Jesenná túra na Slavkovský štít – skutočne je taká nekonečná?

Plánuješ v najbližšej dobe vybehnúť na nejaký z tatranských vrcholov? Slavkovský štít v jesennom šate bude určite tou správnou voľbou.

Asi nikomu neušlo, že posledné obdobie panovalo u nás krásne, slnečné a hlavne stabilné počasie, ktoré nahrávalo do karát všetkým milovníkom vysokohorskej turistiky. My sme neboli žiadnou výnimkou a vybrali sa „zdolať“ Slavkovský štít – známy, no menej obľúbený vrchol Vysokých Tatier.

Áno, je to tak… Tento voľne prístupný tatranský štít sa na rozdiel od jeho ostatných bratov ako Kriváň či Rysy, neteší prílišnej turistickej obľube. Prečo? Mnohí turisti argumentujú tým, že trasa na túto dvojtisícovku je príliš monotónna, stereotypná, nezáživná a nekonečnááá… Práve z týchto dôvodov sme návštevu Slavkáča neustále podvedome odkladali aj my a uprednostňovali o niečo zaujímavejšie tatranské vrcholy. No jednu nádhernú septembrovú nedeľu konečne prišiel rad aj naň a ja som bola naozaj zvedavá, čo na tejto trase tak veľmi odrádza turistických nadšencov. A aký bol výsledok? To už sa dočítaš v nasledujúcich riadkoch.

Prečo je Slavkovský štít zaoblený?

Slavkovský štít (názov odvodený od obce Veľký Slavkov) meria 2 452 m n. m. a touto výškou ho preto smelo môžeme zaradiť medzi najvyššie štíty Vysokých Tatier. Ešte zaujímavejší je však fakt, že v minulosti bol údajne práve on najvyšším tatranským štítom a to dovtedy, kým sa vplyvom zemetrasenia z jeho vrcholovej kopy nezrútili monumentálne skalné bloky smerom do Veľkej Studenej doliny.

Na základe týchto predpokladov má dnes nevšedný, zaoblený tvar a tým je aj ľahko odlíšiteľný od ostatných štítov našich Tatier. Navyše, na rozdiel od známejšieho Gerlachu či Lomničáku na jeho zdolanie nepotrebuješ využiť služby horského vodcu ani horolezecké vybavenie.


Na úplne prvý výstup naň sa odhodlalo dvanásť dobrodruhov na čele s J. Buchholtzom st., pričom na vrchol vyšli iba štyria – aj to až za dva dni (iné zdroje uvádzajú dokonca až tri dni). Tak či onak, v minulosti a aj dnes nie je výstup naň jednoduchou záležitosťou a vyžaduje si určitú dávku kondície i sebazaprenia. Odmenou za to všetko je však nepochybne jeden z najkrajších výhľadov, ktoré nám tatranské výšiny dokážu ponúknuť.

Začíname v Starom Smokovci

Pri výbere východzieho miesta na túru na Slavkovský štít máš v podstate na výber viacero možností – a to zo Starého Smokovca, z Hrebienka či až zo Sliezskeho domu. My sme si zvolili prvú spomínanú alternatívu, keďže sa nám trasa z Hrebienka nezdala až o toľko kratšia a pozemnú lanovku sme využiť nechceli. Je včasné, slnkom zaliate ráno a my si rezkým krokom vykračujeme smerom od TEŽ po modrej značke, ktorá nás vedie hore Starým Smokovcom k stanici pozemnej lanovky.

