Tvrdíme, že kopce milujeme. Je to v skutočnosti tak?

Nekonečné stúpania, vraj sú to tie okamihy, ktoré má každý turista, skialpinista či cyklista v láske…

Každý sme už niekedy suverénne zahlásili, že „milujeme kopce”. Lenže ak by nás niekto odfotil počas stúpania, asi by výraz tváre nasvedčoval čomusi inému.

Milujeme ich, alebo si len s úľavou vydýchneme, keď posledné metre konečne skončia?

Herec turista

…alebo cyklista, skialpinista, bežkár — všetci by sme si zaslúžili aspoň jedného malého outdoorového Oskara. Neraz sme zahrali, že tempo je úplná pohoda, stúpanie nenáročné, že nie sme vôbec zadýchaní a celé si to „užívame”. Niekedy preto, že okolo sú ľudia, inokedy preto, že sme sa pozreli na hodinky alebo sme len klamali sami seba.

Prečo to vlastne robíme? Lebo si potrebujeme dodať odvahu… alebo si len nechceme priznať, že nám už po 15 minútach dochádza para.

Mentálne fázy stúpania

Ako v skutočnosti vyzerá stúpanie v našej hlave, keď sa odhliadne od hereckých výrazov tváre? Prvé metre stúpania sa snažíme oklamať vlastnú myseľ: „Veď to nie je také strmé. O chvíľu budeme hore.“

Lenže ako sa sklon nemení, zato náš tep už dosiahol pomaly vrchol, začíname vyjednávať v hlave: „Ešte desať minút a dám si tyčinku. Po tú zákrutu a dám si pauzu. Toto je vlastne super miesto na fotku…“

Keď ani vyjednávanie nepomáha a kopec stále stúpa, príde hnev. Ten úprimný, čo sa nedá zahrať: „Načo som sem išla? Kto tú trasu vymyslel? Prečo to musí ísť práve cez najstrmšiu časť celého pohoria?“ Každých pár minút sa pýtame tú legendárnu vetu: „A už tam budem?” No odpoveď je tak jednoduchá: „Jěšte ne.”


A keď nepríde vyslobodenie, preklopí sa to do temnej fázy — niečo medzi rezignáciou a túžbou teleportovať sa domov do postele. V tej chvíli sa z nás stáva stroj - ideš, lebo už aj vzdanie sa by bolelo.

A potom zrazu príde akceptácia. Ten moment, keď je ti už všetko jedno, len kráčaš, cez bolesť, únavu. A o chvíľu radosť, eufória. Hnev a nadávanie je premenené na oslavné ódy.

Slová, ktoré vypustíme na vrchole, sú z iného sveta: „Úplná pohoda. Ja fakt milujem kopce.“ Pár minút dozadu by si tieto slová ani omylom nevyslovil.

Prečo telo sabotuje naše nadšenie

Dôvod nie je vždy v zlyhávajúcej kondícii, ale tak trochu aj v našom mozgu, ktorý je naprogramovaný šetriť energiu. Každé stúpanie vyhodnotí ako energeticky náročný výdaj. Šetrenie energie je dôvod, prečo by si bol najradšej doma na gauči.


Ďalšou časťou skladačky sú fyziologické procesy, ktoré sa dejú počas stúpania v našom tele. V priebehu stúpania na vrchol sa zvyšujú energetické nároky - preto je normálne, že si na túre hladnejší ako pri bežnej chôdzi po rovine.

Na aktiváciu veľkých svalových skupín (svaly nôh, chrbta, trupu) je potrebné omnoho väčšie množstvo energie a kyslíka v porovnaní s chôdzou po rovine. S tým stúpa aj tep, pľúca pracujú intenzívnejšie a dýchanie sa zrýchľuje a prehlbuje, aby svaly dostali to, čo potrebujú.

Správna technika dýchania vie tieto pocity výrazne zjednodušiť. Všetok zvýšený výkon zároveň produkuje viac tepla. Telo to rieši prirodzene – potením, aby zabránilo prehriatiu.

Veľkou pomocou sú v stúpaniach turistické paličky, vďaka ktorým odľahčíš časť práce nohám, ušetríš energiu a zlepšíš stabilitu v náročnom teréne. Dôležitú úlohu zohráva aj správna obuv, ktorá pomáha predchádzať zbytočným bolestiam nôh a udrží nohu stabilnú aj v náročnejších podmienkach.

Výstup do kopca teda nie je len o nohách. Je to záťaž pre celé telo, ktoré musí naraz vyriešiť spotrebu energie, kyslík, termoreguláciu aj koordináciu pohybu.

Prečo sa na vrchole všetko zmení

Možno sa zdá, že veta, ktorú vyslovíme na vrchole, tak trošku svedčí o našej pamäti akváriovej rybičky. Výstup vníma náš mozog ako diskomfort a vrchol je forma odmeny. Odmena má oveľa silnejšie miesto v pamäti než utrpenie. Na vrchole akoby zabúdame na všetok ten hnev a bolesť v priebehu pár sekúnd.

Výhľady, ticho, pocit, že sme to nevzdali — to všetko nám dovolí prekrútiť realitu a presvedčiť samých seba, že to vlastne vôbec nebolo také hrozné. Preto sa na vrcholovej fotke tvárime tak šťastne.

A tak, možno nemusíme klamať a tvrdiť, že milujeme samotné kopce. Stačí priznať, že milujeme pocit, keď sa dostaneme na vrchol — a to, čo s nami stúpania po ceste dokážu urobiť.