Keď sa ti Veľkofatranská magistrála máli alebo prečo nespojiť prechod Veľkej a Malej Fatry – 2. časť

Z Veľkej Fatry sa presúvame do Malej, no čaká nás výrazné zhoršenie počasia. Ako to dopadlo?

Po výživných dvoch dňoch Veľkofatranskej magistrály nás čaká záver Veľkej Fatry. V predpovedi sledujeme, že prichádza zhoršenie počasia, ktoré má vyvrcholiť po našom príchode do Malej Fatry. Vymýšľame, čo s tým – napokon prichádzame k plánu B. Dnes to zakončíme v podhorí Malej Fatry a nasledujúci deň vyjdeme len na Chatu pod Chlebom, kde prečkáme zhoršenie podmienok.

Ráno sa veľmi z útulne v Príslope neponáhľame. Dnes nás totiž nečaká dlhý úsek. Priznám sa, že od tejto trasy som nečakala nejakú „extra“ nádheru. No opak bol pravdou, veľmi ma prekvapil hneď ranný trek zo sedla Príslop po Vyšné Rudno.

Les sa striedal s krásnymi lúčkami, ktoré poskytovali pre mňa jedinečné výhľady, nakoľko som v tejto časti Fatry ešte nebola. Najviac ma potešil výhľad na Malú Fatru, ktorá z tejto perspektívy vyzerala majestátne.

Výdatné klesanie, no našťastie nie dlhé

Pri rázcestí Vyšné Rudno si dávame pauzu, pretože sa chceme na tomto peknom mieste aspoň trošku zdržať. No v momente, keď započujem mučanie kráv neďaleko nás, vyskakujem na nohy. O stret so stádom nemám záujem, a tak smerujeme ďalej a dúfam, že nejdú naším smerom. Nejdú.

Z Vyšného Rudna kráčame lesom po hrebeni viac-menej bez nejakého prevýšenia. Dokonca sme aj trošku zišli z chodníka, lebo tu bolo vychodených viacero cestičiek a značiek bolo poskromne. Ako kráčame po hrebeni, uvedomujem si, že celé klesanie bude na konci a to znamená len jediné, opäť „kolmo“ dole.


Našťastie prudké klesanie do Ľubochnianskeho sedla nie je dlhé a my sme pred obedom tam. Posledný úsek magistrály po červenej vynechávame z časových dôvodov. Chceme si dopriať trošku relax a idylku pri vode pred náročným pokračovaním v Malej Fatre.

Jazero po 3 dňoch bez sprchy je hotovým vykúpením

Z Ľubochnianskeho sedla schádzame do Ľubochne po zelenej značke. Do hodinky sme v civilizácii, prechádzame obcou a miestnym parkom. Zisťujeme, že vlak nám ide čochvíľa, takže pridávame do kroku. Nielen park, ale aj železničná stanica je tu veľmi pekná, takže čakanie na vlak nie je v tomto prípade žiadna otrava.


Nevezieme sa dlho, vystupujeme po 10 minútach na stanici Šútovo-Ratkovo. Ak som sa niekde počas tejto hrebeňovky bála, tak práve tu. Tento síce krátky cestný úsek bol nanajvýš otrasný. Značka ide v podstate zarovno s cestou, ktorá už ani nemôže byť viac frekventovaná. Prešli sme aspoň za zvodidlá, ale množstvo áut a kamiónov, ktoré sa popri nás preháňali minimálne stovkou, mi naháňali hrôzu. Rýchlo preč.

V Šútove sme zahasili smäd v miestnej krčme, dokúpili sme si nejaké potraviny a nasledoval vytúžený oddych a konečne „sprcha“ po 3 dňoch. Je asi 30 °C a ja sa neviem dočkať vody. Zhadzujeme batohy, vyzliekame turistické oblečenie a hádžeme sa do vody. Ten pocit je neopísateľný.

Idylické kúpanie sa pod hrebeňom Malej Fatry

Nohy nechávame oddychovať, ale aby sme sa nenudili, požičiavame si paddleboard a člnkujeme sa po Kraľovianskom jazere hore-dole. Rozmýšľam nad tým, ako aktuálne sú zákazy ohľadom kúpania sa, pretože voda je plná ľudí a navyše tu vznikla spomínaná požičovňa paddleboardov. Západ slnka pri vode s výhľadom na Chleb, na ktorý sa ráno chystáme, bol jednoducho čarovný.

Ale, keď som si predstavila, že opäť sa „zdola“ potrebujeme dostať na hrebeň - uf, zadarmo to teda nebude. Navyše prichádza výrazné zhoršenie počasia, ktoré sa však v predpovedi zo skorého rána o čosi posunulo.

