Reportáž: Beh do Choča - strmým kopcom za očarujúcimi výhľadmi

Beh do Choča je strmý, drsný a práve preto tak lákavý. V nohách námaha, pred očami nezabudnuteľné výhľady.

Veľký Choč (1 611 m n. m.) - mohutný vrchol opradený povesťami, ospievaný mnohými básnikmi, týčiaci sa nad Oravou a Liptovom, sa nedá prehliadnuť zo žiadnej strany. Je dominantou Chočských vrchov, symbolom severného Slovenska a najkrajších výhľadov na krajinu, pretože v jeho blízkom okolí nie je žiadny iný vrchol, ktorý by mu v tom bránil.

Práve tu sa konal už 16. ročník behu do vrchu. Behu, ktorý na trase dlhej 6,5 km s prevýšením 1091 metrov ponúka bežcom ten pravý zážitok a skúšku vytrvalosti. Rekord trate drží Jozef Hlavčo neskutočným časom 0:44:42.

Výborné zázemie

Týchto pretekov som sa zúčastnil prvýkrát ešte v mojich bežeckých začiatkoch v roku 2012. Už vtedy si ma preteky získali svojou priateľskou atmosférou, fantastickou trasou a výhľadmi. Tieto preteky sa stali odvtedy jedny z mojich najobľúbenejších. Trasa je našťastie stále rovnako strmá a štartuje v obci Vyšný Kubín (517 m n. m.), kde je aj prezentácia a na záver vyhlásenie výsledkov.

Ráno cestujem z Rajeckých Teplíc a hory sú v oblakoch. Po výdatnom nočnom daždi je chladno, ale ideálne na behanie. Po príchode do Vyšného Kubína ma hneď usporiadatelia smerujú na záchytné parkovisko, len pár metrov od prezentácie. V tomto momente začína opäť pršať. Keďže na dnes hlásia pekné počasie, verím stále vo výhľady na vrchole.


Po príchode stretám veľa kamarátov a uvoľnená atmosféra dodáva ten skvelý pocit, ktorý mám na horských pretekoch rád. Prezentácia prebieha rýchlo, každý dostáva štartovný balíček, v ktorom je aj pekné pamätné tričko. Obed sa už pripravuje v kotlíku a vôňu gulášu je určite cítiť aj na vrchole Choča.

Organizátorov je veľa a všetko funguje na 100 %. Obliekam si kraťasy, dres a obúvam obľúbené ľahké botasky na beh do vrchu. Rozbehanie a strečing nemôže chýbať a presúvame sa na štart.

Už samotný štart je v kopčeku priamo pod veľkou drevenou bránou s nápisom „Vstup do Choča”. Stojí nás tu približne 160 a konkurencia je výborná, pretože je tu momentálne väčšina najlepších „vrchárov”. Posledné odpočítavanie a štartujeme!

Na Drapáč po štyroch

Rozbiehame sa, začiatok je miernejší a bežíme po kamenistej ceste smerom na lúky pod Chočom. Beží sa rýchlo, ale snažím sa to nepreháňať, pretože tento začiatok je naozaj „iba” na rozohriatie. Blížime sa pod úpätie, inverzia sa začína trhať a vyzerá to na krásny deň.

Lepšie povzbudenie nezažiješ a možno ťa tu aj vytancujú. To je proste Orava.

Po druhom kilometri prichádza mierne klesanie a trochu ho využívam na vydýchnutie. Pribieham k smerovníku Zásadce (745 m n. m.) a tu to začína. Strmé stúpanie, doslova „strecha”. Stúpanie tak prudké, že sem museli dať organizátori oravských muzikantov, aby nám to trochu spríjemnili. Ale naozaj boli skvelí a každý rok dodávajú tomuto miestu čaro.


Tu už pokračujeme prudko až na Drapáč. Na skalných úsekoch to nejde ani bez rúk a cez skaly si nimi pomáham. Stále bežím a snažím sa nekráčať. Prudké skalné úseky však berú rýchlo sily. Prostredie je v tejto časti veľmi pekné a pestré. Skaly, korene, miesta prerastené machom a úžasný čistý lesný vzduch.


Po niečo vyše kilometri s prevýšením 400 metrov prichádzam na Drapáč (1 147 m n. m.). Tu sa nachádza aj občerstvovačka, ale nie je hocijaká. Na tomto mieste to vždy žije. Či prší alebo pečie slnko, o poriadne povzbudenie a zábavu tam nie je núdza. Po tých výškových metroch sa to aj hodilo. Lepšie povzbudenie nezažiješ a možno ťa tu aj vytancujú. To je proste Orava.

Záver sa blíži

Síl nezostáva veľa, ale už ani tých kilometrov. Posledných 2,5 km predo mnou s prevýšením 500 metrov. Občas kráčam, občas bežím a nikoho nevidím. Len svoje kroky, dych a občas výhľady. Skalné úseky s reťazami sa striedajú s lúkami, stromy strieda kosodrevina a ja viem, že vrchol sa blíži. Pod vrcholom povzbudzuje pár milých turistov a neviem sa dočkať cieľa.


Vidím ceduľku „500 m do cieľa”, ale po ďalšiu s nápisom „400 m do cieľa” sa mi to zdalo, akoby som prešiel kilometer. Zhliadol som aj pár bežcov, ale na dobiehanie je už neskoro. Posledná strmá skala a na záver pekný bežateľný úzky chodníček až do cieľa.

Vrchol doprial výhľady

V cieli sa o každého hneď postarali, podali mi vodu, tyčinku a zagratulovali. Dobehol som na 19. mieste s časom 56 minút a 53 sekúnd. Nie je to práve čas, aký som chcel, ale dá sa v tom nájsť motivácia na zlepšenie. Ešte čakám na sestru, ktorá dobehla fantasticky na 3. mieste medzi ženami a ideme spolu na vrcholovú skalu za kamarátmi.


Tu sa nám otvárajú nádherné výhľady na hádam pol Slovenska. A presne pre toto mám rád beh do vrchu, kde si v cieli spolu s kamarátmi vychutnáte nádherné výhľady a poviete dojmy z trasy.

Organizácia tu nikdy nesklame

Ako sme sa dostali na vrchol, tak musíme aj z neho a vraciame sa naspäť do Vyšného Kubína. Tu už máme pripravené občerstvenie a výborný guláš. Pokračujú príjemné debaty o behaní a o horách, v kruhu milých ľudí a vždy spoľahlivých organizátorov.


Aj preto sa sem bežci radi vracajú, kvôli výzve na trati, výbornej organizácii, pohode a pocitu, že sú súčasťou niečoho nezabudnuteľného. Ak máš deti a nedá sa bežať tebe, môžeš ich motivovať. Pretože popri hlavných pretekoch organizujú aj detský beh vo Vyšnom Kubíne a samozrejme tiež kúsok do kopčeka. Pre najmenších do 3 rokov od vzdialenosti 60 metrov, až po 2200 metrov pre najstarších do 15 rokov.

A to je dôvod, prečo sa na Choč oplatí vrátiť opäť.

Ak ťa zaujímajú výsledky, nájdeš ich na tomto odkaze. Pozrieť si môžeš aj celú fotogalériu od Jakuba Kršku.