Tip na výlet: Bavorská túra veľkofatranských parametrov

Krásne počasie babieho leta som sa rozhodol s partiou kolegov využiť na návštevu pohoria obdareného nie zrovna najmajestátnejšími končiarmi, ale zato rôznorodým malebným prostredím.

Aby človek malebnosť Bavorských Álp okúsil, netreba mu ani nohu z auta vyložiť, stačí mať len oči otvorené pri prejazde dedinkami v predhorí. Aspoň tak by sa dala opísať trasa medzi Holzkirchenom a nami zvoleným miestom štartu, Lenggriesom. Cestu tu lemujú krásne zdobené domčeky, nespočetné stáda kráv na rozľahlých pasienkoch a v správnom čase aj paraglajdisti či vzlietajúce balóny s panorámou Álp. Intro ako hrom, rozprávka sa môže začať.

Očarení miestnymi zvykmi sa vydávame v ústrety prvému strmšiemu kopcu.

Podľa plánov sa malo začínať z malého plateného parkoviska, ktoré malo potenciál stať sa dokonalým miestom na zavŕšenie okruhu. Šoférov šiesty zmysel však zafungoval v správny čas a nielenže našiel pľac neplatený, ba dokonca vedľa miestnej reštaurácie s lahodným mokom, na ktorú sme teraz len hodili jedným okom. Daň za takéto lukratívne miesto bolo predĺženie trasy o 1 km oboma smermi, čo v preklade znamenalo užívanie si krás bavorskej prírody o 2 km naviac. Dúfam, že rovnaký uhol pohľadu zdieľali aj parťáci. Plní elánu vyrážame za našou cieľovou destináciou, ktorou sa pre dnes stal vrchol len o 5 metrov vyšší ako najvyšší vrch Veľkej Fatry, Seekarkreuz.

Čarovné podhorie

Krátka úvodná kilometrová predlžovačka viedla popri barokovom zámku Hohenburg, ale nebyť máp, ani by sme nevedeli, že okolo niečoho takého prechádzame. Vôbec nevadí, dnes sme tu hlavne kvôli prírodným krásam. Mierny zošup parkom dole a už sme na turistickej červenej značke, ktorá by nás mala sprevádzať väčšinou trasy. Aj sprevádzala, v rôznych podobách možno aj na troch miestach za celý deň. Rozmaznanosť slovenským turistickým značením bola badateľná. Rýchlo som sa však zmieril s realitou. Našťastie bol na každej väčšej križovatke turistický rázcestník s názvami cieľov, kiežby si tak pamätám, čo okrem názvov tam bolo, ak vôbec bolo…


Prechod typickou vidieckou dedinou podhorského typu bol báječný. Muškáty v oknách, kravy na poliach, kopce všade navôkol a ako čerešnička na torte domáce džemy a iné rôzne dobroty pred jedným z domov, ktoré si človek mohol vziať za príspevok vhodený do pokladničky. Očarení miestnymi zvykmi sa vydávame v ústrety prvému strmšiemu kopcu. Tu začínam pociťovať mierny teplotný diskomfort. Naobliekaný ako cibuľa začínam postupne zvliekať šupky. Netuším však dôvod, prečo sa krava v mojej blízkosti začala zrazu nenápadne vzďaľovať.

Atmosférická lesná pasáž

Posledné výhľady na krajinu a vnárame sa do celkom prudkého lesa.

Cestou hore teraz nerobím nič iné, len si predstavujem, aké náročné by asi bolo zdolať tento technický terén v sedle biku.

