Poklad severného Talianska - Dolomity

Dolomity sú snom nejedného turistu a milovníka prírody. Niet sa čo diviť. Majestátne hory, nádherné scenérie, neskutočné jazerá, rieky a malebné dedinky. Proste pastva pre oči.

Po vzore prechádzajúcich roadtripov po Slovensku a v Slovinsku sme sa rozhodli absolvovať takýto výlet v ďalšej krajine. Našou voľbou bolo Taliansko a majestátne Dolomity.

Dolomity sú zo západného Slovenska „naskok“. Cesta trvá približne tak dlho, ako k chorvátskemu pobrežiu a bez problémov to dáte v priebehu jedného dňa (cca 7 hod. z BA). Keďže sme z východu, cestu sme si rozdelili tak, aby sme po príchode do Dolomitov už aj niečo stihli prejsť. Prespali sme na Zlatých pieskoch v Bratislave a skoro ráno (o 5:00) sme už vyrážali.

Tre Cime

Naším prvým cieľom bolo rovno najznámejšie a najnavštevovanejšie miesto v Dolomitoch – Tre Cime. Vychádzalo nám to na poobedie a mala som obavy, či budeme mať miesto na parkovanie, pretože pred výletom som sa dočítala, že sem odporúčajú prísť skoro ráno, aby ste mali miesto. Riskli sme to a oplatilo sa. Prísť sem poobede sa ukázalo ako veľmi dobrý nápad, keďže väčšina ľudí už odchádzala. Zaparkovať nebol absolútne problém a na chodníku sme sa aspoň netlačili húfmi.

Cena parkovného vás najprv zarazí, stojí totiž 30 €. Avšak je to cena za parkovisko, ktoré sa nachádza vo výške 2 300 m n. m.! Parkovné platí na 24 hodín, čo je výhodou, ak vlastníte karavan alebo máte možnosť spať v aute, týmto sa vám otvára perfektná príležitosť zažiť tu východ slnka, čo musí byť naozaj nádherné.


Spravili sme si okruh okolo Tre Cime. Akonáhle sme sa dostali trošku ďalej od parkoviska, ľudí už bolo málo a na druhej strane Tre Cime sme už kráčali úplne sami. Zašli sme sa pozrieť aj k bunkrom a tunelom, vykopaným počas 1. svetovej vojny. Celkovo sú Dolomity popretkávané podobnými „skrýšami“ a prechodmi. Všade sa nachádza pomerne veľa horských chát, ktoré dotvárajú tunajšiu scenériu. Adrenalínu chtiví návštevníci Dolomitov si môžu vybrať z obrovského množstva ferrát, ktoré navštívili aj Veronika s Viktorom.

Pri jednej z chát sa pri nás objavil psík, nevedeli sme ku komu patrí. Našiel si nás a prišiel k nám aj s paličkou, ktorú hodil pred nás a čakal, kedy mu ju hodíme. Pobehol po ňu a už aj bol naspäť a znova čakal na aport. Popritom ako čakal na hod, ceril zuby, akoby sa škeril, haha. Ani sa nám od neho nechcelo odísť.

Čarovné zvončeky

Oproti našim horám (s výnimkou Veľkej Fatry) som pocítila rozdiel v tom, že tu aj v NP sa pásli všade kravičky a nebolo nič výnimočné, ak šli vedľa vás po turistickom chodníku. Na krkoch im štrngotali zvonce a ozývalo sa to celým horstvom. Teraz, keď pomyslím na Dolomity, v ušiach mi znie jemné štrngotanie ozývajúce sa dolinami a pred sebou vidím tie nádherné panorámy hôr.

Západ a východ slnka tu musí byť krásny... možno raz... už aj s prespaním v aute na tomto parkovisku. Dolomity musia byť krásne v akomkoľvek ročnom období, my sme ich navštívili v lete, ale nájdete u nás postrehy a zážitky aj z jesenných Dolomitov, ktoré navštívila a spracovala Mirka.

Strávili sme tu asi hodinu, možno aj viac a vôbec sa mi odtiaľ nechcelo ísť.

