Meteora - kláštory, mnísi a viacdĺžkové lezenie

Zlepencové veže vysoké niekoľko stoviek metrov, ranná hmla a na vrchu veží ležiace kláštory, v ktorých stále žijú mnísi? Nevravím o žiadnej novej fantasy knižke, ale o gréckej oblasti Meteora.

Oblasť sa pre lezcov stala zaujímavou až v roku 1976, keď nemeckí lezci Dietrich Hasse a Heinz Lothar Stutte prišli objavovať tieto veže, no ortodoxní mnísi dokázali stavať kláštory na ich vrcholoch už začiatkom 14. storočia (informácie z knižky Rock Around the World).

Logistika a čo vedieť pred príchodom

Možností, ako poňať výlet do Meteory, je skutočne veľa. Samotné mesto je turisticky známe, takže možností ubytovania a stravovania je dosť. Od turistického ubytovania (dedinka Kastraki, prípadne väčšie mesto Kalambaka), Airbnb, kempov cez luxusne zariadené izby až po zaparkované karavany a dodávky plné lezeckého materiálu. V závislosti od komfortu a financií si určite nejakú z týchto možností vyberieš.

Nízkonákladové spoločnosti lietajú do mesta Thessaloniki. Znie to ako veľká exotika, až kým si neuvedomím, že slovenský názov tohto mesta by bol Solún, čo mu dodáva aj historický kontext.

... v poslednej dĺžke sa treba „prehupnúť” z jednej veže na druhú.

Náš výlet bol cielený iba na lezenie v Meteore, ale v okolí sa dá nájsť aj niekoľko oblastí s jednodĺžkovým športovým lezením na vápenci, prípadne podľa podmienok ísť pozrieť mytologicky známu horu Olymp. V prípade záujmu o toto horské dobrodružstvo určite kontaktuj miestnu horskú službu kvôli informáciám o podmienkach. V čase našej návštevy (apríl) boli na Olympe ešte zimné podmienky, a preto sme tento plán nechali na budúcu návštevu.


Počasie v apríli nebolo na lezenie úplne ideálne. Ráno bolo okolo 10 stupňov a takmer každý deň bola aspoň jedna prehánka. Aj napriek tomu južné steny a cesty na slnku schli veľmi rýchlo a podarilo sa nám liezť každý deň.

Poďme už liezť!

Autom zo Solúna prichádzame do Meteory. Obrázky na internete mi dali dostatok motivácie na kúpu leteniek, ale na vlastné oči je proste na vlastné oči. Plánovanie lezenia a prechádzka po okolí je len nutná časť čakania na lezenie samotné.


Ako prvú si vyberáme cestu na vežu Kelch s názvom Eiertanz (v preklade Tanec vajíčok, pomenovaná podľa veľkého balvanu balancujúceho na jej vrchole). Okrem jednoduchšej obtiažnosti je zaujímavá aj tým, že v poslednej dĺžke sa treba „prehupnúť” z jednej veže na druhú. V oblasti sú cesty väčšinovo odistené nitmi alebo borhákmi a zostupuje sa zlanením. Skúsenosti s viacdĺžkovým lezením sú nevyhnutné, avšak tradičnému lezeniu a zakladaniu vlastných istení sa pri výbere ciest dá vyhnúť.

Zlepenec, ako materiál skaly, poznáme aj zo slovenských oblastí (Súľovské skaly, Prečín,…), no zlepenec v Meteore poskytuje nový zážitok hlavne veľkosťou zlepených skál.

Názov cesty hovorí za všetko - Corner of Madness.

Prekonať medzeru medzi vežami pomocou fixného lana je príjemné spestrenie poslednej zo štyroch dĺžok a vzdušné zlanenie zavŕši lezenie prvého dňa.

A čo po lezení?

Meteora je známa pre turistov hlavne kláštormi, ktoré v minulosti stáli na mnohých z týchto veží. Otvorených pre verejnosť je dnes šesť z nich a my využívame čas po lezení na vzdelávanie sa o miestnej kultúre.


Do kláštorov sa platí symbolické vstupné a ženy musia mať zahalené ramená a kolená. V niektorých je dokonca povinné obliecť si na seba sukňu/plášť, ktorý ti pri vstupe požičajú. Potom už môžeš obdivovať miestnu architektúru, mozaiky a vitrážové okná aj svätyne.

Cesta, ktorú si zapamätáš

Keďže na lezenie máme len týždeň, objavujeme rôzne vežičky, skúšame obtiažnosti a snažíme sa vyberať najznámejšie a najodporúčanejšie cesty v oblasti. Pozerajúc sprievodcu a počúvajúc príhody ostatných lezcov, je rozhodnuté. Názov cesty hovorí za všetko - Corner of Madness.


Nastupujeme po raňajkách a káve. Cesta má oficiálne 6 dĺžok a je obtiažnosti 6a+ (s možným variantom za 6b). Môj spolulezec Petrík má nalezené aj 8a, takže verím, že prinajhoršom ma hore nejak vytiahne. V sprievodcovi udávajú čas lezenia 6 hodín, čo nám príde prehnane veľa, pretože sme liezli aj dlhšie cesty podobnej obtiažnosti a trvali nám kratšie. Veď uvidíme.


Po prvej dĺžke sme pochopili. Kút je krásny, odistený len sporadicky, možnosti zakladania perfektné, no možnosti chytov a stupov poslabšie. Bojujeme v každej dĺžke, no obláčiky sa nad nami zbiehajú a možný dážď je silnou motiváciou doliezť čo najrýchlejšie. Na vrchol sme sa dostali po viac ako 6 hodinách lezenia a dážď s krúpami počas zlaňovania iba pridávajú na dramatickosti tejto cesty. Corner of Madness nám zostal v pamäti dodnes.

A čo ešte?

V Meteore? Asi všetko. Kúty, špáry, platne, obrovské chyty, maličké škrabky, položené zážitkové cesty, ale aj previsnuté línie, do ktorých sa plánujeme vrátiť. Nezabudni sa zapisovať do vrcholových knižiek, ktoré sú niekedy staré aj celé desaťročia! Počas šiestich lezeckých dní sme sa snažili vidieť čo najviac najrôznejších ciest, no vieme, že je po čo sa vrátiť. Ak sme ťa ešte nepresvedčili, v albume nájdeš zopár motivačných fotiek.