Ohnište - najznámejšie slovenské okno

Skalné okno, more oblakov pod nami a strmé stúpania. Ako vyzerá objavovanie jedného z najčarovnejších nízkotatranských vrcholov?

Po mojom výlete na Majerovu skalu sa snehové podmienky dali vystihnúť takto – bol to progres, ale opačným smerom. A tak víkend pred Vianocami padlo rozhodnutie opäť vyraziť do hôr, opäť iba peši a opäť s parťákom Mišom. A nakoľko boli také podmienky, aké boli, cieľom sa pre nás stalo nízkotatranské Ohnište.

Reparát po štyroch rokoch

No aby som bol úprimný, pre mňa to bol už druhý pokus. Tento vrchol som chcel priblížiť už pred asi štyrmi rokmi. Avšak vtedy som na Ohništi pohorel (dúfam, že tento lingvistický vtip bude patrične ocenený ).

Zapadal som po pás do závejov, otočil som sa len niekoľko stoviek pred vrcholom a priateľsky som ostatným odporučil, aby nikto nešiel po mojich stopách, lebo si dá iba koliesko lesom. Už vtedy mi bolo jasné, že sa sem treba vrátiť, keď bude menej snehu…


Tentokrát sme zvolili aj mierne odlišnú trasu. Najprv nás čakal hrebeň cez Smrekovicu a Slemä a Jánskou dolinou sme chceli zostúpiť. Predsa len, takto jednak absolvujeme pekný okruh a jednak sa aspoň unavení nebudeme musieť pri zostupe sústrediť na každý jeden krok.

Výškové metre získame rýchlo

Podobne ako kedysi, aj tentokrát začíname v obci Liptovský Ján. Priamo oproti kolibe Horec sa nachádza parkovisko, spoplatnené sumou 5 € na deň, kde zanechávame oceľového tátoša a vydávame sa po červenej po vlastných. V úvode prechádzame okolo zopár hotelov a ja spomínam na naše rodinné dovolenky snáď aj 20 rokov vzad.

Už po niekoľkých stovkách metrov však dávame zbohom civilizácii a smerujeme priamo do hory. Ak sme sa doteraz rozprávali, za prvou lúkou sa rozhostilo ticho. Kopec tu rapídne naberá na sklone a nepoľaví až po vrchol Smrekovice. Predsa len, polovicu stúpania si odškrtneme už na prvých štyroch kilometroch.


Ak si myslíš, že Smrekovica dostala názov podľa toho, že tu rastú smreky, nemýliš sa. Ja som tam však žiadne smreky nevidel. Niežeby tam nerástli, no asi v polovici stúpania sme vošli priamo do oblakov a dohľadnosť klesla na absolútne minimum.

V tejto pasáži som veľmi oceňoval „natiahnutú“ mapu v hodinkách. Akonáhle sme však prekročili hranicu ochranného pásma NAPANT-u, dostali sme sa priamo nad nízku oblačnosť na slniečko. Dokonalé uvítanie.


Mimochodom, ak netúžiš po celom hrebeni, tento úsek sa dá obísť. Z Liptovského Jána sa stačí vydať po modrej a pri Stanišovskej jaskyni odbočíť do Stanišovskej doliny žltou značkou. Touto trasou je to do Stanišovského sedla síce o 300 metrov dlhšie, no ušetríš zhruba 200 výškových metrov.

Historické okienko a pozostatky lietadla

Druhým „pánom na holenie“ je vrchol Slemä. Ach, ako krásne liptovsky to znie. Zo Stanišovského sedla pokračujeme krátkym klesaním po príjemnej zvážnici k rázcestiu Brtkovica. Tu sa opäť ide zopakovať história a my na konto pridáme ďalších niekoľko stoviek výškových metrov. Oproti úvodu je však toto stúpanie už jednoduchšie a najmä spríjemnené nádhernými výhľadmi.


