Okolo Mont Blancu za 5 dní

Ultra trail du Mont-Blanc patrí medzi najslávnejšie ultrabežecké akcie na svete. My sme si trasu okolo tohto majestátneho štítu rozdelili do piatich dní a tak sme mali dostatok času poriadne nasať atmosféru Álp a z pohľadu fanúšikov aj samotných pretekov.

Dnes už legendárna bežecká akcia sa každoročne koná v Chamonix (Francúzsko) posledný augustový týždeň. Ponúka trasy rôznych dĺžok a prevýšení a pre skutočných diaľkových fajnšmekrov je na výber aj trasa známa pod skratkou PTL, ktorá okrem iného obsahuje aj prvky lezenia a tak trochu aj prežitia v divočine. Drvivá väčšina bežcov sa však sústredí na hlavnú trasu okolo masívu Mt. Blanc, ktorá má približne 170 km a prekonáva prevýšenie takmer 10 000 výškových metrov. A na túto trasu sme sa s našou bežeckou skupinou tento rok vydali aj my.

Jeden za všetkých, všetci za jedného!

V duchu tohto príslovia sa tento rok pozbierala partička bežeckého trailového kempu z dielne Honzu Dušánka (poznámka - organizátor pretekov Ještěd Skyrace), ktorý nám so svojím tímom robil celý čas perfektný support. Viac informácií na trailcamps.cz. Mladí, starí, rýchli či pomalí, vôbec nezáležalo na tom, aké sú medzi nami rozdiely, ale hlavné bolo to, kvôli čomu sme do Chamonix prišli. Užiť si kamošov, užiť si krásne prostredie Álp, potrénovať v drsných horských terénoch a v neposlednom rade obzrieť svetovú špičku ultrabehu v akcii. Azda najväčším ťahákom bol návrat svetovej legendy a propagátora horských športov – Kiliana Jorneta, ktorý sa toto podujatie chystal vyhrať celkovo už štvrtýkrát.

Doprava a logistika

Pramene, potôčiky, spomienkové sošky, ovečky a množstvo ďalších čistokrvných horských potešení.

Celá trasa bola rozdelená do piatich dní. Najkratšia mala približne 29 km a najdlhšia skoro 50 km s vyše 3 000 metrovým prevýšením. Trail začína v Chamonix smerom na Les Contamines a Les Chapieux, za ktorým sa prechádza do Courmayeuru v Taliansku. Potom sa cez najvyšší bod na trase – Grand col Ferret, prechádza do švajčiarskeho La Fouly. Následne sa prechádza krásnym horským strediskom Champex Lac do Trientu a posledný deň sa opäť prichádza do Francúzska, kde človek uzavrie celý okruh na námestí v Chamonix.


Okruh sa nachádza v civilizáciou zasiahnutom svete, takže nájsť na trase ubytovanie, vodu či jedlo nie je žiaden problém. Naša partia stanovala v kempoch Mer de Glace – Chamonix, Courmayeur a La Fouly. Kemp Mer de Glace sme využili najviac, pretože bol niečo ako „hlavný stan“, do ktorého sme sa vrátili po prvej aj pred poslednou etapou. Čo sa kempovania týka, všetky kempy ponúkali štandardné vybavenie pre kemping: elektrina, teplá voda, sprchy, záchody, prípadne malý obchodík s potravinami, kávou a suvenírmi.

1. Deň: Chamonix – Les Contamines (34 km +1 500 m)

Ráno sme sa presunuli na námestie pod štartovú bránu a dobrodružstvo sa mohlo začať. Úvodných 9 km sme bežali širokým údolím, juhozápadným smerom od Chamonix. Na konci sme križovali diaľnicu a začala sa prvá horská prémia – zimné stredisko Les Houches.


Výživných 700 metrov prevýšenia na asi 6 km sme hore oslávili nádhernými výhľadmi. Jednoduchá horská rovnica hovorí „po dlhom výbehu nasleduje dlhý zbeh“, a tak aj bolo. Horiace stehná sme ako tak stíhali chladiť v prameňoch a studničkách, ktoré sme zároveň využili na doplnenie potrebných tekutín. Z mestečka Saint-Gervais-les-Bains nás čakal už len mierny stúpací traverz do cieľa dnešnej etapy pri kempe v Les Contamines, kde sme okamžite využili osviežujúcu vodu miestneho potoka.

• Strava

2. Deň, kráľovská etapa: Les Contamines - Courmayeur (49 km +3 100 m)

Skorý budíček nás vyslal do studeného rána a zároveň do najdlhšej a najťažšej etapy. Niektorým pri pohľade na parametre trasy zamrzol aj úsmev, ale my ostatní sme sa tešili, že naše bežecké palice dnes dostanú poriadne napapať výškových metrov.


