Reportáž: Behaj lesmi Topoľčianky - nočný beh pod hviezdami a korunami stromov

Keď slnko zapadlo, svorka vyrazila. Lesná trať pod hviezdami prebudila inštinkty a ukázala, čo v bežcoch naozaj drieme.

Po ročnej prestávke a len druhýkrát v päťročnej histórii zavítala séria Behaj lesmi do čarovných Topoľčianok – tentoraz v úplne novom svetle. Namiesto klasického doobedného štartu sa bežci vydali na trať až podvečer, keď slnko zapadalo za horizont a príroda sa pomaly ponárala do tmy. Najdlhšia 22-kilometrová výzva odštartovala o 19:00, kratšie trasy nasledovali ešte o niečo neskôr.

Zámocký park ožíva pred štartom

Vyzdvihujem si štartové číslo a hneď ma prekvapí živá atmosféra v zázemí. Práve vybiehajú na trať najmenší slimáčikovia – so štartovým nadšením a rodičmi za chrbtom zdolávajú svoj stometrový okruh. Úsmevy, povzbudzovanie a potlesk.


Čakal som, že neskorší štart pretekov odradí bežcov aj fanúšikov, ale opak je pravdou. Park pri zámku sa pomaly zapĺňa. V tieni stromov posedávajú rodiny s deťmi, inde si bežci rozťahujú karimatky a oddychujú. Hudba z reproduktorov sa mieša so šumom listov a občasným burácaním moderátora.

Čas doladiť outfit

Popri potulkách s foťákom medzi stánkami ma zrazu prekvapia prvé drobné kvapky dažďa, a tak sa rýchlo presúvam do partnerského stánku pretekov – Craft. Tu si bežci aj nebežci môžu doplniť výbavu alebo rovno zapožičať tenisky a vyskúšať ich priamo na trati. K dispozícii je pestrá paleta modelov – od čisto trailových Pure Trail, cez univerzálne Nordlite Ultra 2, ktoré nesklamú na žiadnom povrchu, až po cestné Endurance 2.

Bežci skúšajú obuv, debatujú, porovnávajú podrážky. A ja? Ešte hodinu a pol do štartu a stále netuším, v čom pobežím. Prešľapujem, váham… a vtom mi padne zrak na tyrkysovo modré trailové tričko visiace v stánku. V hlave okamžite naskočí nápad, že dnes to budem ladiť do modra.

K tričku pridávam osvedčenú klasiku – ultraľahké kraťasy z kolekcie Craft PRO Hypervent – a modrý detail na mojich Nordlitoch definitívne rozhoduje aj o výbere obuvi.

Zámocká rozcvička a finálne prípravy

Pri štarte ešte kráľ s kráľovnou odovzdávajú deťom medaily, a tak využívam chvíľu času na menšiu rozcvičku. Bežecká abeceda v zámockom parku, krátky výklus a ide sa späť. Miešam si power drink a chystám posledné drobnosti do opasku – tyčinka, gél, pohárik na občerstvovačky, bez ktorého sa v sérii Behaj lesmi nezaobídeš. Mnohým bežcom pribudne do výbavy aj čelovka, no ja dúfam, že do cieľa dorazím ešte pred úplnou tmou, a tak ju nechávam v batohu.

Trasa má 22 kilometrov a presná polovica z nich vedie do kopca.

Už stojím na štarte – alebo skôr netrpezlivo podupkávam z nohy na nohu. Medzi bežcami vidím známe tváre a je mi jasné, že dnes to nebude zadarmo. 3-2-1… výstrel! Dav sa dá do pohybu, bežíme zámockým parkom, sprevádzaní povzbudzovaním fanúšikov. Snažím sa predrať dopredu.


Prvý kilometer je rýchly – asfaltová rovinka nahráva svižnému tempu a ja sa držím na približne 5. – 6. mieste, stále v dohľade pár metrov za čelom pretekov. Tempo nepoľavuje ani v momente, keď sa chodník odpája a začína stúpanie na neďaleké lúky.

Tu sa rozdiely začínajú ukazovať. Moja strata sa pomaly prehlbuje a na prvej občerstvovačke nad obcou Hostie definitívne strácam kontakt s najlepšími. Kým prví štyria bežia ďalej bez zaváhania, ja na chvíľu zastavujem na ionťák – a to je posledný moment, kedy ich vidím.

Nekonečné stúpanie

Prebiehame pomedzi domy na konci dediny a lúky posiate kvetmi sa postupne menia na hustý les. Čo sa však nemení, je profil trate – stále stúpame. Trasa má 22 kilometrov a presná polovica z nich vedie do kopca. Na tejto porcii nastúpame zhruba 500 výškových metrov. Zvyšok? Ten patrí zbehom, ktoré preveria stehná aj opatrnosť.