Šútovskou dolinou na Chatu pod Chlebom

Ráno teda vyrážame smer Chata pod Chlebom. Zo Šútova sme sa rozhodli pre menej využívanú trasu ku chate – Šútovskou dolinou. Teší ma, že nás na trase čaká jeden z najkrajších vodopádov na Slovensku – Šútovský. Na slovenské pomery je poriadne vysoký a hlavne výdatný - taký, ako sa na poriadny vodopád patrí.

Cesta k nemu je síce dlhšia, no nijako náročná. Je jasné, že výškové metre budú nasledovať za vodopádom. A tak aj bolo. Od vodopádu začíname poriadne stúpať, počet ľudí sa rázom zredukoval na nulu. Celou dolinou sa nesie zvuk Šútovského potoka, pôsobí to veľmi upokojujúco.

Mojžišove pramene – zdroj Šútovského vodopádu

Po asi 3 h a poriadnom stúpaní konečne vychádzame z lesa, otvára sa nám pohľad na Stoh, ktorý je oveľa bližšie, než som čakala. Prichádzame k Mojžišovým prameňom – veľmi výdatná vyvieračka, ktorá vlastne napája Šútovský vodopád (preto je aj samotný vodopád taký vodnatý).

Vyzerá to tu veľmi pekne a nezvyčajne, pretože z ničoho nič sa uprostred lúky nad pásmom lesa vynára množstvo vody, ktorá steká potôčikmi dole. Zatiaľ nám neprší, tešíme sa, že keď už aj budeme moknúť, tak aspoň nie dlho.


Stúpanie pri Mojžišových prameňoch nekončí, pokračujeme ďalej, opäť nám cestu lemuje množstvo lesných plodov. Nekonečné stúpanie končí, až keď vychádzame pri prameni pod Hromovým – odtiaľ už iba príjemným traverzom k chate.

Pred počasím sme sa schovali na chate

Prichádzame okolo 14 h a úplne suchí – teda, mokrí, ale nie od dažďa. Stihli sme to, nepriaznivé počasie nás nezastihlo. No z každej strany vidno, ako sa začína nasúvať poriadne hustá oblačnosť, v diaľke už pozorujeme lejaky, takže možnosť ostať na chate sa ukázala ako správna.


Na chate je len veľmi málo turistov, čo si vychutnávame, lebo každý, kto na Chate pod Chlebom už bol - či už v letnej alebo zimnej sezóne - vie, že zvykom to tu nebýva. Dopriali sme si všetky vymoženosti chaty, či už v podobe nápojov, jedla alebo pohodlnej postele. Spoločnosť nám robí mimoriadne prítulný kocúrik.

Ak sa práve nešmýkame na blate, šmýkame sa na mokrých koreňoch.

Kvôli výraznému zhoršeniu počasia dnes už nepokračujeme nikde a ostávame na chate. Poobede dorazil lejak, ktorý sa v noci poriadne vystupňoval. Pôvodný plán stanovať pri chate by nedopadol vôbec dobre. Užívame si atmosféru chaty, popíjame kofolku/pivo, hráme karty, rozprávame sa, hodnotíme doterajšiu trasu, užívame si jeden druhého a spoločný čas. No proste, čo viac si priať.


V noci som sa zobudila na to, ako dážď bubnuje po streche – veľmi príjemný pocit pri tom spať, no menej príjemný pocit bol, keď som si uvedomila, že ráno potrebujeme vyraziť. Hm, to je problém rána, otáčam sa na druhý bok a spokojne spím ďalej.

Ideme, nejdeme?

Nastavený budík zvoní o 5, no po tom, čo sme sa pozreli von na to, čo sa tam deje, budík odkladáme. Extrémne leje, dúfame, že to prestane tak, ako ukazovala predpoveď. Vstávame napokon o 6, no vyrážame až o pol 8 po dôkladnom zvážení, či to má vôbec zmysel.

Nie sme si tým ale vôbec istí, a tak sme sa dohodli, že ideme do Sedla za Hromovým a tam to prehodnotíme. Kontrolujeme predpoveď, ktorá hlási, že sa má vyčasiť. S týmto pocitom vyrážame.


No chatu nevidno po pár krokoch... uf. Prší, je hustá hmla, viditeľnosť takmer žiadna, k tomu poriadny severák a výrazné ochladenie oproti predchádzajúcim teplým dňom. Ruky mi krehnú, akoby bol november. Pýtam sa samej seba, či má dnes význam pokračovať ďalej po hrebeni, kde sú tieto podmienky oveľa horšie.

Ideme!

