Vianočné putovanie na útulňu vo Volovských vrchoch

Mala to byť pekná turistika zasneženou krajinou, západ slnka s výhľadom na Tatry a vianočná idylka na útulni. No všetko bolo inak.

Plán bol jasný stručný dokonalý a tak naivný. Ráno sa pobalíme, naobedujeme sa, vyrazíme do Mníška nad Hnilcom a poobede začneme kráčať na vrch Kloptaň. Tam si vychutnáme západ slnka, urobíme si krásne fotky a zábery a už sa len krátkou prechádzkou presunieme na útulňu Jána Kruteka. Na útulni si zakúrime do piecky a urobíme pravú vianočnú atmosféru. Vychutnáme si rybku, koláče a do noci sa pri sviečke budeme rozprávať a užívať si vianočnú idylku. Aká bola realita?

Začalo to podľa plánu

Ja som známky únavy samozrejme najavo nedávala a bez zastavenia som kráčala vpred.
Prvá časť plánu nám vyšla. Netušili sme však, že balenie a obed od mamky doma bude to jediné, čo nám vyjde. Nechceli sme nič podceniť, a tak sme vytiahli naše staré veľké batohy, ktoré sme naposledy mali na hrebeňovke Nízkych Tatier. Spacák, karimatka, kempingový riad, varič, teplé oblečenie, mačky, návleky, paličky, čelovky, teplý čaj, 4 litre vody a nechýbal ani pstruh, zemiaky a vianočné koláčiky. Nabalili sme si naozaj všetko, aspoň sme si mysleli.

Výhľad na obec Mníšek nad Hnilcom
O pol jednej sme už dorazili do obce Mníšek nad Hnilcom, kde sme odparkovali auto a tešiac sa z pekného počasia sme vyrazili do zasneženej krajiny. Odhadovali sme, že zelenou značkou nám to bude trvať cca 2 hodiny, tak sme sa neponáhľali a užívali si úvodnú rozsiahlu lúku s pekným výhľadom na dedinu a samotný vrch Kloptaň, ktorý sa zdal byť tak blízko.

Výhľad na Kloptaň

Optimista vs. pesimista

S 15 kg batohmi sa kráčalo trochu ťažšie, aj na samotnej lúke bolo dosť snehu, no nič dramatické. Ako sme vstúpili do lesa, začal poriadny stupák. Aj toho snehu sa zdalo byť akosi viac. Alebo len kombinácia strmého kopca, 15 kg batohov a neprešliapaného chodníka nebola úplne ideálna. Viktor už začal nadávať, no ja, optimista, som verila, že to je len nepríjemný úsek a bude to všetko fajn.

Stúpanie nemalo
Každý krok bol boj. Boj so snehom, boj s únavou a boj so sebou samým.
konca a Viktor, ktorý mal hádam ešte o 5 kg viac naložený batoh, to už nedával. Dvojlitrovku vody vylial a vďaka ľahšiemu batohu pocítil aspoň akú-takú úľavu. Ja som známky únavy samozrejme najavo nedávala a bez zastavenia som kráčala vpred. Aj preto, lebo mi začalo dochádzať, že ten západ slnka na Kloptani tak úplne nestíhame.

Začína stúpanie

Snehu pribúda, síl ubúda

Po nekonečnom stúpaní sme dorazili na Hutnú hoľu, fotogenickú zasneženú lúku. Obloha sa už začala sfarbovať a hoci Kloptaň už nebol ďaleko, bolo nám jasné, že výhľady z neho si už neužijeme. Nevadí, dáme si pauzu, dočerpáme energiu. Najhoršie už máme za sebou. Mysleli sme si.

Hutná hoľa - slnko už zapadá
Nachádzali sme sa v nadmorskej výške nad 1000 m a snehu tu bolo azda trojnásobne. Kým sme sa prebrodili z jedného konca lúky na druhý, trvalo nám to polhodinu. Západ slnka sme si vychutnali aspoň spoza stromov.


Potom to začalo. Najhoršia kombinácia, polmetrový sneh, ďalšie stúpanie a do toho sa už úplne zotmelo. Tma bola však ten najmenší problém, keďže naše čelovky Fenix nám nádherne presvetlili celý les. Každý krok bol boj. Boj so snehom, boj s únavou a boj so sebou samým. Striedali sme sa v prešliapavaní stopy. Chvíľu viedol Viktor, chvíľu ja. Vôbec sme nečakali, že tu nebude ani jedinej ľudskej stopy.

