Andrejcová a Panská hoľa - nenáročný hrebeň a krásne výhľady

Za krásnymi výhľadmi sa veľakrát netreba škriabať na nebotyčné štíty. Účel vedia splniť aj nenápadnejšie pahorky a Panská hoľa je skvelým dôkazom.

Panská hoľa sa týči nad obcou Liptovská Teplička a je súčasťou šťúpleho hrebeňa, vybiehajúceho od Heľpianskeho vrchu a Veľkej Vápenice. Vedie ňou žltá značka a pôvodne sme ani nemali v pláne ju absolvovať, no túžba je niekedy silnejšia ako plány a treba povedať, že to maximálne stálo za to.

K malebnej útulni

...sneh je mäkký a je ho už málo, takže sa vlastne ani nemáme kam prepadnúť...

O útulni Andrejcová sa už čo-to popísalo v článku od Nely. Ja som v nej spal naposledy v roku 2014 (a odniesol som si odtiaľ pamiatku v podobe jazvy od sekery ). Počas mojej Cesty hrdinov SNP som len napochytro „prebehol“ okolo, aby som to stihol potiahnuť k vedľajšej Ramži. V zime som tam ešte nebol, no už z fotiek v spomínanom článku som si vedel predstaviť, že to bude paráda. A tak v polovici marca beriem frajerku, pre ktorú to bola premiéra v prespávaní na útulni vôbec, balím batoh a vyrážame. Naša trasa vedie rovnako z Pohorelej, no na ďalší deň to plánujeme vziať smerom na sever, do Liptovskej Tepličky.


Od vlakovej stanice nás čaká asi 6,5 km s prevýšením okolo 700 m. Nie je to však až tak hrozivé, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať – 3 km totiž vedú hore obcou veľmi jemným stúpaním a my už po niekoľkých metroch postupne zhadzujeme vrstvy oblečenia, až kým nezostávame len v terme. Predsa len, v polovici marca už slniečko prestáva byť zubaté... V reštaurácii v strede obce ešte dopĺňame vodu a pomaly, ale isto sa lúčime s touto horehronskou obcou. Mimochodom, vedeli ste, že sa tu usporadúvajú majstrovstvá sveta v kosení?

Na hrebeni

Výstupová trasa na hrebeň po modrej je nenáročná a ležérnym tempom ju zvládne naozaj hocikto. Nad obcou vychádzame na lúky a ja asi trikrát v priebehu desiatich minút hovorím: „Ty kokso, tak sem musím prísť na bicykli!“ Len typ sa mení od gravelu na full.


Odbáčame do lesa a užívame si lahodnú vôňu tatranských smrekov. Po snehu v nižších polohách už takmer nie je ani stopy, no akonáhle prekonávame hranicu 1 000 m n. m., pribúda ho a pribúda. Cítiť však, že ide o južnú orientáciu, sneh je mäkký a je ho už málo, takže sa vlastne ani nemáme kam prepadnúť a pomerne nenáročne stúpame nahor. Pri kolibe Kanapej vyzývam ku krátkej technickej pauze a idem ju „obkuknúť“ zvnútra.


Sklamaným hlasom reportujem, že je veľká škoda tej prepadnutej strechy... no je pravda, že toto je pomerne nevšedné miesto na prespanie. Odtiaľto je už k Andrejcovej „na skok“. Jedine záver chodníka kúsok pred rázcestím je exponovanejší, určite oceníte nesmeky.

Mráz, dobré pivo a hviezdy

Keďže sme hore prišli už o tretej, volím krátky „šlofík“ a následne už len sledujeme, ako sa útulňa zapĺňa. Do večera sa nazbieralo pomerne slušné medzinárodné obsadenie – traja Slováci, jedna Češka, Poliak a dve Poľky, dvaja Maďari s Maďarkou, chatár Dávid a jeho pes, krásny švajčiarsky ovčiak Majky.


Moje srdiečko pri príchode posledných dvoch menovaných zajasalo – znamenalo to, že konečne ochutnám ono legendárne pivo Tetrov Huncút. A s ním aj vynikajúcu kapustnicu. Treba povedať, že catering aj ceny sú tu na naozaj výbornej úrovni, za strávenú noc, obrovský tanier kapustnice, pivo, rannú praženicu s oblohou a šálku čaju som „cvakol“ 20 €. Kam sa hrabú niektoré západnejšie položené chaty.


Večer trávime pri spoločenských hrách, ktorých je tu spolu so zaujímavými knižkami požehnane a keďže sa veľmi teším na nočnú oblohu (a frajerka už dupľom), okolo deviatej vybiehame von. Moje amatérske astronomické znalosti sú doplnené rovnako amatérskymi fotkami na mobil, no platí to, čo vždy – lepšie raz vidieť naživo, ako stokrát na fotke.