V lese je čoraz menej svetla a hlavou mi prebleskne otázka: Nebola chyba nechať čelovku v batohu? Nič sa nedá robiť, treba bežať ďalej. Na strmších pasážach striedam beh s chôdzou, až sa nakoniec dostávam na vrchol stúpania – presne do polovice trate.

Tu sa mi naskytne pohľad na dramatickú oblohu zapadajúceho slnka. Namiesto teplých lúčov sa však nad krajinu rozliali ťažké fialovo-modré mraky. Slnečný západ dnes vystriedala zvláštna, takmer filmová atmosféra.

Vymením gél za špekáčik?

150-metrový úsek pre rýchlych bežcov prebehnem len tak výklusom.

Do polovice trate sa mi beží prekvapivo dobre. Tempo aj tep držím pod kontrolou, nohy spolupracujú a topánky zaberajú rovnako dobre na lesných chodníkoch či asfaltových prechodoch. Aj keď už mám vypotenú skoro celú dušu, stále sa snažím zo seba dostať maximum.

Pri hrade Hrušov ma ešte poháňa vôňa pečenej klobásky od turistov, ktorí si opodiaľ užívajú večerný oheň – v tej chvíli mi hlavou prebehne kacírska myšlienka: Možno by som dnes vymenil ten gél za špekáčik.


Lenže akonáhle sa trať zlomí a začne prudko klesať, eufória rýchlo opadá. Zostup z hradu dáva nohám poriadne zabrať a udržať plynulé tempo v lesnom teréne je čoraz náročnejšie. Na pätnástom kilometri hádžem do seba gél a o pár stoviek metrov ho zapíjam ionťákom na občerstvovačke. Cítim, že dnes to nebude najlepší výkon, ale aspoň boj o dôstojné dokončenie.

5-kilometrový boj s hlavou

Solídne tempo okolo 4 minút na kilometer ešte držím dva kilometre po klesaní, no keď pred sebou ani za sebou nevidím žiadneho súpera, začína sa typický mentálny zápas. Trasa sa z otvorenej lúky ponára do hustejšieho lesa a postupne sa napája na 11-kilometrový variant. Predieram sa pomedzi bežcov, ktorí štartovali neskôr a využívam svetlo z ich čeloviek aspoň na zopár istejších krokov.


Od poslednej občerstvovačky, ktorú tentokrát prebieham bez zastavenia, zostávajú približne tri kilometre. Bežíme po značenom lesnom chodníku, miestami ešte jemne osvetlenom, ale nohy akoby stratili rytmus. Do tempa sa nedostávam a nič na tom nemení ani Conti Speed Section – 150-metrový úsek pre rýchlych bežcov, ktorý prebehnem len tak výklusom. Len aby sa nepovedalo.


Posledný kilometer v zámockom parku si užívam. Prebeh cez areál, osvetlené stromy, povzbudzovanie fanúšikov – to všetko mi dodáva silu na dôstojný finiš. Pocit vykúpenia z posledných piatich kilometrov je na nezaplatenie. Prebieham cieľovú čiaru a v čase 1:36 vypínam hodinky.

Zaslúžený oddych a výhľad na ďalšie výzvy

Po dobehnutí si to rovno namierim do stánku s občerstvením – padne pár šťavnatých pomarančov a odhadom tak pol litra ionťáku. Na to, že sme finišovali po pol ôsmej večer, je vonku stále príjemné teplo. A bolo to cítiť aj na trati. Nové tričko je dopotené od hlavy až po pás, no sadlo výborne a náročný test zvládlo na jednotku.


Zázemie stále žije – hrá hudba, ľudia debatujú, relaxujú v tráve a povzbudzujú dobiehajúcich bežcov. Po chvíli prichádza do cieľa aj prvá žena, Veronika Muhra, v skvelom čase 1:42.

Ja sa napokon umiestňujem na piatom mieste v kategórii aj celkovo. S odstupom času to hodnotím ako solídny výkon, aj keď si myslím, že pri troche šťastia a lepšom tempe v závere by sa dalo stiahnuť ešte pár minút a atakovať čas pod 1:34.

Nevadí, každé preteky sú skúsenosť – a tá sa zíde už 23. augusta, keď sa séria Behaj lesmi presunie do malebných Čičmian. Do dedinky ako z rozprávky, obklopenej najširšími lúkami a stráženej kopcami Strážovských vrchov.