Okrem toho sa tu stretávame s históriou – aj tu sa, podobne ako v iných častiach stredného Slovenska, zvádzali boje počas Slovenského národného povstania. Pamiatkou sú už len objekty bývalých bunkrov, no priamo na vrchole Slemä sa nachádzajú kusy zostreleného lietadla Lisanov Li-2. Avšak tie si vychutnáš skôr v lete, keďže aj tá mizerná snehová nádielka stačila na to, aby ich takmer úplne prikryla.

Konečne na vrchole!

Zostup zo Slemä nám priniesol nečakané prekvapenie v podobe popadaných stromov a strateného chodníka. Zároveň pomaly pribúda sneh a vidno, že sa blížime k hlavnému nízkotatranskému hrebeňu, kde je ho momentálne najviac. Vietor však tiež posledné dni spravil svoje a lúky sú našťastie sfúkané až na betón.

Odrazu mi prostredie pripadá známe a ajhľa – vidím smerovník, ktorý ma štyri roky vzad vypoklonkoval do závejov. Tentokrát je však situácia iná, snehu takmer nieto, na niektorých miestach dokonca vidíme pôvodný chodník a trčiace skaly.


Z rázcestia Pod Ohnišťom je to k vrcholu ešte zhruba 800 metrov, hoci sa to nezdá. My sa kadejako krútime pomedzi popadané stromy, no tie ešte stále stojace zrazu rednú a my sa môžeme kochať výhľadom na Ďumbier a priľahlé vrcholky.

Ohnište je výrazne skalnatý vrchol, ktorému dominujú dolomity a krasové javy. Kúsok pod vrcholom sa nachádza jaskyňa Veľká ľadová priepasť a niekoľko stoviek metrov smerom na západ aj známe skalné Okno. Obe sú však turisticky neprístupné, nakoľko sa nachádzame v národnej prírodnej rezervácii. Okno však vieme obdivovať aj neskôr z Jánskej doliny.

Nekonečný asfaltový zostup

Trasu z Ohnišťa do Liptovského Jána už poznám. Ako by povedal bývalý prezident, chvalabohu, že žiaľbohu. Z vrcholu sa musíme vrátiť späť na rázcestie Pod Ohnišťom a vydať sa smerom k Svidovskému sedlu. Keďže však evidentne všetci chodia skratkou, čaká nás chvíľkové prešliapavanie chodníčka.

V ostrom „klesáku“ k Svidovskému sedlu však sneh mizne a onedlho sa už znova promenádujeme po zvážnici. Tu sa však treba mentálne poriadne obrniť. Zo sedla je to späť k autu rovných 10 kilometrov, väčšinou po asfaltke. A tu sa celková únava v nohách a ťažké topánky prejavujú snáď najviac.


Napriek malému množstvu snehu dokáže Ohnište potrápiť a neradno ho podceniť. Alternatívou je vybrať sa sem cez Slemä od Malužinej, čo ušetrí zhruba 5 kilometrov. Stále však platí, že Nízke Tatry sú tu divokejšie a menej dotknuté turizmom. Žiadne davy ľudí ako na „václaváku“, zato luxusné výhľady, vôňa smrekov… a v konečnom dôsledku aj riadna makačka. Inverzie tomu všetkému už len nasadili korunku.

Zhrnutie

Názov: Ohnište a Slemä
Lokalita: Nízke Tatry
Značenie: červená, žltá, zelená, žltá, modrá
Obmedzenie: celoročne dostupné, vrchol v NPR – zakázaný pohyb mimo chodníka
Vrchol: Smrekovica (1 285 m n. m.), Slemä (1 514 m n. m.), Ohnište (1 535 m n. m.)
Trvanie: 6:00 hod.
Parametre: 25 km/1345 výškových metrov
Kondičná náročnosť: 5/5 (v zime)
Technická náročnosť: 2/5
Typ: vrchol
Možnosť parkovania: parkovisko Liptovský Ján (oproti kolibe Horec, 5 €/deň)
Mapka a GPX: sekcia Aktivity