„Áno, už ste tam… To je už vrchol Slavkovského štítu aj s krížom. Teda, ak to nebol nejaký fejkový kríž.“

Na rozdiel od ostatných vyčkávajúcich turistov jej nevenujeme žiadnu pozornosť, obchádzame ju z ľavej strany a sympatickým chodníčkom sa dostávame na priestranstvá, kde pred veternou kalamitou v roku 2004 býval hustý les. Asi 300 metrov za stanicou sa cestička kľukatí doľava a pozvoľna naberá prvé výškové metre. Stúpanie je na začiatok tak akurát, príjemne sa zahrievame a ani sa nenazdáme, za polhodinku prichádzame na Rázcestie pod Slavkovským štítom (1 357 m n. m.), kde sa naša cesta križuje s červeno značenou Tatranskou magistrálou od Sliezskeho domu na Hrebienok.

My si červenú nevšímame a pokračujeme ďalej po modrej značke, ktorá nás dnes bude sprevádzať po celý deň. Kráčame úzkym chodníčkom ešte stále v pásme lesa, až sa dlhým traverzom dostávame k ďalšiemu dôležitému bodu na tejto trase – Slavkovskej vyhliadke, tzv. Maximiliánke (1 550 m n. m.). Tu už posedáva väčšia skupinka turistov pozorujúca časť Veľkej Studenej doliny a Vodopády Studeného potoka. Je tu osadená aj informačná tabuľa s presnými popiskami okolitých vrcholov, napr. výrazným Lomnickým štítom. My sa v tomto mieste avšak nezastavujeme a pokračujeme ďalej rovnomerným tempom smerom nahor.

Nekonečné serpentíny

Pomaly ale isto sa dostávame do pásma kosodreviny v južnom úbočí a práve tento úsek mi tak trošku pripomína začiatočné pasáže výstupu na Kriváň. Slnko už výrazne pripeká a s naberaním výškových metrov sa prehlbuje aj náš dych. Nasadené tempo sa o čosi spomaľuje a my zdĺhavým stúpaním kráčame po kamennom chodníčku sériou serpentín smerom k Štrbavému hrebeňu. Tu nasleduje prvá prestávka na menšie občerstvenie, ktoré v tomto vyčerpávajúcom stúpaní už potrebujeme ako soľ.

Po rýchlom doplnení energie už znovu cupitáme ďalej kamennou krajinou – vyššie a vyššie, až sa za poldruha hodiny dostávame k výraznejšej vyvýšenine známej ako Slavkovský nos (2 273 m n. m.). Práve tento predvrchol si mnoho turistov pletie so samotným cieľovým Slavkovským štítom, no nie je to tak. Zdanie klame... a špeciálne počas tejto túry. My sa však v žiadnom prípade nedáme pomýliť a Nos obchádzame z pravej strany. V týchto miestach sa nachádzajú niektoré exponovanejšie úseky, preto je dôležité kráčať so zvýšenou opatrnosťou.


Dostávame sa do Sedla za Nosom, kde sa už kľukatia ďalšie serpentíny sťa schody do neba. V diaľke vidíme nejaký vrchol a mne sa akosi nechce veriť, že je to už skutočne Slavkáč a nie ďalší z jeho predvrcholov. Moje myšlienky vyslovené nahlas preruší hlas okolo mňa zostupujúceho turistu, ktorý vyvráti moje pochybnosti: „Áno, už ste tam… To je už vrchol Slavkovského štítu aj s krížom. Teda, ak to nebol nejaký fejkový kríž.“ (Týmto pozdravujem dotyčného a odkazujem mu, že takéto povzbudenie tesne pod vrcholom vždy padne vhod ).


Raketovou rýchlosťou zdolávame posledné úskalia skalnatého, sutinového terénu a už aj stojíme pri vytúženom vrcholovom kríži. Zastavujem stopky, ktoré mi hrdo ukazujú 3 hodiny a 15 minút čistého času výstupu na tento vrchol. Myslím, že nie na zahodenie

Zaslúžené vrcholové výhľady

Na vrchole si už len v tichosti vychutnávame úchvatné výhľady vykúpené drinou a potom. S úžasom pozeráme všade navôkol nás a z výšky obdivujeme Veľkú Studenú dolinu, v diaľke učupenú Zbojnícku chatu so všetkými jej okolitými plesami, masív Prostredného hrotu, vrchol Bradavica, Východnú Vysokú či Gerlachovský štít. Smerom na juh sa pod nami rozprestiera rozľahlá Podtatranská kotlina a horizont dokresľuje hrebeň susedných Nízkych Tatier.