Už niet cesty späť

Sme tu, vrch Kloptaň (1 153 m n. m.). Namiesto predpokladaných dvoch hodín to boli štyri a pol hodiny. Na vrchole sa týči malá nenápadná rozhľadňa, na ktorú ale ani nejdeme. Jednak nemáme síl štverať sa hore a, samozrejme, výhľady na Tatry sa konať nebudú. Bolo 17.00 a slnko už dávno zapadlo. Vytiahnem oriešky a sušené ovocie, ktoré mali skončiť v ovsenej kaši na nasledujúce ráno. No hlad zaúradoval a čaká nás ešte cesta na útulňu. Energiu treba doplniť a neostáva nám nič iné, ako pokračovať ďalej.

Posledný pohľad na sfarbenú oblohu

Po stopách vlka

Káva nebola, lebo sa nám už nechcelo topiť sneh.
Od Kloptaňa nasleduje časť hrebeňom Volovských vrchov, červená značka. Kráčame teda po stopách cesty hrdinov SNP. Alebo vlastne nie. Žiadne stopy tu nie sú, ani nič také ako chodník tu nevidíme. Len les. Hustý zasnežený les. Snažíme sa držať červenej značky a sme vďační za naše Fenixky, bez nich by sme boli úplne stratení. Po chvíli predsa len narážame na stopy. No nie ľudské, zvieracie. Žeby vlk? A tak sa držíme týchto stôp, pomaličky napredujeme a pokračujeme v boji so snehom. A nie, nepomiatli sme sa už úplne, že nasledujeme stopy vlka. Tie stopy išli presne po značke. Tak sme len ďakovali nášmu imaginárnemu kamošovi vlkovi, že nám aspoň trochu uľahčil našu cestu.

Po stopách bežiek

Trasa od Kloptáňa na útulňu mala trvať už len hodinku. No samozrejme, realita bola opäť iná a prechádzajúc hrebeňom ešte cez Zbojnickú skalu to nakoniec trvalo nie jednu, ale vyše dvoch hodín. Koniec bol už však oveľa priateľnejší. Napojili sme sa na zvážnicu, kde dokonca bola bežkárska stopa. Tá nás doviedla až k útulni.

Útulňa Jána Kruteka - na druhý deň ráno

Aspoň trochu vianočnej pohody

Bolo 8 hodín večer a konečne sme po vyše siedmich hodinách boli v cieli. V tom momente by mi bolo úplne jedno, kde prespím. No táto útulňa dodala už aj mne chýbajúcu pozitivitu. Krásna, čistá, útulná,… ako z rozprávky. Nejdem ju celú opisovať, vo videu, ktoré nájdete nižšie, si ju ukážeme a takisto sa o tejto novej útulni dozviete viac v článku od Hikemates, ktorá vznikla najmä vďaka ich iniciatíve a projektu #ZažiÚtulne.

Nasledovalo zakladanie ohňa,
Nuž, kto nemá v hlave, má v nohách .
rúbanie dreva, varenie večere,… V ten deň sme si proste nevydýchli. No bolo to pekné. Človek si uvedomí, v akom komforte žije. Ako za iných okolností prídeme unavení z túry a jedným dotykom zapneme radiátor na osmičku a už hreje. Otvoríme chladničku a zohrejeme si obed v mikrovlnke, zapneme rýchlovarnú kanvicu a už máme teplý čaj. To všetko je pre nás už tak obyčajné a samozrejmé, no pre mnohých to je luxus.


A tak Viktor rúbal drevo a staral sa o oheň, ja som sa postarala o jedlo a o desiatej večer sme si už v teple vychutnávali „vianočnú večeru“, koláče a unavení, ale vďační za všetko, sme sa zababušili do spacákov.

S úsmevom na tvári, aj keď sa nedarí

Každý sme mali inú noc. Ja som spala ako vždy ako drevo. Viktor nespal a v noci fúkal karimatku, ktorá mu fučala. Klasika. Ráno sme zjedli vločky, už bez orieškov a sušeného ovocia, ale aspoň niečo. Káva nebola, lebo sa nám už nechcelo topiť sneh. Tak sme upratali útulňu, doplnili drevo, vysypali popol a vyrazili.

Východ slnka priamo z okna v útulniNa odchode

Našťastie sme nemuseli ísť tou istou strastiplnou cestou. Útulňa sa nachádza hneď pri sedle Jedľovec, odkiaľ vedie modrá značka dole na Smolnickú Pílu pri Mníšku nad Hnilcom. Táto cesta bola ako-tak prešliapaná a oproti včerajšku to bola pohoda. Len tie ramená a chrbát boli oproti včerajšku boľavejšie.

