú stranu je tienený stromami. Dosť jasne identifikujeme Čergov a jeho Minčol. Keď sa poriadne ponaťahujeme na špičky, uvidíme medzi vrcholkami stromov aj kúsok Kráľovej hole a malý výsek zo skupiny Lomnického a Kežmarského štítu.

Chodník sa dvíha celkom príkro a je plný voľných kameňov. Výstrah je tu požehnane.

Nie sme sklamaní, pretože celkový dojem je malebný. Bodaj by nie, veď všetko, čo vidíme, patrí do vyššieho celku Popradzki Park Krajobrazowy. Pre nás Popradčanov je zaiste kuriózne, že Popradský park je až hen, v Poľsku. Slniečko príjemne hreje a aj keď je vzduch chladný, nechávame sa láskať slnečnými lúčmi a prehrievať skrehnuté prsty na rukách. Ešte jabĺčko, banán a niečo zapiť a vyrážame ďalej.

Smer Obidza

Zelená turistická značka vedie na severozápad a samozrejme, ak sme doteraz stúpali, odteraz zase klesáme. Na lesnej hrebeňovej ceste stretávame raz jednu, neskôr ďalšie skupinky poľských turistov. Znovu ten istý zážitok ako pred rokom.

Keď sa blížime k našej severnej hranici, máme dojem, že sa dostávame na koniec sveta, kde - ako hovorí klasik – nič nie je. Ale hneď za hranicou je čulý život. A nielen turistický. Trochu nižšie pod nami vidíme uprostred lúk osamelé drevenice, v ktorých sa stále býva a gazduje. Aj by som zišiel nižšie kvôli nejakým fotkám, ale domáci si zjavne svoje súkromie strážia. A vlastne, aj psi tu výstražne štekajú, ako sa na správne lazy patrí.

Prichádzame do osady Obidza, presnejšie na jej horný koniec, rozložený v sedle Przełęcz Obidza. Zdá sa, že tu sú nejaké možnosti ubytovania a poniže je snáď aj nejaká chata s možnosťou jedla. Ale na dnešný výlet sme sebestačne vybavení, a tak nič nehľadáme.

Ešte minieme obligátneho predajcu „serkov“ a pokračujeme smerom k Wielkiemu Rogaczu. Vzhľadom na to, že kade-tade vidíme popásať sa stádočká ovečiek a aj s ohľadom na zadymenosť koliby, nám predajca oštiepkov pripadá celkom autentický.


Hneď za Obidzou lesy a lesíky ustupujú lúkam, až sa dostávame na široké trávnaté priestranstvo. Za doterajšiu námahu sme odmenení výhľadom na Vysoké Tatry, v našom ponímaní od chrbta. Takto sa nám zdajú vzdialené, tajomné a nedosiahnuteľné.

Zreteľne rozoznávame skupinu Lomnického a Pyšného štítu, pred nimi je zasnežená vlna Belianskych Tatier. A najbližšie k nám je zalesnený, výrazný vrchol Wysokej, od ktorej sa smerom doprava tiahne lúčno-lesný hrebeň až po Šlachowky. Ten, ktorý sme absolvovali pred rokom.

Dojmy z výstupu na Wielki Rogacz

Pokračujeme ďalej a tešíme sa na vyhliadky z Wielkiego Rogacza. Chodník sa začína dvíhať celkom príkro a je plný voľných kameňov, ako je to v celom Karpatskom flyšovom pásme zvykom. Nejde mi do hlavy, že je tu značená cyklotrasa. Hore sa nevyškriabe hádam ani elektro „celopero" a naopak dole by to chcelo dobrý zjazdársky stroj.

Neskôr stretávame dvoch jazdcov, ktorí zvádzajú náročný boj s koreňovými schodmi a s hromadami šutrov – samozrejme smerom dole. Je tu značená bežkárska trasa, aj s výstrahami pred nebezpečnými úsekmi. Výstrah je tu požehnane.


No a čo Wielky Rogacz? Je to rozhodne dominanta tejto časti horského oblúka. Ibaže úplne skrytá v divoko pôsobiacom lese, prakticky bez výhľadov. A tá rozhľadňa, ktorú sme si tu vysnívali, je asi o jeden a pol kilometra ďalej na Radziejowej. Tak si aspoň na slniečku dáme oddych, niečo zajeme a pokecáme s poľskými turistami, ktorých sa tu nazbieralo celkom dosť.