...svojou nezvyčajnou krásou láka veľké množstvo turistov prahnúcich po jeho zdolaní…

Jednoducho krása strieda nádheru všade, kam sa len otočíš… V rýchlosti ešte zapózujem pri kríži, bez reprezentatívnej vrcholovej fotky to jednoducho už nejde. Pohybujúca sa hmla sa pomaly začína prelievať cez ostatné štíty a ten náš tiež nie je výnimkou, takže sme radi za akú-takú viditeľnosť. V rýchlosti ešte odfotíme skupinku Poliakov a už aj cupitáme smerom nadol po totožnej trase, akou sme sem prišli.


Cesta nadol nemá konca kraja a je mierne strastiplná (hlavne čo sa terénu týka), o čom svedčia aj moje ozývajúce sa kolená. Pri zostupe šmykľavou kamennou suťou dávame pozor na každý jeden krok a v diaľke sledujeme záchranársky vrtuľník ratujúci zas a znova nejakého zraneného či vyčerpaného turistu. Je to pre nás akési memento pripomínajúce skutočnosť, že hory sú síce krásne, ale vedia byť aj zradné. Zo sveta plného kamenia zostupujeme kosodrevinou až k pásmu lesa a okolo Piatich prameňov naspäť do Starého Smokovca.

Bodka na záver

Túru na Slavkovský štít si naplánuj do konca októbra, nakoľko pre chodník od Slavkovskej vyhliadky platí zimná sezónna uzávera v termíne od 1. novembra do 14. júna. Taktiež si nezabudni so sebou vziať dostatočné množstvo tekutín a jedla, keďže na tejto trase nenájdeš žiadnu vysokohorskú chatu, kde by si sa mohol občerstviť. Jedinou výnimkou sú len stravovacie možnosti na Hrebienku, aj to iba na začiatku túry.


Po technickej stránke patrí chodník na Slavkovský štít k nenáročným turistickým trasám bez nutnosti pohybu po reťaziach či iných výškovo exponovaných miestach. Čo sa kondičnej stránky týka, to je už trochu iný level. Musíš sa psychicky aj fyzicky pripraviť na slušné prevýšenie a monotónnu trasu vedúcu neustále do kopca. Napriek tomu sa mi to nezdalo až také nezáživné a nudné, práve naopak, cesta hore nám ubiehala pomerne rýchlo a na vrchole sme stáli pomerne skoro. Viem si však predstaviť, že za nepriaznivých poveternostných podmienok by to až taká idylka ani zďaleka nemusela byť.

Slavkovský štít sa vypína do majestátnych výšin už z diaľky a svojou nezvyčajnou krásou láka veľké množstvo turistov prahnúcich po jeho zdolaní… Do hôr je potrebné ísť s rešpektom a pokorou, patričnými skúsenosťami, znalosťami i technickým vybavením. Ak k tomu pristupuješ zodpovedne, potom ti už nič nebráni vystúpiť na tohto ikonického tatranského velikána.

Zhrnutie

• Názov: Slavkovský štít (2 452 m n. m.)
• Lokalita: Vysoké Tatry
• Obtiažnosť: 4/5
• Trvanie: cca 6,5 hod.
• Vhodné pre deti: áno, od 12 rokov
• Parametre: 14 km/1 467 m
• Typ: pomerne náročná túra skalnatým terénom s panoramatickými výhľadmi
• Možnosť parkovania/spoje: parkovanie v obci Starý Smokovec, priamy vlakový spoj TEŽ z Popradu
• Mapa/GPX: sekcia Výjazdy