Korienky, machy a paprade nám spríjemňujú cestu parádnym ihličnatým lesom. Ako by Imro povedal, má to charakter. Dokonalá atmosféra končí, ako sa z úzkeho chodníka v tieni stromov dostávame na širokú štrkovú cestu na voľnom priestranstve. To je ale hic. Na oblohe ani mráčik, len sem-tam preletí nejaký čierny vtáčik. Zásoby vody sa neúprosne míňajú všetkým zúčastneným, slnko stále vyššie, priestor na paniku však nemá miesto, chata je neďaleko. Štrkový úsek nemal dlhého trvania, 700 m dlhé opaľovanie ukončila prudká ľavotočivá zákruta. Les opäť nadobudol charakter. Aj „servus” a „hallo” je počuť akosi častejšie. Čím nezrozumiteľnejšie servus vyslovím, tým sa cítim viac udomácnene.

Chatové vodné dobrodružstvá

Kurz nemčiny ukončuje až očakávaná Lenggrieser Hütte. Na nádvorí chaty sa nachádza malé detské ihrisko, skupinka detí rozprávajúcich sa s ovcami v ich reči a to hlavné, zdroj pitnej vody, aspoň podľa mapy. V reáli voda stekajúca do zvieracieho napájadla nevyzerala zrovna najpitnejšie. Doplnenie fľaše nechám na neskôr, najprv sa občerstvíme domácimi zásobami a sladeným nápojom z chaty. Ako sa tak napráskaný poberám k môjmu nevábnemu zdroju vody, s údivom zisťujem, že za pol hodiny prestal tiecť.

Ach, to nekompromisné vysokohorské slnko... Beriem to ako znamenie nepitnosti tu (ne)prítomného prúdu vody a tak sa pekne krásne vyberiem po vodu na chatu. Lenže tu vyrástol rad nemilých rozmerov a mne neostáva nič iné, len sa s červeňou v tvári (samozrejme od slnka) vybrať po vodu na WC. Trochu ošmietania sa a fľaša je plná. Po nenápadnom opustení priestorov chaty ešte odfotím ovcu, ktorá vyzerala, že by chcela byť zdokumentovaná a môžeme pokračovať ďalej.

Dychberúce vrcholové výhľady

Pred vstupom do lesa ma milo prekvapila prítomnosť bikera idúceho zhora. Ktovie ako to je s legálnosťou jazdenia v tomto prostredí, ale moje MTB srdce zaplesalo. Cestou hore teraz nerobím nič iné, len si predstavujem, aké náročné by asi bolo zdolať tento technický terén v sedle biku. Na konci lesa vyhodnocujem, že s mojimi jazdeckými zručnosťami by to asi nebolo žiadne terno. Rýchlo však prepínam na turistické myšlienky, pretože predo mnou sa otvára krása veľkých rozmerov. Po dosiahnutí sedla neviem, ktorý fotorežim v mobile použiť. Samozrejme vystriedam všetko, čo nájdem a vznikajú desiatky záberov, lebo určite fotka posunutá o 5° bude lepšia ako tá predošlá. V tomto zbesilom režime pokračujem ešte 300 m až na vrchol cieľového kopca, ktorý poskytuje dokonalý 360° pohľad na všetky strany.

Ako už samotný názov vrchu napovedá, nachádza sa tu kríž, bez nápovedy lavička a podľa očakávania zo sedla aj neskutočne krásne výhľady na nespočet štítov všade navôkol. Teda skoro všade. Na severe nič nie je. Nič, čo by sa dalo považovať za dychberúci štítoidný pohľad. Pod sebou vidíme našu nedávno navštívenú chatu s miznúcou vodou a v pozadí zdanlivo nekonečné roviny smerujúce na Augsburg či Mníchov. Otočením hlavy naopak máme možnosť vidieť zoskupenie niekoľkých budov rôzneho zamerania s pozadím zdanlivo nekonečných štítov nemecko-rakúskych Álp. Hodnú chvíľu si vychutnávame tieto očarujúce pohľady v rámci ďalšej občerstvovačky. Človek by tu dokázal stráviť kochaním sa aj celý deň. To však bol luxus, ktorý sme si nemohli dovoliť.