V Sedle za Hromovým dávame krátku poradu. Prestalo pršať, čo nás povzbudilo a nakoplo, a tak kráčame ďalej. No stále v hustej hmle bez akejkoľvek viditeľnosti. Hrebeňom sme po Poludňový Grúň doslova presvišťali. No som smutná, pretože na Veľký Rozsutec to dnes nevyzerá. Navyše po vyčasení sa, ktoré predpoveď hlásila, ani stopy. Začínam byť skeptická.

Za Poludňovým Grúňom sa na pár sekúnd otvorila oblačnosť, bolo to doslova hotové divadlo. Teším sa z týchto mystických podmienok, ktoré síce nelákajú vystrčiť päty z domu, no o to krajšie sú, keď si priamo v nich. Svitla nádej aj na Rozsutec.

Strastiplná trasa, ktorá mala byť príjemnou skratkou

Stoh obchádzame, no pozabudla som, že odbočka z Chrbta Stohu je vyššie, než by mi bolo milé. Štveráme sa teda masívom Stohu, aby sme ho mohli po žltej obísť. Úsek, ktorý mal byť „skratkou“ a pokojnou obchádzkou, sa ukázal ako najhorší z celého dňa.

Po výdatnom nočnom lejaku je chodník totálne blatistý a na mnohých miestach sme ako na kĺzačke. Ak sa práve nešmýkame na blate, šmýkame sa na mokrých koreňoch a povýšením boli skaly, ktoré križovali chodník a po ktorých prejsť bolo totálne umenie v týchto podmienkach. Manžel ide nechcene párkrát po zadku, mne nohy a členky vykrúca do všetkých strán, ach jaj.

Zakončenie prechodu bez pôvodného cieľa?

Zhodli sme sa, že ak nás takýto terén má čakať na Rozsutec, tak to dnes nebudeme hrotiť. Navyše sa síce vyčasilo, ale Rozsutec zostával stále celý zakrytý. Po strastiplnom úseku prichádzame do sedla Medziholie, kde je úplne slnečno. Ostatní turisti prichádzajúci zo Štefanovej na mňa nechápavo pozerajú, aká som naobliekaná. Ach, kiežby vedeli, čo to bolo na hrebeni.

Tak intenzívny „reset“, počas ktorého prestáva všetko „dole“ existovať, som zatiaľ neobjavila v ničom inom.

Čo ma však dostalo najviac, Veľký Rozsutec sa pred nami celý nádherne odkryl a po rannom nepriaznivom počasí nebolo ani stopy. Hm, čo teraz? Prepočítavam časy a trasy, ktoré nám treba prejsť, aby sme stihli autobus. Čas je dobrý, krásne počasie berieme ako znamenie, a tak schovávame batohy pod kopcom a vyrážame nahor.

Tak predsa to zakončíme na Rozsutci!

Bez batoha to ide neporovnateľne ľahšie. Po necelej hodinke sme hore. Konečne som na Veľkom Rozsutci. Ale som si naňho počkala... všetky vrcholy hlavného hrebeňa mám navštívené niekoľkokrát, len Rozsutec ma nejako obchádzal (alebo ja jeho?). No určite nie zámerne.

Nádherné zakončenie 5-dňovej hrebeňovky! Veľmi ma teší, že sme sa ráno nenechali odradiť a vyrazili sme napriek mimoriadne nepriaznivému počasiu, ktoré polovica augusta priniesla. No potvrdzujem to, čo som neraz počula, že krajší pohľad je na Rozsutec, než z neho. Napriek tomu je to velikán Malej Fatry, ktorý treba navštíviť. Navyše aj samotný výstup na Rozsutec je adrenalínový zážitok, ktorý treba zažiť.


Pri prudkom schádzaní dostávajú kolená opäť zabrať. Pod Rozsutcom berieme batohy a opúšťame Medziholie po žltej a od rázcestia Pod Rozsutcom po zelenej turistickej značke, ktorá nás dovedie až do miestnej časti Biela, Zázrivá.

Vykúpenie pre nohy – potok a sandále

Nohy mám z rána poriadne premočené, neviem sa dočkať, kedy dám topánky dole a prezujem sa. Po príchode do osady nás víta krásny potôčik. Okamžite zhadzujem batoh, vyzúvam topánky a bosá utekám do potoka. Ľadová voda bola pre moje nohy hotovým vykúpením.


Na viacdňových trekoch milujem práve tieto maličkosti, ktoré inokedy ani zďaleka neprinesú takú radosť. Spokojne obúvam sandále a pokračujeme na autobusovú zastávku, kde nás víta opustená a vyhladovaná mačička. Neváhame a dávame jej zvyšného tuniaka, ktorého sme mali ešte v batohu.