Pohraničné pastorále

Spiatočná cesta vedie zase cez Obidzu a potom hraničným hrebeňom po modrej značke cez Syhlu do sedla Rozdiel. Na slovenskej strane lemujú hranicu rozľahlé lúky so stádami oviec. Od Litmanovej sme dosť ďaleko, zatiaľ čo poľské grapy sú pomerne blízko, a tak sa nevieme zhodnúť, či to tu pasú naši, alebo si lúky prenajali Poliaci.

Od Syhly je cesta už len v lese s jesenne zafarbenými stromami. Širokánsky chodník je síce bez výhľadov, ale zato dohladučka vycapkaný drobnými kopýtkami ovčích stád. Ide sa nám veru príjemne a pohodlne.


Keď prídeme do sedla, otvoria sa šíre výhľady na malebnú rurálnu krajinu Malých Pienín. Pasienky sú starostlivo udržiavané a voľne sa pasúce kravičky a stáda oviec dokresľujú celkovú kulisu. Chýba už hádam iba Maťko a Kubko.

Tu niekde sa máme odpojiť z hrebeňa a zísť dole do Litmanovej. Nájdeme rázcestník, ktorý ukazuje smerom k akejsi chatke. Na lúke plnej krehkých jesienok nájdeme na osamelom strome ešte žltú značku a potom je to akési nejasné. Chodník by mal ísť dole a potom krajom lesa. Ibaže chodníka niet, pretože ani slovenských turistov tu niet. A Poliaci – po čože by tu už išli – na slovenský koniec sveta.

Ani k chatke nie je žiadna cesta vyjazdená, tak pokračujeme ešte ďalej po hrebeni až do najnižšieho bodu sedla. A dobre robíme, cestou sa ešte môžeme kochať výhľadom na Tri Koruny a v diaľke objavíme aj rozložitú Babiu horu.

Zastavenie v sedle Rozdiel

Je príjemne a zo sedla nás k autu čaká trojkilometrový pochod. Tak sa ešte na chvíľu v sedle zdržíme. Porovnávame dnešný deň a dnešné dojmy s tými pred rokom. Tak trochu vyhráva lanský okruh, ale len o povestný chĺpok. Vtedy sme síce viac šliapali po asfalte, ale absolvovali sme klenot Malých Pienin – Wąwóz Homole w Jaworkach.

Pred odchodom si kladieme navzájom záludné otázky

Čo sa ti na dnešnej túre najviac páčilo?
Oľa: Kráčanie krásnou krajinou s úchvatnými výhľadmi a nenáročný charakter trasy. Na záver potešila jesienkami zakvitnutá lúka na poľsko-slovenskej hranici.
Iko: Mne rozhodne výhľad zo sedla Rozdiel. Je tu tak pekne, že sa tu oplatí naplánovať aj iné aktivity. Veď neďaleko je Wysoka a pred rokom sme tam nafotili tiež pekné fotky.

A najväčšie prekvapenie?
Oľa: Vrchol Rogacza uprostred hlbokého lesa a bez výhľadov. Ale treba dodať, že les pôsobil tajuplne a strašidelne.
Iko: No predsa „výhľad“ z Wielkiego Rogača. Ale športový výkon sa cení.

Ešte sem niekedy prídeme?
Oľa: Určite. Tento kraj stojí za to.
Iko: To vôbec nevylučujem. Okrem pešej turistiky sú tu isto aj veľké MTB výzvy, o pochodoch v zime na nartach ani nehovoriac. Možno by sa v Piwnicznej oplatilo rozbiť tábor aj na viac dní.

Ktovie, uvidíme.

Zhrnutie

• Názov: Eliášovka a Wielki Rogacz
• Lokalita: Beskid Sądecki
• Značenie: modrá, zelená, modrá, žltá
• Obmedzenie: celoročne dostupné
• Vrchol: Eliášovka (1 023 m n. m.), Wielki Rogacz (1 182 m n. m.)
• Trvanie: 5 h, treba prirátať niečo na fotenie a kochanie sa
• Parametre: 21 km/714 výškových metrov
• Typ: vrchol, lúky a pasienky, les, lesná nenáročná hrebeňovka
• Možnosť parkovania: bezplatne na konci Litmanovej
• Kondičná náročnosť: 3/5
• Technická náročnosť: 2/5 (sypké chodníky, prudké stúpania)
• Mapka a GPX: sekcia Aktivity