Nútená alternatíva

Preto zdvíhame zadnice a vydávame sa v ústrety nečakanej dileme. Pokračovať cez hrebeň až na Ochsenkamp alebo ísť dole peknou zvážnicou vedúcou popod hrebeň? Prvú možnosť určite odporúčam milovníkom adrenalínu. Na prvý vrchol hrebeňa, Spitzkamp, vedie strmý chodník, na jednom mieste istený bezpečnostným lanom a nejaká tá krátka lezecká vložka tiež nie je výnimkou. Zmes faktorov neprajúcich ľuďom trpiacim akrofóbiou. Do tejto skupiny sa chtiac-nechtiac taktiež zaraďujem a tak z pragmatických dôvodov volíme druhú možnosť. Vďaka veľkej miere tolerancie mojich kolegov s touto voľbou nebol žiaden problém. Ďakujem!


Alternatívna zvážnica bola doslova magistrálou pre horských cyklistov. Aj napriek nie zrovna najmiernejšiemu sklonu ju zdolávajú všetky vekové kategórie na rôznych typoch bicyklov. Od elektrobikov, ktorých bolo prekvapujúco minimum, cez klasické celoodpružené či hardtraily až po historické kúsky z dôb minulých. Doteraz ma za chlapca viac stojaceho ako idúceho na takomto unikáte bolia nohy. Po poobzeraní si „vozového” parku sa dostávame do sedla Hirschtalsattel, kde prebehne predposledná „degustačka" za prítomnosti stáda pokojných kráv vykonávajúcich rovnakú činnosť.


S plnými bruchami sa vydávame cestou nadol po jemnej šotoline údolím, kde voda miestami tečie aj zhora. Netreba však očakávať žiadne veľkolepé vodopády, ide skôr o pramienky spestrujúce inak nie príliš vzrušujúci cca 5 km úsek, v porovnaní s dnes videným. Neobjektívnosť hodnotenia inak veľmi príjemnej oddychovej cesty lesom je spôsobená ešte neutíchnutými emóciami z nedávnych výhľadov. Po vyjdení z lesa a obídení ďalších lúčnych priestranstiev, sa ocitáme pri jazdeckom areáli s krásnymi žrebcami. A pravdepodobne aj kobylkami. Kone hýriace všetkými farbami boli príjemným spestrením po celodennom pozorovaní len hovädzieho dobytka.

Romantické zákutia

Tešiac sa na prvú vodnú plochu dnešného dňa sa rýchlo ponáhľam k prvému z dvoch jazier, ktoré sa nám podľa mapy mali ocitnúť v ceste. Jazero som spoza rafinovane vysadených stromov aj zazrel. Okrem neho žiaľ aj plot pred ním. Romantický mostík na brehu jazera ostal nedosiahnuteľný. Mierne sklamaný sa aj trocha bojím ísť k jazeru číslo dva, či nedopadnem rovnako.

Obavy sa nenaplnili, divoké podhorské jazero sa mohlo stať miestom poslednej občerstvovacej stanice. Romantikou oplývajúce lavičky rozmiestnené popri celom jazere sme tentokrát využili na obživeň. Odpočinutí sme sa vybrali umelo vytvoreným lesným chodníkom do cieľa, ktorým sa stalo na začiatku zmienené pohostinstvo. Netrebalo naň hádzať ani druhým okom, aby nápoj za skvelou túrou mohol tiecť dolu hrdlom potokom. Vtedy ešte nik netušil, že dnešný deň plný krásnych výhľadov bol len predkrmom…

Zhrnutie

• Názov: Seekarkreuz
• Lokalita: Bayerische Voralpen
• Obmedzenie: celoročná túra
• Obtiažnosť: 2/5
• Trvanie: 4-6 hodín
• Parametre: 18,4 km/715 výškových metrov
• Typ: okruh
• Možnosť parkovania: bezplatné parkovanie oproti Hirschbachstüberl
• Mapka/GPX: sekcia Výjazdy