Prečo vyraziť na viac dní?

Nasleduje dlhá cesta domov, no musím povedať, že sa neteším až tak ako inokedy. 5 dní sa mi máli a najradšej by som pokračovala ďalej. V hlave preto hneď vymýšľam, čo bude nabudúce. Baví ma túlať sa horami, vymýšľať trasy, prespávačky – každá túra u mňa stúpa v rebríčku, akonáhle je spojená s nocovaním niekde v horách.

Jednoduchosť bytia na treku

Viacdňová turistika síce nie je pre každého, no je vysoko návyková. Je o vystúpení z komfortu a je podstatne náročnejšia v rámci všetkých aspektov – či už po psychickej alebo fyzickej stránke. No znamená pre mňa maximálne odstrihnutie od všetkého. Tak intenzívny „reset“, počas ktorého prestáva všetko „dole“ existovať, som zatiaľ neobjavila v ničom inom, než vo viacdňovom pohybe v horách. Z takýchto zážitkov čerpám veľmi dlho v bežnom fungovaní.


Tá jednoduchosť a minimalizmus bytia pri týchto trekoch sú jednoducho návykové. V bežnom živote sa človek nikdy tak nepoteší či už teplému jedlu, sprche alebo obyčajnému potôčiku či prameňu. Práve to je na viacdňových trekoch krásne a jedinečné. Viacdňový trek ťa zároveň učí minimalizmu a odpútava ťa od materializmu – nie je na výber, keďže sa musíš zmestiť do jediného batoha. Potom si zrazu uvedomíš, čo všetko doma máš a vravíš si načo?

Utuženie vzťahu

No nie je to len o resete a minimalizme. Je to zároveň posilnenie vzťahu, pokiaľ vyrážate vo dvojici (alebo aj s partiou). Viacdňová turistika je čas len a len pre nás, vtedy neriešime žiadnu prácu, bežné problémy alebo chod domácnosti.

Riešime len to, ako je nám krásne, čo budeme jesť, kde budeme spať, aké krásne výhľady nás prevádzajú alebo čo zaujímavé sa počas dnešnej trasy udialo. A práve to je na tom to najkrajšie. Témy a rozhovory, ktoré v horách dostávajú priestor, málokedy rozoberieme počas bežného dňa.


V neposlednom rade je to pre mňa budovanie fyzickej, ale hlavnej psychickej odolnosti. Nech je viacdňová túra akokoľvek krásna, vždy príde či už menšia alebo väčšia kríza (únava, nekvalitný spánok, hlad, boliestky od výmyslu sveta). Vtedy prichádza na rad práca s hlavou. Vraví sa, že keď nevládzeš, stále ti ostáva veľmi veľa energie, len hlava ťa začína klamať, že nie (potvrdilo sa mi to mnohokrát).

Práve vtedy prichádza budovanie fyzickej, ale hlavne psychickej odolnosti. Nastaviť si hlavu, uvedomiť si, prečo som tu, potlačiť negatívne myšlienky, nemyslieť na bolesť a neopakovať si, že už nevládzem a že sa mi už nechce – ľahko sa hovorí, ťažšie sa občas vykonáva.

No po prekonaní prekážok prichádza radosť a eufória, ktorá je návyková. Asi preto sa vždy vraciame „trápiť sa“ pod ťarchou batoha na viacdňovom treku.

Zhrnutie

• Názov: Hrebeňovka Veľkej a Malej Fatry
• Lokalita: Veľká Fatra, Malá Fatra
• Značenie: veľmi dobré, v závere Veľkofatranskej magistrály horšie
• Obmedzenie: bez obmedzenia
• Fyzická obtiažnosť: 4/5
• Technická obtiažnosť: 2-3/5 (v druhej polovici magistrály húštiny)
• Trvanie: 5 dní
• Parametre:
  1. deň: 21 km, ⬆ 1 300 m, ⬇ 380 m, 8 h
  2. deň: 23 km, ⬆ 1 048 m, ⬇ 1 515 m, 8 h
  3. deň: 10 km, ⬆ 200 m, ⬇ 650 m, 3 h
  4. deň: 8,5 km, ⬆ 1 000 m, ⬇ 20 m, 4 h
  5. deň: 15,5 km, ⬆ 750 m, ⬇ 1 600 m, 6 h
  
• Spolu 77 km: Veľká Fatra - 53 km + Malá Fatra - 24 km
• Typ: diaľková magistrála
• Možnosť parkovania/ spoje: bus Ružomberok - Staré hory, bus Zázrivá - Dolný Kubín
• Mapka a GPS: Veľká Fatra, Malá Fatra