Reportáž: Rajecký Borošovec preveril výsledky zimnej prípravy

Pre niekoho príjemný rozbeh, pre mňa prekonávanie nového míľnika. Ako dopadli prvé preteky novej sezóny?

Rajec a jeho okolie je známe množstvom nadšencov behu, a to aj vďaka Rajeckému maratónu, ktorý má už viac ako 40-ročnú tradíciu. Práve Maratón klub Rajec organizuje každoročne aj Rajecký Borošovec. Už samotný názov pretekov naznačuje, kadiaľ viedla dlhšia trasa so 14,1 km. So štartom v obci Šuja, popod lom krásnymi lesnými cestami a lúkami popri vrchu Borošovec (577 m n. m.), kde začalo pozvoľné klesanie Širokou dolinou až do obce Šuja.

Organizácia na jednotku

Obec Šuja pri Rajci je naozaj malinká a nevedela som si popravde predstaviť, ako sa tam pomestia všetci bežci a ako bude vyriešené parkovanie. Z tohto dôvodu sme sa rozhodli prísť o čosi skôr.

Ako sa ukázalo, bolo to zbytočné. Organizátori mali všetko perfektne zvládnuté. Parkovacích miest na vyhradených plochách bolo dostatok a nikde nedochádzalo k nejakým kolíznym situáciám.


Miesto prezentácie a zázemie pre pretekárov bolo v miestnej reštaurácii Oáza. Dobrovoľníkom to išlo ako po masle. Od skorého rána sa na príprave podieľali aj samotní pretekári z Maratón klubu Rajec. Bolo vidieť, že dlhodobo fungujú ako silná komunita a táto závislosť behania sa v Rajci a blízkom okolí dedí z generácie na generáciu.

Hlavne dobehnúť

Keďže od septembra nabrali moje bežecké tréningy na intenzite a venovala som im viac času, toto bola prvá príležitosť v roku 2025 vyskúšať, ako na tom som. Tréningové časy na podobnú vzdialenosť niečo napovedali a aj keď pretekové tempo býva iné, veľké očakávania som nemala.

Na štart som nastupovala s rešpektom. Snažila som sa nahovoriť, že si to idem hlavne užiť. Veď samotné logo a pripravené medaily v tvare medveďa napovedali, že to bude dobrodružné.

Natiahnutý sval a práca hlavy

Nechcela som nechať nič na náhodu, tak som sa poctivo pred štartom rozbehala a zvrtla aj bežeckú abecedu. Všetko bolo v úplnom poriadku až do momentu, kým nepadol štartový výstrel a ja som sa v spoločnosti ďalších 215 bežcov vydala na trať. Pri prvých krokoch som zacítila bolesť v ľavom zadnom stehne. Bola to zvláštna bolesť, akú som doteraz nemala, prepadla ma panika.

Títo ľudia vedia vytvoriť výbornú atmosféru pretekov, prístupnú aj amatérom ako som ja.

Hlavou mi išlo, že čo ak chytím kŕče a začala som sa opúšťať. Bolesť časom išla do úzadia a začala som vnímať okolie. Bolo to dobré znamenie a vedela som, že až tak vážne to nebude. Prvé 3 km som išla pomalšie tempo, nedala som sa strhnúť rýchlosťou iných bežcov. Bola som spokojná, že som zvolila tričko s krátkym rukávom, nebolo mi teplo a nemusela som riešiť hneď v úvode zhadzovanie vrstiev.


Po úvodných kilometroch, keď bol čas na zrýchľovanie, to veľmi nešlo. Terén začal byť blatistý a občas som mala pocit, že bežím po čerstvo napadnutom snehu. Ale bolo to viac než v pohode oproti iným ročníkom, keď sa brodili bežci po kolená v blate.

Zhruba na piatom a šiestom kilometri prišlo asi najväčšie prevýšenie, kde som zvolila radšej rýchlejšiu chôdzu ako beh. Hneď ako bola príležitosť, opäť som sa dala do klusu, aby mi nohy nestuhli. Príroda navôkol bola nádherná, chvíľu som si vychutnávala aj pocit samoty, keď sa mi stratili bežci predo mnou aj za mnou.


Onedlho už cez stromy začala presvitať lúka a vedela som, že sa blížim cca na ôsmy kilometer, kde bola občerstvovačka. Odtiaľ som sa tešila, že už ma čaká len dlhý zbeh Širokou dolinou cez osadu Trstená až do Šuje. Paradoxne to bol ten najhorší úsek pretekov. Túto časť poznám z našich cyklopotuliek, tak som presne vedela, čo ma čaká a hlava už prestávala spolupracovať.

Čoraz viac som si opäť uvedomovala bolesť stehna a odrátavala posledné kilometre. Silu mi brali aj úseky, kde sa už striedal tvrdý povrch s poľnou cestou - tie prechody boli citeľné. Nakoniec som sa vytúženého cieľa predsa dočkala, a to s časom vysoko nad moje očakávania.

Sila komunity a príjemná atmosféra

Opäť sa mi potvrdilo, že predsudky zabraňujú poznaniu. Spočiatku som nemala odvahu prihlásiť sa na preteky, kde sa to hemží perfektnými bežcami, ktorí majú niečo odbehané. Ukázalo sa, že títo ľudia vedia vytvoriť výbornú pretekovú atmosféru, prístupnú aj amatérom ako som ja.

To, že Rajecký Borošovec je naozaj aj pre tých, ktorí nemajú toľko nabehané, dokazuje aj tohtoročná novinka, a to beh „Mini“ na 6,7 km. Niektorí si tento úsek odšprintovali a niektorí skúsili prvýkrát, ako je to bežať so štartovým číslom.


Celkový dojem z týchto pretekov mám výborný. Spoznala som krásny bežecký okruh, preverila svoje sily a načerpala chuť ďalej pretekať a zlepšovať sa. Verím, že ak mi telo dovolí, o rok som tu opäť.

Moje skóre: 14,63 km, čas 1:31:27, prevýšenie 224 m.

Výsledky aj celú fotogalériu z pretekov nájdeš na stránke organizátora.