Úvod sa pomaly ťahal v kopci obrovského údolia, ktoré postupne s východom slnka ponúkalo krajšie a krajšie scenérie. Pramene, potôčiky, spomienkové sošky, ovečky a množstvo ďalších čistokrvných horských potešení. Na druhej strane treba povedať, že nielen na Slovensku sú hory zasiahnuté výstavbou a infraštruktúrou. Takisto aj tu bola každá cestička, čo i len trochu širšia, zjazdná pre autá, na skoro každom plochejšom mieste pri zdroji vody nás čakala horská chata a mňa osobne najviac prekvapilo vedenie vysokého napätia krížom cez hrebeň v nadmorskej výške vyše 2 400 m n. m.


Pribúdajúce výškové metre rýchlo priniesli aj zostatkové snehové polia a čoraz technickejší terén. Dlhý zbeh do Les Chapieux opäť kvalitne preveril naše kvadricepsy a my sme sa pomaly blížili na hranice s Talianskom. Rozpálenou asfaltkou sme začali zhruba 1 000-metrové súvislé stúpanie do sedla Col de la Seigne, ktoré je zároveň spomínanou štátnou hranicou. Po krátkom zbehu sme sa z hlavnej trasy odpojili na najtechnickejší terén na celej trase – okruh okolo ostrých hrotov, Pyramides Calcaires, ktorý bol celý jedným veľkým kamenným morom.


Pod krásnou chatou Lex Blanche sme doplnili energiu a v tento deň nás čakalo už len jedno väčšie stúpanie – približne 500 výškových metrov. Z posledných síl sme sa prehupli cez horizont a behateľným traverzom sme prišli k lanovkám lyžiarskeho strediska Courmayeur, z ktorého sme už videli dole do mestečka – nášho dnešného cieľa. Dlhý deň sme zakončili skutočne štipľavým strmým zbehom až do samotného centra Courmayeuru, kde sa už všetko chystalo na štart trasy CCC, ktorá taktiež patrí do portfólia pretekov UTMB a tento rok sme tam aj my mali naše horúce želiezko v ohni – Peťa Fraňa (poznámka – Peťo nakoniec finišoval na skvelom 5. mieste).

• Strava

3. Deň: Courmayeur – La Fouly (32 km +2 000 m)

Svalovicu po kráľovskej etape vyliečila slivovica z domácej záhradky a dlhý spánok. Fotka na námestí odštartovala (údajne) najkrajšiu etapu celého okruhu. Hneď za mestom nás preverila slušná stojka, ktorá končila na známej chate Refuge Bertone. A potom som pochopil, prečo sa táto etapa označuje ako najkrajšia. Po krátkej lesnej chvíli sa nám nádherne otvoril celý hrebeň horského masívu, ktorý sme mali po ľavej ruke celých 12 km na krásnom traverze. Energia v nohách, Mt. Blanc ako na dlani. Čo viac si môže horský bežec priať.


Po zbehu do Arnuova Desot nás opäť čakalo dlhé strmé stúpanie.

Všetkým bolo jasné, že dnes to už treba doklepnúť aj na jednej nohe a potom bude dostatok času na regeneráciu.

Tentokrát odmenené značkou: najvyšší bod na celej trase – Grand col Ferret (2 537 m n. m.), ktorý zároveň tvorí štátnu hranicu so Švajčiarskom. Z krásnych výhľadov do dolín na oboch stranách sedla nás vytrhla informácia o nasledujúcom zbehu do La Fouly – 11 km a približne 1 000 metrov klesania. Stehenné svaly prepli do železného módu a my sme to dlhými skokmi, ako kamzíky, zbehli do tejto peknej dedinky, kde nás už čakal náš support tím v kempe.

• Strava

4. Deň: La Fouly – Trient (29 km +1 300 m)

Čakala nás najľahšia etapa a tak sme mohli spať až do 9:00. Tentokrát sme mali výhodu, že sme spali v kempe, ktorý leží priamo na trase UTMB a preto sme sa nemuseli nikam presúvať a vybiehali sme priamo od našich stanov. Úvod etapy predstavoval krásny behavý terén dole údolím popri rieke až do dedinky Praz-de-Fort, kde sme odbáčali strmo doľava smerom na Champex Lac.


Nádherné horské stredisko bolo už zaplnené turistami, ktorí sem-tam zatlieskali aj nám, mysliac si, že aj my pretekáme . Dlhší lesný úsek znova nahradila riadna stena na stúpaní smerom ku chate Bovine. To však bol jediný ťažší kopec na dnešnej trase, takže po jeho prebehnutí nás čakal už len zbeh cez Col de la Forclaz do dedinky Trient, ktorá je známa svojím ružovým kostolíkom.