Snažme sa o čo najbezpečnejší pohyb v horách a buďme ohľaduplní.
Cesta na Smolnickú pílu bola dlhá a monotónna, no zbehla pomerne rýchlo. Nasledovali posledné 3 km po cyklotrase naspäť do obce. Už sme sa len tak motali a ledva prepletali nohy, no vraveli sme si, že to už dáme ako nič. Kráčali sme, kráčali, zas to bolo stúpanie, ale iba mierne, nenápadné a tak sme mlčky kráčali ďalej. Po asi 3 km nám to už prišlo divné a zrazu sme si uvedomili, že akosi dlho stúpame a že už sme mali byť azda v dedine pri aute. Viktor otvára mapu a za okamih na to kope do snehu. Bolo mi jasné, že ideme zle. Odbočili sme do Martinovej doliny, ktorá viedla hlboko ďaleko naspäť do hory, pod vrch Kloptaň. A tak zúfalstvo vystriedal smiech a opäť sme kráčali a kráčali.

Keď sme sa dostali naspäť na cyklotrasu, jasne sme videli zelené céčko, smerujúce doľava. Nechápeme doteraz, ako sme si to obaja mohli nevšimnúť. Nuž, kto nemá v hlave, má v nohách . Spievajúc vianočné pesničky a už pozorne sledujúc každú značku sme po ďalších km v nohách dorazili okolo dvanástej do civilizácie. A tak skončilo naše putovanie za vianočnou pohodou, ktorá sa zmenila na vianočnú nepohodu, no nakoniec sme boli v pohode.


Bezpečne a ohľaduplne počas celého roka

Vidíte, že aj nám sa dejú takéto veci. Aj my poblúdime. Aj nám nevyjdú plány. Aj my si zabudneme potrebnú výbavu. Aj nás zastihne tma. Nie vždy to je azurko, pekné výhľady a pohodová túra. No aj o tom to je. Niekedy sa človek musí vynájsť, poradiť si s tým, čo má a spoľahnúť sa sám na seba. My sme v ten deň mali takmer všetko, mysleli sme si, že sme pripravení, no napriek tomu sme niektoré veci podcenili. V prvom rade sme vyrazili neskoro. Predpokladali sme, že všetko pôjde podľa plánu, no ako vidíte, nešlo. A hoci sme mali naložené batohy, chýbala nám jedna jediná vec, ktorá mohla toto trápenie zmeniť. Snežnice. Nuž, asi si ich na takéto divoké prechody zaobstaráme.

Niekedy sa treba prekonať a ísť ďalej, veľakrát je však lepšie otočiť to a nepokúšať šťastie. Či už sa náhle zmení počasie, narazíte na ťažký terén, v lete sa blíži búrka alebo teraz v zime sa zhorší viditeľnosť, príde sneženie, vietor a vy neviete, ako sa zmenila lavínová situácia. V takýchto okamihoch je potrebné situáciu poriadne zvážiť a zbytočne neriskovať. Hory vám neujdú a ani zážitky v nich.

Preto sa všetci správajme zodpovedne a ohľaduplne. Snažme sa o čo najbezpečnejší pohyb v horách a buďme ohľaduplní. Ohľaduplní k prírode, ohľaduplní k zvieratám, ohľaduplní k sebe navzájom, ale aj ohľaduplní k samým sebe. Tak vám všetkým prajeme ohľaduplné a bezpečne strávené sviatky aj celý nový rok.
report_problem Našiel si v texte chybu?
VeronikaJanosova 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Aké pravidlá by sme mali dodržiavať v národných parkoch?

Aké pravidlá by sme mali dodržiavať v národných parkoch?

Ako sa správať v národných parkoch? Čo môžeme a čo zas nie? Pozrime sa na základné pravidlá, ktoré by sme mali v prírode dodržiavať.
Viem byť aj ja ohľaduplný?

Viem byť aj ja ohľaduplný?

Ohľaduplnosť a ľudskosť – dve vlastnosti, ktoré vnímame na jednej strane ako samozrejmosť, veď sme predsa ľudia, no na druhej strane sú to vlastnosti, na ktoré sa často zabúda.
Turistika so psíkom - tipy, rady, skúsenosti

Turistika so psíkom - tipy, rady, skúsenosti

Máš psíka a chceš s ním chodiť na hory a zažívať nezabudnuteľné zážitky?

Výber z produktov

Prejsť do shopu
keyboard_arrow_up