Po okruhu okolo Tre Cime, ktorý nám pohodovým tempom a s veľa zastávkami trval tak do 4 hod. (prevýšenie minimálne), sme ešte zašli pozrieť jazierko Lago di Landro, ktoré sa nachádza hneď pri ceste. Hoci sa nachádza hneď pri ceste, na počte ľudí to nebolo vôbec cítiť. Nad jazierkom už boli hory osvetľované zapadajúcim slnkom a vytváralo to veľmi pekné farby. Čo ale bolo cítiť, bolo tohtoročné veľké sucho, pretože bolo vidno, že hladina je dosť klesnutá a posunutá.


Potom sme už išli do kempu, ktorý sme si ale boli rezervovať ešte pred výstupom na Tre Cime (báli sme sa, že večer už bude plno). Spali sme v kempe Camping Alla Baita rovno pod Tre Cime. Táto poloha a cena (okolo 11 €/os.) boli jediné výhody tohto kempu, inak tento kemp nebol „bohviečo“ a s ďalšími kempami, ktoré sme navštívili, sa nedá vôbec porovnať.

Prišlo mi to ako také štrkové parkovisko, z ktorého spravili kemp a navyše bol veľmi maličký (naše obavy o miesto vo večerných hodinách boli oprávnené, už poobede sme si našli posledné miesto vhodné pre dva stany). Ale nechcelo sa nám hľadať niečo iné a poloha kempu nám vyhovovala vzhľadom na ďalšie zastávky. Večer už za šera sme sa ešte išli prejsť k jazeru Lago di Misurina. Trošku som sa obávala noci, lebo kemp sa nachádza vo výške takmer 1 800 m n. m., čo mi evokovalo zimu, ale spalo sa veľmi dobre.

Jedno z najkrajších jazier, aké som videla

Na druhý deň nás čakala jedna z top lokalít – Lago di Sorapiss s neskutočnou farbou vody. Parkovisko v sedle Passo Tre Troci bolo prekvapivo zadarmo (celý čas som mala blbý pocit, či po návrate z túry nenájdeme na aute papuču alebo papierik s pokutou... ale nenašli, bolo naozaj zadarmo). Túra k jazeru bola veľmi pekná a milo ma prekvapila.


Celú cestu si môžete vychutnávať nádherné scenérie okolia. Cesta nahor k jazeru nám zabrala asi 2 hod. s prevýšením 450 m. Keď sme prišli k jazeru, bola som ohromená. Tá farba vody a štíty vôkol nás, to bolo niečo prenádherné.


Strávili sme tu asi hodinu, možno aj viac a vôbec sa mi odtiaľ nechcelo ísť. Len som tam sedela a snažila sa nasať čo najviac z tejto krásy. Neďaleko jazera sa nachádza chata Rifugio Vandelli, kde sa môžete občerstviť.

Pod piatimi kruhmi

Po tejto krásnej túre sme si išli zarezervovať kemp. Mali sme nejaké vopred vyhliadnuté. V prvom z nich mali podmienku spať v ňom minimálne 2 noci, čo nám nevyhovovalo, keďže každý deň sme sa presúvali ďalej. Ale hneď cez cestu oproti bol druhý kemp, ktorý takúto požiadavku nemal, takže voľba bola jasná. Tento Camping Cortina bol perfektný.

Nachádzal sa pri rieke v takom malom lesíku, bol dostatočne veľký, miesto na stanovanie ste si mohli vybrať sami a sprchy a WC boli na výbornej úrovni. Za mňa bol toto asi najlepší a najkrajší kemp, či už vybavením, polohou alebo scenériou. Kemp sa nachádza neďaleko olympijského mestečka Cortina d´Ampezzo, v ktorom sa konali zimné olympijské hry v roku 1956. Je to maličké mestečko (má iba okolo 5 000 obyv.), ale zato je veľmi pekné a malebné. Z každej strany je obklopené mohutnými štítmi Dolomitov, ktoré pri západe slnka naberajú ružovú farbu.