• Strava

5. Deň, sladký finiš: Trient – Chamonix (32 km +1 700 m)

Dnešné ráno sprevádzala všetkých len jedna spoločná myšlienka. S koncom tejto etapy prichádza zároveň koniec celého okruhu UTMB! Všetkým bolo jasné, že dnes to už treba doklepnúť aj na jednej nohe a potom bude dostatok času na regeneráciu. Záverečná etapa však priniesla hneď dva výživné kopce. Prvý kopec, popod Croix de Fer, nám spríjemnilo stádo obrovských býkov, ktoré sa pásli priamo na turistickom chodníku a za žiadnu cenu nechceli uhnúť. Domáci nás samozrejme presviedčali, že je to v poriadku a nebudeme prebodnutí 30 cm rohami, okolo ktorých som ja osobne išiel asi na pol metra a nebolo mi všetko jedno.


Medzičasom sme sa prehupli cez hranicu do Francúzska a zbehli sme do mesta Vallorcine, kde sa nachádzala posledná obrovská občerstvovačka na trati. Dolinou riečky Eau de Bérard sme popri železnici a hlavnej ceste prišli až k stanici ochrany prírody – Chalet de la Réserve Naturelle. Za hlavnou cestou začínalo posledné obrovské stúpanie na Argentiére, ktoré nám trvalo približne hodinu. Za odmenu sme dostali nádherný traverzový úsek s výhľadom na horský masív a, samozrejme, aj samotný Mt. Blanc.

Celkovo, človek má v zovretí tých obrovských hôr pocit, že aspoň nachvíľu vypadne z každodennej rutiny a v prírode načerpá novú energiu.

Ako sme sa blížili k zimnému centru La Flégére, tak sme začuli potlesk, piskot a zvonce davu fanúšikov, ktorí hnali dopredu všetkých bežcov na trase MCC (horská 50tka v rámci UTMB). Hore sme zrovna stretli čelo pretekov a môžem povedať, že to boli veľkí machri. Hore aj dole kopcom to tam púšťali neuveriteľnou rýchlosťou, ktorej by sa bežný smrteľník sotva vyrovnal. Pre nás to však znamenalo jediné: zvládnuť posledný, asi 6 km zbeh do centra Chamonix k tej istej bráne, pri ktorej sme pred štyrmi dňami štartovali.


Zbeh bol skutočne poctivý, ako sa na správny záver patrí. Kamene a korene nemohli chýbať a tak sme ešte aj v záverečných kilometroch potrénovali členky. Nakoniec sme sa všetci úspešne zišli pred cieľovou bránou, šťastní, že sa nikomu nič nestalo a naplnení endorfínom z ďalšieho podareného trailového kempu UTMB.

• Strava

Preteky UTMB, Chamonix a tie ďalšie veci...

Zvyšné dni nás čakalo ešte mnoho vzrušení. Tentokrát však nie tie bežecké, ale tie fanúšikovské. Deň po našom dobehu totiž štartovali hlavné preteky UTMB (170 km +10 000 m) s množstvom elitných bežcov. Ráno sme si obzreli pretekové EXPO, ktoré ponúkalo novinky azda všetkých svetových outdoorových značiek. Preplnené ulice Chamonix totálne praskali a predštartové napätie pomaly rástlo.


Krátku chvíľu pred 6-tou hodinou večer celé námestie stíchlo a mohol sa začať typický štartový rituál s postupným roztlieskavaním celého davu. Elektrizujúca atmosféra vyvrcholila štartovým výstrelom a viac ako 2 000 bežcov sa vydalo na svojich 170 km veľkého dobrodružstva. Bolo až neuveriteľné, akým spôsobom celé mesto týmito pretekmi žije. Live prenosy, veľkoplošné obrazovky, komentátori a všetko, čo patrí k pravému športovému sviatku. My sme samozrejme netrpezlivo sledovali dianie na čele pretekov, kde si to eliťáci vôbec nedarovali.

Postupne sa na čelo pretekov prepracoval práve Kilian Jornet, ktorému tam fandila väčšina prítomných a v tesnom závese bol domáci Mathieu Blanchard, takže o krik a hluk nebola žiadna núdza. V záverečnom kopci však Kilian predsa ukázal viac síl a na burácajúce námestie v Chamonix dobehol v traťovom rekorde za 19 hodín 49 minút a 30 sekúnd. Pre porovnanie uvediem, že my sme tú istú trasu išli na päť častí, vyspatí a najedení za viac ako 26 hodín, takže klobúčik dole.


Na záver by som ešte spomenul, že mesto Chamonix nežije len jednými pretekmi v roku. Celoročne ponúka možnosti na takmer všetky outdoorové letné aj zimné športy ako lyžovanie, cyklistika, lezenie a veľkej popularite sa tu teší aj paragliding. Pre priaznivcov kultúry a dobrého jedla sa tu nájdu aj rôzne pamiatky a množstvo chutných reštaurácií. Celkovo, človek má v zovretí tých obrovských hôr pocit, že aspoň nachvíľu vypadne z každodennej rutiny a v prírode načerpá novú energiu.

Ak by niekto mal záujem o bližší popis jednotlivých trás, pokojne ma kontaktujte a ja vám vysvetlím všetko, čo sa nezmestilo do tohto textu. Do behania, priatelia!