Meníme plány

Ráno sa budíme nie práve doružova vyspatí (pozdravujem pripitých a neskôr „na plné pecky“ chrápajúcich Poliakov ), no deň už zrána vyzerá rovnako sľubne ako ten predošlý. Po raňajkách sa lúčime s Dávidom a Majkym, ktorý si nás medzičasom riadne obľúbil a vyrážame smer Ždiarska dolina.


Náš realistický plán bolo zbehnúť po modrej do Tepličky, optimistický bol potiahnuť to po žltej práve cez hrebeň Panskej hole. Dole kopcom sa nám, samozrejme, kráča ľahšie a najmä svižnejšie, než včera a začínam sa pohrávať s myšlienkou, či to predsa len neskúsiť. Na rázcestí si hryziem peru a napochytro prepočítavam, ako rýchlo by sme museli ísť, aby sme stihli autobus.


Napokon sa predsa len rozhodujem pridať si tých 200 výškových metrov a odbáčame na žltú. Hneď za potôčikom narážame do pomerne ostrého stúpania a opäť sa vyzliekame, aby sme sa zbytočne nepotili. Väčšinu stúpania prekonávame omnoho rýchlejšie, než som očakával a zaraz stojíme na prvom z troch neoznačených vrcholcov pred Panskou hoľou.

Potom už mierime k miestnej turistickej atrakcii, zemiakovým pivničkám...

Porast je tu pomerne riedky, na severe „prebleskujú“ Tatry, ja však sledujem nízkotatranský hlavný hrebeň na čele s Kráľovou hoľou. Odlesky od slnka nasvedčujú, že výstrahy Horskej služby neklamali, musí to tam byť poriadne vyfúkané a šmykľavé. Pred Panskou hoľou stretávame trojicu vysmiatych skialpinistiek, ktoré nám dodávajú motiváciu – chodník je vraj aj naďalej vo veľmi dobrom stave. No až za vrcholom konečne prichádzame k tomu, kvôli čomu som si tak prial sem odbočiť – krásnemu výhľadu.

Najkrajší výhľad na Tatry?

O výhľadoch na Tatry tu už niekoľko videí či článkov bolo. Imro na biku spracoval stúpanie k hornej prečerpávacej nádrži Čierny Váh, situovanej priamo na juh od Červených vrchov, spojnice Západných a Vysokých Tatier. Viktor s Veronikou zas zachytili pekný západ slnka z Kozieho kameňa, ten je výbornou voľbou, ak sa chcete pokochať Vysokými Tatrami samotnými.


No Panská hoľa leží presne v strede medzi týmito dvoma bodmi a keďže je situovaná viac na juh, ponúka nádherný kruhový výhľad od Holého vrchu a Baranca na západe až po „Lomničák“ a Svišťovku na východe. Táto krásna panoráma nám leží na očiach po celú dobu, ako kráčame z vrcholu smerom k Tepličke.


Tu už je to iba nenáročný hrebeň s malými prevýšeniami. V jednom zo stúpaní popred mňa letí motýľ a signalizuje, že jar je už naozaj tu. Prichádzame až k vrcholu lyžiarskeho strediska Smrečiny. Tu sa nám sneh pomaly, ale isto vytráca spod topánok a zostávajú už len fliačiky.


Tatry tiež zachádzajú, až sú zrazu preč a my už iba klesáme do obce. I tá nám má čo ponúknuť, pri parkovisku sa nachádza výdatný prameň, kde dopĺňame vodu a ja sa aj oplachujem. Potom už mierime k miestnej turistickej atrakcii, zemiakovým pivničkám, ktoré som navštívil už rok dozadu. Za nami 15 km s prevýšením niečo vyše 300 metrov a v nás len a jedine dobré pocity z krásnej túry.


Tento tip na výlet je teda určený ako dobrodružným typom, ktorí radi trávia noc v horách, tak aj výletníkom, ktorí si pokojne môžu za výhľadom vyšliapať priamo z Tepličky a vrátiť sa či už tou istou trasou, alebo potiahnuť do doliny a zbehnúť tadiaľ. Nech sa už rozhodnete akokoľvek, odmena vás určite neminie.

Zhrnutie

• Názov: Panská hoľa
• Lokalita: Nízke Tatry, Kráľovohoľské Tatry
• Obtiažnosť: 3/5 v zime
• Trvanie: cca 3 + 4 hodiny pokojným tempom
• Vhodné pre deti: áno
• Parametre: prvý deň 7,3 km/740 m, druhý deň 15 km/330 m
• Typ: mierne náročná trasa k celoročne otvorenej útulni a nenáročný hrebeň s panoramatickým výhľadom
• Možnosť parkovania/spoje: vlakový/autobusový spoj do Pohorelej, autobusový spoj z Liptovskej Tepličky
• Mapa/GPX: prvý deň a druhý deň