V meste sme si dali čo iné, než pizzu. Bola vynikajúca, lepšiu som asi nejedla. Pizzu sme mali takmer každý deň, cena sa vždy pohybovala okolo 8 – 10 €, čo mi príde úplne v pohode, keďže pizze na Slovensku sa už tiež vedia vyšplhať na túto úroveň, avšak talianska a slovenská pizza sa nedajú porovnať. Na čo si treba dať pozor a čo som v Dolomitoch nečakala, boli typické „južanské“ siesty... kedy sa v čase obeda/poobedia nenajete. V tejto spomínanej reštaurácii otvárali znova až o pol 7 večer. Ďalším zaujímavým zistením bola veľmi silná nočná rosa. Ráno som pozerala na stan a rozmýšľala nad tým, ako to, že je tak veľmi mokrý, keď nepršalo… áno, bola to rosa.

Mala som trošku obavy zo spomínanej rieky, ktorá pretekala kempom, lebo bola dosť búrlivá a hlučná, avšak pri tomto monotónnom zvuku sa zaspávalo veľmi dobre.

V znamení sediel

Nasledujúci deň nás čakali známe sedlá. Prvým bolo Passo Giau.


Vedie tadiaľ asfaltová cesta vo výške viac ako 2 200 m n. m. Či už z auta, alebo po vystúpení z neho, neviete, kam sa skôr pozerať. Na všetky strany sú nádherné výhľady a panorámy. Zaparkovali sme a šli sme sa poprechádzať po okolí. Tam, kde sa nám páčilo najviac, tak tam sme išli a kochali sa. V diaľke sa už črtala aj Marmolada – najvyšší vrch Dolomitov s výškou 3 343 m n. m. Nachádza sa tam aj horský ľadovec, ktorý bolo taktiež možné vidieť už z diaľky.


Po tomto sedle nasledovalo ďalšie – Passo Sella. Tu už bol pomerne problém zaparkovať, ale nakoniec sme našli miesto. Nachádza sa tu masív Sasolungo a Sassopiatto, ktoré mi na prvý pohľad trochu pripomínali Tre Cime.

Takýto mäkký a kvalitný trávnik sme ešte na stanovačke nemali.

Tiež sme sa vybrali, kam nás nohy ťahali. Všade bolo plno lanoviek, ktoré vás vyvezú, kam len nechcete, niektoré nám prišli až zbytočné a rušivé. Cesty po Dolomitoch a hlavne cez tieto vysoko položené sedlá dajú šoférom zabrať. Ja osobne by som si ani náhodou netrúfla tu šoférovať. Cesty sú síce kvalitné a bez výtlkov, avšak na veľa úsekoch sú veľmi veľmi úzke a o tých 180° zákrutách ani nevravím. Iste preveria zručnosti nejedného šoféra.

Mierne sklamanie

Po tomto sedle sme si šli zarezervovať kemp Miravalle, aby sme s pokojným pocitom, že máme nocľah, mohli ísť k ďalšiemu jazeru. Vraveli sme si, že by bolo pekné posedieť si a navariť práve pri jazere. Tak sme si do batoha dali plynovú bombu a hrniec. Zaparkovali sme, prišli sme k jazeru a ostali veľmi sklamaní. Lago di Carezza bolo jediné jazero, ku ktorému nebolo možné prísť. Bolo obohnané dreveným oplotením a bolo tam strašne veľa ľudí. Ale farba jazera bola opäť očarujúca.


Avšak aj napriek tomu sme boli silne sklamaní z toho, že sme si nemohli dopriať plánovanú pohodičku pri jazere. Iróniou je, že zo všetkých navštívených jazier, bolo práve toto jediné, ku ktorému sa nedalo prísť až k hladine... Jazierko sme obišli a vrátili sa s hrncami do auta, haha. Navarili sme si v kempe, začínalo práve pršať, tak sme sa uchýlili v altánku a tam sme sa naobedovali.


Kemp bol znova perfektný. Trávička pod stanom bola luxusná. Takýto mäkký a kvalitný trávnik sme ešte na stanovačke nemali. Spalo sa na nej parádne. Keď prestalo pršať, šli sme si ešte pozrieť mestečko, v ktorom sme mali kemp – Campitello di Fassa.


Zaujímavosťou miestnych kempov je, že niektoré z nich majú svoje vlastné reštaurácie vo vnútri areálu.

Seceda

Predchádzajúci deň bol oddychový, ale dnes nás toho čakalo celkom dosť. Túru na Secedu sme si museli trochu skrátiť využitím lanovky z časového hľadiska. Vyrážali sme lanovkou z mestečka St. Christina. Od stanice lanovky Col Raiser sme už pokračovali peši na ďalší známy vrch Dolomitov – Secedu (2 519 m n. m.).


Príroda tu bola nádherná. Všade boli drevené domčeky a mnoho chodníčkov. Malo to úplne taký alpský charakter. Počasie nám aj naďalej prialo. Do 2 hod. sme už aj boli hore. Škoda je, že k vrcholu viedli ďalšie a ďalšie lanovky, takže tu bolo obrovské množstvo ľudí a výletníkov, ktorí s turistikou nemali veľa spoločného. To nám trošku rušilo dojem z miestnej prírody, avšak výhľady boli napriek tomu krásne. Hore sme si posedeli a kochali sa výhľadmi na nekončiace štíty Dolomitov.

Najkrajšia dedinka

Podľa navigačky sme už boli takmer v cieli s takým malým detailom, že sme sa zrazu ocitli v niekoho garáži.

Nemohli sme sa veľmi zdržať, pretože nás čakala dlhšia cesta do ďalšej malebnej dedinky – Santa Maddaleny. Cestou sme sa chceli niekde najesť, lenže... spomínaná miestna siesta. Tak sme si povedali, že si navaríme až v Santa Maddalene, aby sme to všetko stihli. Tam sme sa rozložili na parkovisku a navarili sme si pri chodníku na lavičkách. Potrebovali sme aj vysušiť stany od nočnej rosy a tak sme ich roztiahli pri aute na chodník.


Nikde nebolo ani človiečika, takže sme boli radi, že nikomu to neprekáža, a naraz vystúpilo kopu ľudí z autobusu a pozerali na nás ako na bezdomovcov. Nevadí, najedli sme sa, taniere umyli v miestnom potoku, zbalili stan a šli sa pozrieť ku kostolíku. Prišli sme tam, pozerám a vravím si, to kvôli tomu sme tu merali takú ďalekú cestu?

Akože, bolo to pekné, ale nie až tak dychberúce. Vravím si, že to nemôže byť toto miesto, z ktorého som videla tie krásne fotky na internete, a tak som zapla mapy a hľadala miesto, odkiaľ by mohol byť ten parádny výhľad. A našla som to! Tak sme sa rýchlo vybrali hore na kopec nad dedinou. Keď sme tam došli a otočila som sa, stratila som reč.


Bola to jedna z najkrajších scenérií, aké som videla. Tá dedinka a kostolík v pozadí s tými majestátnymi horami boli prenádherné. Sadla som si na lavičku a už som nechcela nikam ísť, len sedieť a pozerať sa. Do toho sa dolinou začalo ozývať zvonenie zvonov z kostolíka a všade navôkol cvrlikali cvrčky. Proste dokonalá idylka! Dokázala by som tu sedieť celý deň.

Cesta plná prekvapení

Bohužiaľ, nemohli sme sa tu zdržať dlho, lebo recepcia ďalšieho plánovaného kempu bola otvorená len do 20:00. O 18:30 sme vyrážali zo Santa Maddaleny, kemp bol 30 – 40 km ďaleko, takže v pohode, mali sme aj časovú rezervu. Hm, ale navigácia nám vypočítala čas príchodu pri štandardnej dovolenej rýchlosti... čiže pri 90-tke. Lenže po tých cestách sa dalo ísť tak nanajvýš 50-tkou. Takže čas sa takmer zdvojnásobil a stíhali sme to „LTT“. Zrazu sa pred nami objavila veľká ceduľa o zákaze vjazdu (iná cesta do toho mestečka neviedla, nedalo sa to nijako obísť).

... bolo dokonalé ticho a zrazu na celú dolinu sa ozvalo strašne silné híkanie somára.

Ostali sme hotoví stáť a pozerať na tú tabuľu, že čo to je, ale keď sme si prečítali všetko, čo sa na nej písalo, dozvedeli sme sa, že cesta bola uzavretá len v určitom dátume, ktorý sa nás netýkal. Fú, vydýchli sme si a uháňali ďalej, lebo nestíhali sme už aj bez týchto neplánovaných zastávok.
V tom bum, ďalšia ceduľa. Och, čo zas! Cesta bola uzatvorená pre nejaké preteky, ale už bolo tiež po hodine, v akej platila uzávera.

S mini infarktom sme pokračovali ďalej a dúfali, že nás už nečakajú žiadne prekvapenia! Bolo 19:55, keď sme vchádzali do mesta, už sme boli radi, že to stíhame. Podľa navigačky sme už boli takmer v cieli s takým malým detailom, že sme sa zrazu ocitli v niekoho garáži. Na mape nám ukazovalo, že sme v kempe, no neboli sme, tak sme rýchlo zapli iné mapy, lenže aj tie nás navigovali zle.

Och, nie a nie sa dostať dnes do kempu. Neverila som, že toľko komplikácií môže v jednom čase nastať. Potom sme nejako podľa ceduliek popri ceste trafili konečne do kempu. Bolo rovných 20:00, tak sme rýchlo utekali na recepciu. Stihli sme to! Veľmi sme sa tešili, pretože ďalší kemp nebol zrovna najbližšie.

Ďalšie prekvapenie

Vypísali sme potrebné papiere a keď sme sa vrátili k autu k chlapcom, vybuchli sme smiechom... všetky veci na kempovanie (nebolo ich málo) chlapci práve nakladali do „káričiek“, keďže miesta pre stany nemali vyhradené miesto aj pre auto. Takže najdrahší kemp zo všetkých (okolo 20 €/os.) a veci sme si viezli ručne na „káričkách“. Každopádne, zážitok to bol nečakaný, haha. O to väčší vtip pre nás bol, keď sme boli na smiech ostatným kempujúcim, ktorí ale boli v kempe s karavanmi, a teda mali miesto aj pre auto, len my ako „gadžovia“ sme si niesli veci v „káričkách“.


Rozložili sme stany, dali si sprchu a šli sa najesť do reštaurácie, ktorá bola znova súčasťou kempu. Keď sme sa vrátili ku stanom, bolo už takmer pol 12 v noci, väčšina ľudí už spala, bolo dokonalé ticho a zrazu na celú dolinu sa ozvalo strašne silné híkanie somára. Och, vravím si, že tak toto bude noc... Našťastie zahíkal len ten jediný raz.

Romantika pre dvoch

Toto bola naša posledná noc v Taliansku. Ráno nás čakalo ešte jedno z najznámejších jazier v Dolomitoch – Lago di Braies. Keďže je naozaj veľmi známe a hojne navštevované, vybrali sme sa sem ráno. O pol 9 sme už boli pri jazere. Na tomto jazere je možnosť člnkovania, čo mi prišlo ako „gýčovina“, avšak keď sme si zapožičali čln a ocitli sme sa v strede jazera obklopení horami, bolo to nádherné a vôbec som neľutovala tých 25 € za polhodinu (cena najprv naozaj nemilo prekvapí, ale stálo to za to).


Čas príchodu k jazeru bol úplne ideálny. Odchádzali sme už pred 10:00 a už vtedy tam boli brutálne húfy ľudí. V ten deň sme večer zakotvili v Rakúsku pri Neziderskom jazere, kde sme strávili noc (pôvodne to mali byť dve noci, ale po zobudení sa ráno v mláčke vlastného potu, sme si povedali, že jedna noc v tak brutálnom teple nám bohato stačila) a nasledujúci deň sme sa pobrali naspäť na Slovensko.


Ak by som mala zhrnúť tento výlet v talianskych Dolomitoch, tak mi až nejde do hlavy, ako šlo všetko podľa plánu. Okrem tých stresov pri poslednom kempe nenastali žiadne neočakávané situácie, problémy, nikde sme nezablúdili, počasie bolo perfektné (pršalo nám len raz, aj to keď sme už boli v kempe) a zostava bola taktiež skvelá. Čo sa týka samotnej prírody, myslím, že fotky hovoria za všetko a netreba k tomu nič dodávať! Dolomity rozhodne stoja za to!